Kým sa členovia úradníckej vlády usadia v kreslách a začnú vládnuť, možno si čas krátiť aj pôsobením politických strán. Aj alebo najmä preto, lebo ich existencia – na rozdiel od ich (ne)fungovania – je bez ohľadu na to, či sa to niekomu páči alebo nie, miazgou parlamentnej demokracie.

Smer-SD
Stálici slovenského politického neba Smeru-SD sa podarilo zastaviť pád, spôsobený odchodom 11-tich poslancov združených okolo expremiéra P. Pellegriniho. Nepotrebovala na to ani vyvinúť mimoriadne úsilie, keďže najviac sa o jej zmŕtvychvstanie postarali médiá – nebolo a dodnes nie je jediného dňa, aby strana Smer-SD alebo meno jej predsedu v nich neboli aspoň spomenutí. To, že nie vo všetkých v dobrom, nehrá žiadnu úlohu. Povedané jednou vetou – ak by za reklamu osoby predsedu strana mala platiť, už by dávno skrachovala. Povedané druhou vetou – viaceré médiá sú posadnuté R. Ficom až tak, že ak by neexistoval, museli by si ho vymyslieť. A hoci je nesporné, že predseda Smeru-SD vie, ako sa robí politika, bez pomoci médií by dnes nebol tým, čím je podľa opakovaných výsledkov prieskumov – teda potencionálnym víťazom volieb. Je až do popuku, že čím viac médiá hreší a provokuje, tým viac sa mu médiá venujú, hoci pre politika nie je nič horšie, ako keď ho nespomínajú a ignorujú: presnejšie, keď sa do správ nezmestí a za poznámku či komentár nestojí.

Hlas-SD
Na druhú koľaj aj preto odsunul mimoparlamentnú stranu Hlas-SD. Po odchode z rodnej strany mala poslanecká jedenástka vskutku raketový štart, po pár mesiacoch jej však už došlo palivo. Nedá sa tomu veľmi čudovať, keďže jadro jej voličskej základne pochádza práve zo Smeru-SD. A odpoveď na kruciálnu otázku – ako robiť politiku sociálnej demokracie bez sociálnych demokratov – doteraz nahlas nenašli. Ani v rodnej strane a ani po odídení z nej. Okrem toho, predseda Hlasu-SD nie je až takým miláčikom médií ako jeho bývalý šéf, takže sa musí naozaj činiť, aby sa v nich objavil. Čo je, samozrejme, značne náročné. Navyše, musí sa voči bývalým kolegom vyhraňovať, ale opatrne, teda tak, aby nenarazil, čo je náročnejšie ešte viac.

Progresívne Slovensko
Na tretej koľaji aktuálne stojí taktiež mimoparlamentné Progresívne Slovensko. Vyniká tým, že strieda predsedov rýchlejšie ako ponožky, keďže počas piatich rokov fungovania strany úraduje už štvrtý – M. Šimečka. Nestal sa však ním kvôli výnimočným politickým schopnostiam, ale preto, lebo bol predtým zvolený za podpredsedu Európskeho parlamentu. A tým sa zase stal na základe dohody frakcií, keďže Európsky parlament práve na takomto princípe funguje. PS má nepochybne vo svojich radoch množstvo osobností, otázne je, či dokážu aj vzájomne spolupracovať a nehrať sa iba na vlastnom pieskovisku, čo je jedným z nutných predpokladov kvalitného vládnutia. Na rovinu – aj im kvôli tomu hrozí, že v prípade vstupu do vlády sa skôr rozpadnú ako dovládnu. Útechou môže byť, že nebudú prví ani poslední.

Obyčajní ľudia a nezávislé osobnosti
Zhruba štyri mesiace pred voľbami parlamentné OĽaNO šibuje na štvrtej až šiestej koľaji, čo je naozaj pozoruhodné. Aj preto, lebo to mala byť podľa slov jej predsedu najlepšia vláda – vedená, samozrejme, najlepším premiérom – ale skončila už po roku vládnutia. Teda ako najhoršia. A definitívne skončila v polovici decembra 2022, teda skôr, ako skončiť mala, potom už vládla iba z milosti prezidentky. Vďaka osobitosti a osobitným nápadom predsedu I. Matoviča sa jej však darí – a to aj napriek očividnému zlyhaniu – stále oslovovať dostatočne početnú skupinu voličov. Aktuálne ťaží z priamych stretnutí s voličmi, presnejšie, z ich používania. V čom je predseda OĽaNO vskutku jedinečný – iba on dokáže prilákať ľudí na stretnutie s ním s tým, že mu môžu na ňom aj vynadať, pričom tí si vôbec neuvedomujú, že ich použije iba ako krovie – aby jeho osobitosť videlo množstvo ľudí na sociálnych sieťach. Čím viac na neho kydajú, tým je to pre neho lepšie a ak je toho už priveľa alebo je v tom priveľa pravdy, dá sa to ľahko vystrihnúť.

