Prezidentka Z. Čaputová oficiálne poverila víťaza volieb R. Fica, aby počas nasledujúcich 14 dní zostavil vládu, ktorá bude mať väčšinovú podporu v parlamente.

Kým sa politické strany dohadujú na riadnom aj alternatívnom zložení vlády, možno sa tak pozrieť na to, akým spôsobom sa táto údajná ústavná zvyklosť či tradícia v skutočnosti dodržiavala a rešpektovala a či vôbec niečo také v tejto súvislosti na Slovensku existuje. Alebo či ide len o politicky účelový a svojvoľný postup hlavy štátu.

Z analýzy vyplýva, že je to ako obvykle a slovenské špecifikum – pol na pol. "Ústavnou tradíciou na Slovensku je poveriť zostavením novej vlády predsedu strany, ktorá získala vo voľbách najvyšší počet hlasov voličov...Tak, ako bolo zvykom pri každom jednom poverovaní doposiaľ, aj toto poverenie bude časovo ohraničené,“ vyhlásila prezidentka Z. Čaputová krátko pred odovzdaním poverenia víťazovi volieb R. Ficovi.

Povolebné dni patria očividne parlamentným politickým stranám, nie hlave štátu, tá sa dostane k slovu až neskôr – pri menovaní premiéra a členov vlády. Funguje to tak, že bez ohľadu na pečiatku z paláca, sa strany po oznámení výsledkov volieb kontaktujú a začínajú rokovať aj bez nej. Bez nej sa aj dohodnú a budú niesť tiež za rozhodnutie zodpovednosť, na rozdiel od hlavy štátu, ktorá má zodpovednosť za celkom iné veci ako je skladanie koalície a vlády.

Jednoducho povedané, je to čas pre politické strany. Skúsenosti z ostatných krajín, v ktorých sa vláda skladá aj niekoľko dlhých týždňov a mesiacov ukazujú, že to nie je naozaj vždy ľahký proces. Pri skladaní vlády pritom azda najviac platí jedno z prvých písmen politickej abecedy, že kým nie je dohodnuté všetko, nie je dohodnuté nič.

Takže ústavná zvyklosť či tradícia – hlava štátu dáva víťazovi volieb poverenie – je vlastne iba papier o tom, aby to navonok nevyzeralo, že hlava štátu je oficiálne mimo hry, hoci každý vie, že mimo nej naozaj je.

Iná vec je určovanie termínu, pri ktorom už žiadny ústavný zvyk či tradícia na lehotu neexistuje, lebo existovať ani nemôže. Udeľovanie termínov podľa vzoru slovenského hrdinu a zbojníka Juraja Jánošíka – od buka do buka – totiž za ústavný zvyk považovať nemožno. Existuje iba jeden termín – a nespochybniteľne ústavný, teda žiadny ústavný zvyk či tradícia – ktorým je, že parlament sa musí zísť na ustanovujúcej schôdzi najneskôr 30 dní po voľbách.

Čo znamená, že dovtedy by sa mali strany dohodnúť na tom, ktorej pripadne kreslo predsedu parlamentu a ďalších funkcionárov. Lebo ponechať vo funkcii súčasné vedenie parlamentu nie je možné – napr. B. Kollár už predsedom parlamentu byť nemôže. Lebo tak rozhodli voliči. A neuškodí pripomenúť, že do ustanovujúcej schôdze sa aj strany vždy na koalícii aj stihli dohodnúť a preveriť dodržanie politických dohôd.

Dzurindov rekord
Akokoľvek, ústavný zvyk či tradícia uvedeného poverenia a to najmä pri stanovovaní lehoty víťazovi volieb, je stále v procese tvorby. Bude to znieť možno aj čudne, ale je faktom, že historicky vôbec prvou osobou, ktorú prezident od vzniku samostatného Slovenska poveril zostavovaním vlády bol J. Moravčík.

Vládu zložil za dva dni, rozdiel je však v tom, že išlo iba o vládu do volieb, a nie vládu, ktorá by z volieb vzišla. To je politika, v ktorej nerozdávajú žetóny voliči, ale prehadzujú ich politici, preto tiež v súvislosti s udeľovaním poverenia netreba spomínať ani výmenu premiérov Fico-Pellegrini a Matovič-Heger, ktoré sa taktiež udiali v rámci daného volebného obdobia a politickej prevádzky.

