Bratislava 19. november (Teraz.sk) - Konečne máme podmienky pre kvalitné produkcie. Film je náročná umelecká disciplína kvôli financiám. Financovanie filmov v takej malej krajine akou je Slovensko je náročné a my nemôžeme ani dúfať, že návštevnosť kín nám zabezpečí návratnosť nákladov bez toho, aby existovali dotačné a podporné programy garantované štátom, hovorí pre Teraz.sk Wanda Adamík Hrycová.

V akej kondícii ste prebrali Slovenskú filmovú a televíznu akadémiu?
Fakt, že ma prezídium Slovenskej filmovej a televíznej akadémie (SFTA) zvolilo za svoju prezidentku, bol pre mňa absolútne neočakávaný, no veľmi zaväzujúci. Preberať túto pozíciu po Martinovi Šulíkovi je pre mňa veľká česť a dúfam, že budem jeho dôstojným nástupcom. Táto voľba sa udiala v období pre mňa veľmi náročnom , pretože mám rozbehnutých veľa projektov a ako zisťujem, vykonávať rolu prezidentky SFTA je časovo pomerne náročná vec. Ostatné týždne sa oboznamujem s tým ako SFTA funguje vnútri, ale aj aké má vzťahy s vonkajším prostredím. Medzi jej hlavné aktivity, popri nominovaní národných kandidátov na ceny EFA (European Film Awards) a Oscarov, nepochybne patrí organizácia národných filmových cien Slnko v sieti a výročnej prehliadky slovenského filmu „Týždeň slovenského filmu“, ktorý organizujeme spolu so Slovenským filmovým ústavom a RTVS. Momentálne sme rozbehli prípravy spomínaného gala večera i Týždňa. Vymysleli sme nový kreatívny koncept, ktorý navzájom obe spomínané aktivity prepojí a verím, že z toho bude atraktívny program, ktorý bude môcť na obrazovkách RTVS v priamom prenose oceniť aj široká verejnosť.

Môžeme teda rátať s tým, že Slnko v sieti bude v rámci vášho konceptu posunuté viac smerom k divákovi, filmovému fanúšikovi?
Slnko v sieti je primetimovým galaprogramom a našou ambíciou je, aby boli spokojní filmári prítomní v sále, no aby si ho užila i laická verejnosť pred televíznymi obrazovkami. Aktuálne dosahované čísla návštevnosti slovenských filmov, tak ako i posledné ročníky odovzdávania cien SVS ukázali, že slovenský film divákov zaujíma a diváci zase zaujímajú slovenský film.

Na akej úrovni je podľa vás v súčasnosti slovenská filmová tvorba v porovnaní s predchádzajúcimi rokmi?
Momentálne zažívame rozkvet slovenského filmu. V minulých rokoch sme sa mohli pýšiť hlavne silnou a kvalitnou dokumentárnou vlnou (napr. Peter Kerekes, Marko Škop, Jaro Vojtek, Juraj Lehotský,..), no vznikom Audiovizuálneho fondu sa vytvorili podmienky aj pre rozmach finančne náročnejších hraných filmov. A tie okrem prilákania divákov do slovenských kín aj cestujú po svete a reprezentujú Slovensko na významných festivaloch (Mira Fornay, Michal Blaško, Tereza Nvotová, Gyorgy Krystof, Iveta Gr,ófová Peter Bebjak a mnohí ďalší...). A tá rôznorodosť slovenskej tvorby je podľa mňa skvelá. Je dôležité, aby vznikali divácky atraktívne filmy, ktoré pomôžu rozvoju audiovizuálneho prostredia, dajú stabilnú prácu ľuďom a dopomôžu k novému vzkrieseniu niektorých filmových profesií, ktoré tu rokmi ničnerobenia takmer vymreli. Pamätám si časy, kedy sa väčšina absolventov filmovej fakulty VŠMU po škole buď presťahovala do Prahy alebo zakotvila v reklamných agentúrach. Zároveň je však nevyhnutné vytvoriť podmienky pre rast a vývoj mladých umelcov, ktorí prostredníctvom svojich diel formujú našu kultúru, cit, otvárajú nové témy, rozširujú obzory a tak pozdvihujú celú našu spoločnosť.