Republika
Pohybuje sa na koľajisku v rovnakom priestore ako OĽaNO. Patrí k politickým stranám, ktoré vznikli bez podpory ľudí, teda iba premenovaním existujúcej strany Hlas ľudu, ktorá sa predtým nazývala Hnutie za demokraciu. Pôvodne tak ide o stranu, ktorú kedysi spoluzakladal I. Gašparovič, takže exprezident je úradne a oficiálne s Republikou previazaný a zostane navždy jej súčasťou. Hoci sa nedá vylúčiť, že o tom ani nevie. Strana – oficiálne hnutie – vznikla potom, ako v jej domovskej strane Kotlebovci-ĽSNS už viacero poslancov nevidelo ani zmysel ani politickú budúcnosť. Chcú to robiť inak a lepšie, čo na jednej strane vzhľadom na ich domovskú stranu vyvoláva oprávnené obavy, na strane druhej a vzhľadom na rozloženie síl v spoločnosti ich maximálny výtlak je iba okolo desať percent. Samozrejme, na obrat v krajine a politiky krajiny, by to v koalícii s inými stranami stačilo.

Sloboda a solidarita
Podobne ako predchádzajúca strana ide o stranu parlamentnú. So skúsenosťami tak z vládnych ako aj opozičných lavíc, pričom v tých druhých sa jej darí omnoho lepšie ako v tých prvých. Získala si povesť povaľača vlád, keďže na kolená najskôr zložila vládu I. Radičovej v roku 2011 a potom aj vládu I. Matoviča v roku 2021. V oboch vládach mala pritom zastúpenie aj na úrovni ministrov, takže povalila dve vlastné vlády. Podarilo sa jej však povaliť aj vládu, v ktorej už priame zastúpenie nemala – E. Hegera na konci roka 2022. z uvedeného jednoznačne vyplýva, že ako koaličný partner a súčasť vlády je SaS nebezpečná a v opozícii zase zbytočná.

Sme rodina
Podobne, ako Republika nevznikla z vôle ľudí, ale premenovaním už existujúcej. Hlavné rozdiely medzi nimi sú dva – prvým je, že Sme rodina je parlamentnou stranou. Druhým, že vznikla až na druhý pokus, keďže prvý – obsadenie strany Náš kraj – jej nevyšiel. Patrí na rovnaké koľajisko ako pred ňou uvedené strany. Do 15. mája tohto roku bola vládnou stranou a tak nesie spoluzodpovednosť za momentálny stav v krajine, vrátane toho, že bolo nevyhnutné – kvôli zlyhaniu parlamentných strán – vymenovať úradnícku vládu. Najnovšie sa prezentovala heslom Sme normálni, ktoré je pozoruhodné z viacerých dôvodov – jedným z hlavných je, že ten, kto je normálny to o sebe hovoriť nemusí, keďže to hovoria o ňom druhí, naopak, ten, kto normálny nie je, to musí o sebe hovoriť sám, lebo druhých to hovoriť ani nenapadne. Nepochybné však je, že vie vládnuť, problém je len v tom, že viac vo vlastný prospech ako v prospech spoločnosti.

Kresťanskodemokratické hnutie
Kresťanskí demokrati sú najstaršou politickou stranou, ktorá pôsobí na Slovensku. Už druhé volebné obdobie však iba ako strana mimoparlamentná, s nádejou, ktorá ešte nezhasla, že v nadchádzajúcich parlamentných voľbách to už buď príde alebo musí prísť. Záleží od uhla pohľadu. Práve obavy z toho, aby nepokračovala v mimoparlamentnej politike, nútia priaznivci aj odporcovia KDH k tomu, aby sa s niekým pred voľbami spojilo, tvrdiac, že si tak zabezpečí vstup do parlamentu. Problémom je, že hoci parlamentné počty sú ľahko vypočítateľné, počty pri predvolebnom spájaní sa strán sú naopak, nevypočítateľné. A isté je pri nich iba jedno: že napríklad 3 +3 nie je rozhodne šesť, ale oveľa, oveľa menej.