Prvá vláda, ktorá vzišla z volieb po roku 1993 – od ktorého sa datuje vznik samostatného Slovenska – bola vláda V. Mečiara, ktorá vznikla po voľbách v roku 1994. Prezident M. Kováč odovzdal poverenie na jej zostavenie V. Mečiarovi, ale žiadnu lehotu, do ktorej musí vládu zložiť mu nedal.

V roku 1998 dostal víťaz volieb poverenie od zastupujúceho prezidenta a predsedu parlamentu I. Gašparoviča s lehotou 20 dní, hoci každému bolo jasné, že HZDS vládu zostaviť nedokáže. Po vrátení poverenia bol už zastupujúcim prezidentom a predsedom parlamentu J. Migaš a poverenie ktoré dal M. Dzurindovi bolo bez lehoty, keďže ten už mal koalíciu zostavenú aj bez neho. M. Dzurinda pritom vytvoril rekord – poverenie dostal ráno, o hodinu odovzdal návrh a dopoludnia už bola jeho vláda vymenovaná. K poznámke pod čiarou patrí, že ide o neprekonateľný rekord na dlhé roky, ak ho vôbec niekto niekedy prekoná.

Po ďalších voľbách v roku 2002 sa ústavná tradícia zasekla – prezident R. Schuster sa totiž opäť rozhodol pre tzv. svojstojný krok. Víťazovi volieb HZDS žiadne poverenie nedal, ale dostal 5 dní na vytvorenie vlády. Nevydalo. Poverenie bez časovej lehoty tak dostal až druhý v poradí – M. Dzurinda – ktorý opäť aj bez poverenia od hlavy štátu – mal pri jeho získaní už koalíciu dávno zloženú.

V roku 2006 dal prezident I. Gašparovič poverenie víťazovi volieb R. Ficovi, taktiež bez termínu, pričom však samotný prezident jedným dychom oznámil, že vláda bude zostavená a menoslov jej členov zverejnený o 10 dní od získania poverenia. Po ďalších voľbách v roku 2010 prezident I. Gašparovič dal poverenie víťazovi volieb R. Ficovi, aj keď bolo jasné, že vládnu koalíciu nezostaví. Bolo na 10 dní, čo umožnilo SDKÚ-DS rokovať o podobe vlády aj mimo poverenia, takže keď ho R. Fico vrátil hlave štátu, bolo vymaľované a koalícia uzrela svetlo sveta.

Poverenie od hlavy štátu dostala I. Radičová a trvalo 16 dní, kým bola jej vláda vymenovaná.
O dva roky neskôr sa konali ďalšie voľby. Prezident I. Gašparoviť opäť poveril zostavovaním víťaza volieb R. Fica a to aj napriek tomu, že nikto iný by vládu ani zostaviť nedokázal, keďže R. Fico vyhral voľby suverénnym spôsobom. Nepotreboval do vládnej partie nikoho iného a vládol sám.

Úzus poverovania víťaza volieb tak bol dodržaný aj v tomto naozaj výnimočnom prípade, ktorý je vlastne anomáliou v pomernom volebnom systéme. Udelenie časového termínu na zostavenie vlády by bolo najmä preto zbytočné. Po voľbách v roku 2016, ktoré opäť vyhral R. Fico, ho prezident A. Kiska poveril zostavením vlády s lehotou 10 dní. Po ďalších voľbách v roku 2020 už bola na ťahu prezidentka Z. Čaputová. Zostavením vlády poverila víťaza volieb I. Matoviča, ale žiadnu lehotu mu nedala.

No a napokon po voľbách v roku 2023 opäť prezidentka Z. Čaputová poverila zostavením vlády víťaza volieb R. Fica, ale s tým, že dostal poverenie na 14 dní. Takže ústavná tradícia v podaní prezidentky Z. Čaputovej je nasledovná – raz tak, inokedy hentak.

Ústavné tance a kreativita
Faktom zostáva, že situácia po voľbách nebýva rovnaká – niekedy je hneď po oznámení výsledkov volieb jasné, kto bude vládnuť, inokedy výsledky volieb až také jednoznačné nie sú a treba ponechať dostatočný časový priestor stranám na vyjednávanie.

