Fotograf, textár a hudobník Peter Konečný je autorom predlohy poštovej známky s portrétom súčasnej prezidentky Zuzany Čaputovej. Najnovšie sa na obálky našich listov a pohľadníc dostane Konečného portrét s názvom Daleko. Dojemnú snímku mladej Ukrajinky vybrala odborná komisia ako predlohu poštovej známky Solidarita s Ukrajinou.
Už o pár dní sa tiež otvoria brány v poradí ôsmej autorskej výstavy Petra Konečného, tentoraz na zámku v Holíči. Bude mať názov Personal Holocaust.
Vaša fotografia ukrajinskej ženy sa stala motívom poštovej známky v rámci série odzrkadľujúcej pomoc vojnou postihnutému národu. Ako vznikol tento portrét a aká bola jeho cesta na známku? -Myslím, že to bol prvý míting na podporu Ukrajine na ´esenpéčku´ v Bratislave. Ten, na ktorom bol telemost s prezidentom Zelenským. Fotil som pre organizátorov, pre iniciatívu Mier Ukrajine, a to Ukrajinské dievča bolo jedným z vystupujúcich. Čakalo pri tribúne tak trocha v ústraní na svoj čas. No a zrazu sa jej oči zaleskli slzami. Tú fotku som v podstate neupravoval. Chcel som aby sa z nej tá chvíľa nevytratila.
Martin Vančo z POFIS-u, s ktorým som komunikoval už pri prezidentskej známke, sa ma opýtal, či nemám fotku, ktorá by sa hodila do súťaže k známke Solidarita s Ukrajinou. Nevidel som iné práce a neviem, kto všetko sa prihlásil. Myslím, že to neboli len fotografie. Zrazu mi zavolali, že ma komisia vybrala a bonusom bolo to, že môžem spracovať aj grafický návrh. Bol to naozaj mimoriadny pocit.- Poštová známka podľa návrhu a snímky Petra KonečnéhoFoto: Archív P. Konečného
Venujete sa portrétnej fotografii, ale aj veľmi abstraktným snímkam. Podľa čoho si ako fotograf vyberáte svoje objekty? -Pri portréte je to niečo ako platonická láska. Z tisícov dôvodov nemôžeme a ani nechceme mať doma všetkých čo nás zaujmú. My portrétisti ale máme to šťastie, že sa k nim ich môžeme priblížiť a navždy, bez neskoršieho sklamania, zostať len v tejto platonickej rovine očarenia.
Naopak fotografie, aké tvoria napríklad aktuálnu výstavu, skrátka len niekde zbadám. Je to okamih ktorý myslím veľmi dobre pozná moja priateľka. Ideme spolu a ja zrazu zastavím a niečo cvaknem. Trvá to fakt krátko.-
Kedy máte náladu na ľudí a kedy na veci? -Naozaj úprimne neviem. Fotkám nejdem v ústrety. To, čo sa mi páči mi zrazu príde do cesty a je v podstate jedno, či je to vec alebo človek. Rozdiel je len v tom, že sa vecí nemusím pýtať, či ich smiem odfotiť (smiech).- Snímka z výstavyFoto: Archív P. Konečného
Čoskoro vašu tvorbu predstaví výstava Personal Holocaust venovaná prenasledovaniu kolektívnemu aj individuálnemu. Čo vás viedlo k tomu, aby ste svoje negatívne zážitky spracovali vizuálne a nie napríklad v textoch či básňach? -Nejde len o negatívne zážitky. Skôr by som povedal, že sú to tie, čo tam patria. V mojom milovanom Spielbergovom filme Blízke stretnutia tretieho druhu ľudia vybraní na spoluprácu mimozemskou civilizáciou zrazu začali tvoriť. Nevedeli čo tvoria a ani prečo. Len ich niečo hnalo. U mňa to bolo veľmi podobné. Fotil som, boli z toho výstavy ktoré sa mnohým ľuďom páčili, ale mne niečo chýbalo. Nevedel som čo, ale vedel som, že to tam nie je. V mojom ponímaní to nemalo hlavu a pätu. S názvom Personal Holocaust bolo zrazu všetko jasné a už sa to vyskladalo samé.
Básne? Dobrá otázka. Možno to vlastne je aj v mojich básňach.-
Aké negatívne reakcie vás v posledných rokoch zasiahli v takej miere, že sa z nich stala téma výstavy? Čím si tento jav vysvetľujete? -Myslím, že podstatná časť môjho života je ovplyvnená sekundárnym stresovým syndrómom. Asi som ho zdedil po predkoch čo prežili holokaust. Plus... nezažil som v živote len pekné chvíle. Neskôr som pochopil, že tým najťažším zo všetkého bola istá forma samoty. Človek nie je najviac sám, keď pri ňom nikto nie je. Horšie je, keď je sám so svojím osudom a nedá sa s tým nič robiť.-
Ide o vašu v poradí ôsmu samostatnú výstavu. Ktoré doterajšie výstavy považujete za mimoriadny úspech? -Každá bola mimoriadna. Samozrejme je iné byť v galerijnom priestore ako v niečom viac improvizovanom. Mám rád, keď narazím na profesionálov a ja toho pre výstavu nemusím veľa urobiť. Mám veľké šťastie, že ma zatiaľ vystavovatelia oslovujú sami. Čím menej ma k tomu potom potrebujú, tým je to ozajstnejšie (smiech).-
Popri fotografovaní ste básnikom a textárom – máte čas písať? Pracujete aktuálne na niečom? -Básne momentálne nepíšem. Bude to znieť hrozne, ale som v období kaď báseň ´musím´ napísať len, keď niekoho stratím. Na dobrú báseň treba silnú emóciu. Stále sa tiež rodia nejaké nahrávky s mojimi textami, ale nedá sa povedať, že by som tomu šiel v ústrety.-
V hudobnom svete vás poznajú ako basistu či kontrabasistu. Prečo ste prešli od basgitary na kontrabas? -To by sme sa museli opýtať jazzu a kontrabasu, prečo si ma vybrali (smiech). Je pravdou, že na basgitaru hrám menej. Vždy som chcel hrať v orchestri a zrazu hrám v nitrianskom Big Bande Swingless Jazz Ensemble. Big Band si predstavujem ako vežové hodiny a ja s kontrabasom som to veľké ozubené koleso. Vidieť a počuť ako to okolo pracuje a zapadá do seba, to je neskutočné. Možno preto sa tie londýnske hodiny volajú Big Ben. Déčko odpadlo a éčko je preklep.-
A prečo práve jazz? -Hneď prvá kapela, v ktorej som hral, bola plná jazzových muzikantov. Tak som začal počúvať jazz, hrať jazz, hovoriť o jazze. Nebolo už cesty späť. Musel by som cúvať.-
VIZITKA
Peter Konečný (1966) je fotograf, básnik, textár a hudobník. Venuje sa portrétom, aktu, ale aj abstraktnej fotografii. Má za sebou sedem samostatných výstav, jeho diela mohla vidieť verejnosť v Bratislave, vo Viedni, ale aj v Miláne – a od 7. septembra aj na zámku v Holíči. Vyšla mu zbierka básní Krátky príbeh o láske. A ako textár sa podpísal pod pesničky skupiny Polemic, či pod dobročinný projekt Veľkí herci malým deťom, v ktorom detské piesne naspievali známe herecké osobnosti. Ako hráč na kontrabas a basovú gitaru figuroval v rôznych zoskupeniach (Stará jedáleň, Také Oné) a momentálne vystupuje s Big Bandom Swingless Jazz Ensemble.
