Alekšince 25. novembra (TASR) – Hoci archeologické nálezy dokladajú osídlenie územia Alekšiniec už od staršej doby kamennej, písomné pramene zachytávajú existenciu obce až v polovici 12. storočia. Prvá písomná zmienka o Alekšinciach pochádza z roku 1156, vtedy sa ostrihomský arcibiskup Martírius rozhodol darovať cirkevné desiatky zo 70 dedín svojej diecézy Ostrihomskej kapitule. Medzi dedinami Nitrianskeho archidiakonátu sa spomína aj villa Alexu, dnešné Alekšince. Vlani oslávili 860. výročie prvej písomnej zmienky o obci.

Poznatky o spoločenskom vývoji v obci poskytujú dva nevšedné nálezy mincí. Prvý alekšinský poklad objavil v apríli 1961 pri kopaní jamy pre stĺpy ohrady vo svojej záhrade miestny občan V. Urcikán. V jednej z jám našiel 54 celých strieborných mincí a päť zlomkov. V poklade boli denáre a groše Ferdinanda I. až Ferdinanda III., ktoré boli razené v Uhorsku, Rakúsku a Sedmohradsku. Najmladšie mince nesú letopočet 1655. Vo svojej dobe nemali veľkú hodnotu, takže ich pôvodným vlastníkom mohol byť miestny roľník či remeselník. Mince sú uložené vo Vlastivednom múzeu v Hlohovci.

Vzácnejší objav sa podaril v roku 1972 Jozefovi Valentovi pri obrábaní svojej záhrady. V hlinenej nádobe ukrytej pod zemou bolo uložených 70 mincí. Poklad je jedným z najcennejších nálezov mincí z obdobia novoveku, lebo obsahoval iba nemecké 2/3 toliare z rokov 1674 až 1691. Boli v ňom nielen peniaze saských panovníkov, ale aj meklenburské, anhaltské a exempláre razené v Schwarzburgu a Lübecku. Vo svojej dobe musel mať poklad hodnotu zhruba 53 uhorských toliarov, čo bola veľká suma peňazí. Je pravdepodobné, že mince patrili kupcovi alebo obchodníkovi z nemeckých krajín. Poklad z Alekšiniec však mohol byť aj finančnou hotovosťou niektorého z miestnych šľachticov či ukrytý lup zbojníka. Do zeme nemusel byť zakopaný len v roku 1691, pretože takéto cenné peniaze sa používali aj 30 až 50 rokov. Alekšinský poklad je dnes uložený v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave.

Tradície a zvyky obce najviac ovplyvnili prisťahovalci z Oravy

Etnologicky atypická je obec Alekšince v okrese Nitra. Vývoj a charakter tradičnej kultúry, zvyky a tradície do značnej miery ovplyvňuje pôvod obyvateľov, ktorí sa do nej prisťahovali z rôznych kútov Slovenska. Okrem starousadlíkov tvorili v minulosti podstatnú časť obyvateľstva bíreši, poľnohospodárski robotníci z rôznych regiónov Slovenska. Tí prichádzali za prácou na veľkostatky miestnych zemepánov z Oravskej Belej, Valaskej Belej, Mojtína a mnohí z nich sa tu natrvalo usadili. Život v obci však najviac ovplyvnil príchod oravských rodín, ktorý znamenal kvantitatívnu aj kvalitatívnu zmenu v spoločenskom a občianskom živote dediny.

Foto: TASR - Henrich Mišovič

Najväčší príliv obyvateľov zaznamenali Alekšince v rokoch 1941 až 1953, kedy sa do obce prisťahovali Oravci. Výstavba Oravskej priehrady si vyžiadala presídlenie tamojšieho obyvateľstva zo zatopených obcí Slanica, Osada, Hámre, Ústie, Lavkov a Námestovo. V období Slovenskej republiky boli presídlenci umiestňovaní na majetkoch po Židoch a politických zbohatlíkoch, neskôr sa využíval aj štátny majetok. Prvých päť rodín, celkovo 28 ľudí, bolo do Alekšiniec presídlených v roku 1942. Všetky rodiny pochádzali z Ústia. O rok neskôr prišlo z rovnakej obce sedem rodín a 51 ľudí, ďalších 11 rodín prišlo v roku 1944. Postupne sa do Alekšiniec začali sťahovať aj obyvatelia z ďalších oravských obcí, ktoré mali byť zatopené. Koniec presídlenia nastal v roku 1953.

Ako pamiatku na svoj rodný kraj si Úsťania priniesli do Alekšiniec svoj stredný zvon, meridián, Osaďania zasa oltár Božského Srdca Ježišovho. V súčasnosti majú Alekšince zhruba 1700 obyvateľov. "Prisťahovalci z Oravy sa v našej obci dobre udomácnili. Dnes tu už žijú pomaly tri generácie, všetci sa už cítia byť Alekšinčanmi," skonštatoval starosta Radoslav Ťapušík.