Ako už bolo uvedené, do 30 dní od volieb, kedy sa musí uskutočniť ustanovujúca schôdza parlamentu – a rozdeliť časť moci – to strany stíhajú a parlament ovládnu. Jasné, jednou z úloh prezidenta je zabezpečiť riadny chod ústavných orgánov, ale tým, že súri alebo tlačí politické strany k dohode, sa to aj tak zabezpečiť nedá.

Napokon, bezvládie v krajine byť ani nemôže, vždy existuje vláda, ktorá vládne, meniť sa môže iba jej mandát. Mimochodom, tak je to aj teraz, keď po vzniku úradníckej vlády Ľ. Ódora, ktorej parlament nevyslovil dôveru, sa premenila na vládu prezidentky Z. Čaputovej pod vedením premiéra Ľ. Ódora, keďže vládne iba a len na základe mandátu od hlavy štátu. Také niečo sa však môže stať iba počas volebného obdobia, ale nie po voľbách, kedy majú rozhodujúce slovo a mandát na zostavenie vlády politické subjekty, nie hlava štátu.

Striktne vzaté – ak Ústavný súd opakovane tvrdí, že podľa Ústavy môže hlava štátu konať iba tak, ako jej to Ústava a zákony dovoľujú, potom by poverenie ani akt jeho udeľovania hlavou štátu na zostavenie vlády po voľbách, nemali ani existovať. Nehovoriac o určovaní termínu. Ale existujú. Nedá sa však hovoriť o postupe podľa Ústavy, ale ani o tom, že je to v nesúlade s Ústavou, takže jediné, čo z toho vychádza je, že ide o mimoústavný postup.

A aby to neznelo tak škaredo ako to znie, je krajšie hovoriť o ústavnej zvyklosti či tradícii.
Z uvedeného však zreteľne vyplýva, že hovoriť o ústavnej zvyklosti či tradícii sa relevantne dá iba v prípade, že hlava štátu poverí zostavením vlády víťaza volieb. K odchýlke totiž doteraz prišlo iba raz, keď bol prezidentom R. Schuster.

Naopak, o žiadnej tradícii či zvyklosti nemožno hovoriť pri udeľovaní časovej lehoty na zostavenie vlády, keďže ich prezidenti udeľujú tak, ako im to politicky vyhovuje, čiže svojvoľne. To už možno skôr považovať za ústavnú zvyklosť či tradíciu konanie predčasných volieb – teda dôsledok zlyhania vládnych koalícií – keďže z deviatich volieb konaných po roku 1993 boli zhruba každé druhé predčasné. Ale to nikto nechce.

A napokon, stačí si domyslieť, čo by sa tak asi stalo, ak by termín teraz R. Fico nedodržal, hoci by sa na zložení koalície s inými stranami dohodol – to naozaj by mal dostať druhý v poradí rovnakú možnosť a nejaký termín? A keďže by už inú koalíciu nemohol vytvoriť – dve väčšiny neexistujú ani v slovenskom parlamente – dostal by ňom možnosť tretí v poradí? A po ňom piaty, šiesty, siedmy a po nich zase prvý? Tá o Červenej čiapočke je naozaj lepšia.

Mandát od voličov
Zhrnuté a podčiarknuté – to, kedy, ako a s kým sa politické subjekty po voľbách rozhodnú vytvoriť vládu, má byť a je výlučne ich slobodným rozhodnutím a to bez akéhokoľvek nátlaku a násilia hlavy štátu, vrátane časového.

Úkolovať ich nie je ani elegantné a ani správne obzvlášť, keď sa viaceré z nich nechcú – povedané slovami prezidentky Z. Čaputovej – schovávať za ženskú sukňu, ale sa samostatne rozhodnúť. Čas konať pre hlavu štátu príde až po tom, keď sa bude rozhodovať koho vymenuje za premiéra. Inými slovami, tak ako hlava štátu pri tomto rozhodovaní odmietne rôznych kibicov – a ak nie, zodpovednosť aj tak ponesenie sama – treba ich rovnako odmietnuť aj pri zostavovaní vlády. Nech ukážu, čo vedia, ako rozumejú krajine, veď práve na to im dali voliči mandát.