Takže, aký je pomer medzi financovaním nášho filmu zo štátnych a privátnych zdrojov?
Všetko závisí od druhú filmového projektu. Sú filmy, ktoré sú určené masovému publiku, sú atraktívne pre komerčné televízie, no umelecké ambície veľké nemajú. Tieto filmy sa dajú vyrobiť aj bez štátnej podpory, väčšinu ich nákladov zaplatia práve komerčné televízie, zvyšok sa pokryje zo vstupného z kina a zo sponzorských príspevkov. Čím väčšia krajina, teda aj trh, tým je to jednoduchšie. V Čechách je to úplne bežná prax, ročne sa tam vyprodukujú desiatky takýchto filmov bez akejkoľvek podpory štátneho filmového fondu. Na Slovensku takýchto filmov vzniklo len pár, no myslím, že v blízkej budúcnosti sa ich urodí niekoľko. Väčšinu slovenských filmov však tvoria umelecky náročnejšie projekty a drvivá väčšina z nich je podporená Audiovizuálnym fondom a/alebo RTVS. Tieto filmy vznikajú takmer vždy v koprodukcii, teda v spolupráci viacerých krajín, z ktorých je našim najtradičnejším partnerom Česká republika. V poslednej dobe sa čoraz viac spájame aj s inými partnermi ako napríklad Nemecko, Poľsko, Ukrajina, Francúzsko alebo Taliansko. Je to skvelý spôsob ako spojiť finančné zdroje a takisto dostať film na zahraničné trhy. Obvykle sú práve toto filmy, ktoré robia Slovensku meno, reprezentujú ho na svetových festivaloch a dostávajú na kinematografickú mapu sveta.

Išlo by to teda aj bez štátnej podpory?
Toto všetko by bez štátnej dotačnej podpory nebolo možné. Veľmi ma preto znepokojujú udalosti ostatných mesiacov, ktoré ukazujú, že niektorým našim politikom nie je po vôli transparentný dotačný systém, kde o peniazoch pre nové filmy rozhodujú nezávislé komisie odborníkov. Radi by sami získali kontrolu nad tým kto, čo, kedy a ako vyrobí. To by však bola rovná a priama cesta do pekla.

Film Čiara, ktorého ste producentkou zaznamenal veľmi priaznivý medzinárodný ohlas. V čom bola blízka jeho nosná téma a daný krutý príbeh pre divákov v zahraničí?
Na festivalovom okruhu sme s Čiarou už rok a pol. Film sme doteraz prezentovali na približne šesťdesiatich festivaloch na všetkých kontinentoch s výnimkou Antarktídy. Všade s ním zaznamenávame veľmi priaznivý, silný divácky ohlas. Myslím si, že je to vďaka silnému a pútavému príbehu. Festivalové publikum je nastavené na príbehy z iných regiónov, zvedavé na ,,exotiku“. Sledovať zahraničnú filmovú produkciu je totiž aj úžasný spôsob ako cestovať, spoznávať inú kultúru, národy, o ktorých neviete nič. Iba ich nájsť na mape. Festivaloví diváci sú otvorení novým témam, myšlienkam, neznámym regiónom. Podľa mňa úspech Čiary spočíva aj v tom, že jej téma vo svete nie je až taká cudzia. Práve v horúcej súčasnosti, kedy s problematikou migrácie zápasí celá naša planéta. Stačí iba sledovať správy. U nás máme problémy s Blízkym Východom, kde zúria vojny, hladomor. Rovnako s Afrikou, ktorá sa tiež nachádza v zložitej situácii. Rovnaký problém má však Austrália s Polynéziou, vidíme, čo sa deje v USA, ktorá bojuje so situáciou v Latinskej Amerike a Južná Amerika na tom nie je z hľadiska bezpečnosti oveľa lepšie. Čiara je však hlavne o silnom ľudskom príbehu, o rodine, o tom, čo všetko sme ochotní obetovať a najmä za akú cenu.

Určite ste mali možnosť zaznamenať najčastejšie okruhy otázok zo strany divákov po celom svete, ktorí si Čiaru pozreli. Čo ich zaujíma najviac?
Najčastejšia otázka je, či je príbeh Čiary pravdivý, založený na reálnych udalostiach. Už iba preto, že Európa je vo svete vnímaná ako bezpečná a kultúrna zóna. My však týmto ľuďom hovoríme, že sme do filmu vložili iba zlomok tej krutej reality, čo je žiaľ pravda. Všade vo svete ďalej oceňujú našich tvorcov – režiséra, kameramana filmu, hudobného skladateľa a veľmi sa im páčia herecké výkony. Špeciálne zábavné mi príde, že ženy na celom svete s úžasom komentujú preskok Adama Krajňáka alias Tomáša Maštalíra cez Jonovu bránu. Baby sú na celom svete rovnaké.