Slovenská národná strana
Po KDH ide o druhú najstaršie fungujúcu stranu v krajine. Za tie roky má za sebou výkon politiky vládnej, opozičnej, ale aj mimoparlamentnej, čo je aj jej aktuálna poloha. Prirodzene, chce sa vrátiť do reálnej politiky, prinajmenej parlamentnej, ale ešte lepšie vládnej. A robí preto takmer všetko: je ochotná spojiť sa aj s čertom – napríklad s komunistami – ale nie aj s poslankyňou R. Tabák. Je to rýdzo pragmatické riešenie, keďže jej politický výtlak je nedostatočný či zanedbateľný, na druhej strane, ak bude SNS na vstup do parlamentu chýbať desať hlasov, navrch bude mať R. Tabák.

Demokrati
Aj keď ich možno zaradiť nižšie, teda medzi politický drobizg, výnimku si zaslúžia len preto, lebo ide o stranu, do ktorej vstúpil premiér E. Heger a viacerí ministri, teda stranu vládnu. Hoci mimoparlamentnú, keďže pôvodne išlo o stranu Spolu, ktorá v predchádzajúcich voľbách skončila spolu s Progresívnym Slovenskom pred bránami parlamentu. E. Heger patrí k tzv. pomýleným politikom, keďže sa mýli takmer vo všetkom. Nemýli sa však zrejme v jednom a síce, že po voľbách nebudú Demokrati rokovať o povolebnej spolupráci so stranami Smer-SD, Hlas-SD, SNS, Kotlebovci-ĽSNS a Republika. Na to, aby mimoparlamentná strana rokovala so stranami parlamentnými, či rovnako mimoparlamentnými, totiž nie je naozaj žiadny dôvod. Pádom vlády sa E. Heger sa jeho Demokrati stali skôr politickou príťažou ako výhodným partnerom a dnes už aj médiá, ktoré E. Hegera nazývali štátnikom, ho viac hania ako chvália.

Politický drobizg
Ide o strany, ktoré vo voľbách zrejme veľa vody nenamútia, hoci ešte stále môžu, ale potrebujú k tomu viac politického chochmesu, ako predviedli doteraz. Aktuálne sú na točni, z ktorej sa im nedarí vyjsť. Pritom spoliehať sa na zázrak sa ani pred voľbami neoplatí a účasť v parlamente, ale aj peňažný príspevok od štátu si treba vydrieť. Mierne medzi nimi vyčnieva strana zložená z piatich strán s dlhým názvom „Maďarské fórum, Občianski demokrati Slovenska, Za regióny, Rómska koalícia, Demokratická strana“, ktorá vznikla iba preto, lebo sa blížia voľby. A mimoparlamentná Aliancia, ktorá sa opäť a strmhlav rúti do mimoparlamentných vôd. Naopak, priam zakopaná v zemi a už naveky, je parlamentná a donedávna aj vládna strana Za ľudí. Prekvapiť nejakým politickým slalomom a kombináciou môže ešte M. Dzurinda a jeho Modrí – keďže nie je o nich veľa počuť, tak niečo isto chystajú, ale čo to je a či sa im to aj podarí, zostáva vo hviezdach. Čerstvá predvolebná spolupráca s Mostom-Híd síce niečo naznačuje, ale nič neistí.

Do volieb je ešte dostatok času – strany môžu rásť, ale tiež padať. Môžu politiku prerábať a s kandidátnou listinou až do volieb narábať – môžu stiahnuť kandidáta alebo aj viacerých, môžu stiahnuť aj celú kandidátku a podporiť inú. Nemôžu však na ňu po jej odovzdaní a zaregistrovaní ďalšiu osobu dopísať.

Na voľby by sa mali voliči tešiť – a to nielen pre letný slovenský trojboj hudba-tanec-klobása. Majú totiž aj možnosť vysporiadať sa s tými, ktorí ich sklamali alebo im opätovne dať dôveru, ak ich nesklamali.

Mimochodom, septembrové voľby budú rovnako dôležité ako všetky pred nimi, aj v nich pôjde tak o život ako aj o peňaženky voličov. Ponuka strán bude dostatočná, aby si z nej vedel každý vybrať, veď rovnako ako inokedy v nich pôjde niektorým stranám o moc, iným o veľa a ďalším o všetko. Bonusom bude – na rozdiel od všelijakých prieskumov – že ich výsledok opäť poskytne pravdivý obraz toho, aké Slovensko je a o čo mu ide. A to, že situácia nevyzerá pred voľbami dobrá, ešte neznamená, že po voľbách dobrá byť nemôže. Záleží iba a len na rozhodnutí tých, ktorí rozhodnúť môžu, majú a musia – voličov. Nikoho iného - v demokratických voľbách stále platí, že ľudia budú mať iba takých politikov, akých si sami zvolia.