Obec pripravuje výstavbu nájomných bytov a dokončuje kanalizáciu

Obec Alekšince v okrese Nitra pripravuje výstavbu nových nájomných bytov. Získala na ne dotáciu zo Štátneho fondu rozvoja bývania, výstavba dvoch 12-bytových jednotiek by sa mala začať začiatkom budúceho roka. O štartovacie byty pre mladé rodiny je v Alekšinciach podľa slov starostu Radoslava Ťapušíka veľký záujem, v súčasnosti obec eviduje zhruba 60 žiadostí o nájomné byty. "Doteraz máme postavené tri nájomné bytové domy s celkovo 30 bytmi, všetky sú obsadené. Vo výstavbe chceme pokračovať aj v budúcnosti, závisieť to však bude od finančných možností," povedal starosta.

Foto: TASR - Henrich Mišovič

Obec má k dispozícii pozemky, na ktorých sa v súčasnosti nachádzajú chátrajúce nevyužívané stavby. "Po asanácii objektov by sme mohli na týchto pozemkoch pristúpiť buď k výstavbe bytových domov, alebo k individuálnej bytovej výstavbe," skonštatoval Ťapušík.

Obec disponuje takmer kompletnou technickou infraštruktúrou. Plynofikovaná je od roku 1998, obecný vodovod bol vybudovaný v tom istom roku. Kanalizácia sa začala budovať pred šiestimi rokmi a postupne sa rozširuje. "V obci máme zhruba 560 domov, 176 prípojných miest je odkanalizovaných. V tomto roku sme investovali do dostavby kanalizácie financie z environmentálneho fondu, v krátkom čase by sme mali spustiť ďalšiu časť kanalizácie. Po dostavbe počítame s 90-percentnou napojenosťou," povedal starosta. Po kolaudácii bude mať obec k dispozícii aj vlastnú čistiareň odpadových vôd, ukončená je jej stavebná aj technologická časť.

Foto: TASR - Henrich Mišovič

Ďalšie investície budú smerovať do rekonštrukcie základnej školy. Jej kapacita je približne 320 žiakov, navštevuje ju 160 až 180 detí nielen z Alekšiniec, ale aj zo susedných Lukáčoviec. "Rekonštruujeme ju postupne z projektov, ktoré sú dostupné pre samosprávy. Z projektu na zníženie energetickej náročnosti budov sa nám podarilo vybudovať novú plynovú kotolňu, zatepliť objekt, vymeniť okná," zhodnotil Ťapušík. V budúcom roku by mala prejsť obnovou strecha objektu. Materskú školu zrekonštruovala obec z vlastných zdrojov pred dvoma rokmi. Kapacitu rozšírila na 52 miest, škôlku v súčasnosti navštevuje 34 detí.

Sedem metrov pod zemou sa ukrýva múzeum socializmu

Unikátne múzeum socializmu a studenej vojny sa ukrýva sedem metrov pod zemou v obci Alekšince v okrese Nitra. Podzemný kryt proti zbraniam hromadného ničenia bol vybudovaný v rokoch 1964 až 1965 a pôvodne slúžil ako záložné utajené veliteľské centrum armád Varšavskej zmluvy stred. Po roku 1990 prešiel objekt pod správu Civilnej obrany. "V roku 2012 bol ako prebytočný majetok Ministerstva obrany SR prevedený na obec, ktorá ho prenajala občianskemu združeniu. To v ňom zriadilo múzeum, ktoré funguje dodnes. Vlani skončil združeniu nájom, múzeum prebrala obec a teraz zvažujeme, ako s ním ďalej naložíme," povedal starosta Alekšiniec Radoslav Ťapušík.

Podzemný úkryt tvorí masívny monolitný železobetónový skelet so spleťou chodieb a miestností s rôznym technologickým vybavením, ktoré je dodnes funkčné. Prvá časť expozície, ktorá bola otvorená v roku 2013, prezentuje podzemný úkryt, jeho technické vybavenie a činnosti, ktoré v ňom prebiehali počas studenej vojny. Nachádza sa v nej rádiové i školiace stredisko, telefónna ústredňa, miestnosť pre spojárov, filtračná, odmorovacia a protihluková jednotka, výstroj i výzbroj. Druhá časť expozície približuje návštevníkom prostredníctvom exponátov, informačných panelov a audiovizuálnych záznamov atmosféru a charakter studenej vojny. "Celá prehliadka trvá zhruba 40 minút, najväčší záujem o návštevu múzea evidujeme v letných mesiacoch," povedal starosta.

Kaštieľ Dezašeovcov nezachránila ani petícia v období socializmu

Jednu z najzaujímavejších pamiatok v obci Alekšince v okrese Nitra, kaštieľ Dezašeovcov, sa nepodarilo zachrániť. Objekt, zapísaný do Ústredného zoznamu kultúrnych pamiatok Slovenskej republiky, dlhé roky chátral. Rozpadajúcu sa ruinu pred piatimi rokmi preventívne zrútili. V súčasnosti už môžu záujemcovia obdivovať tento kaštieľ len na obraze G. Czermaka na zámku Červený Kameň.

Staviteľom klasicistickej stavebnej fázy kaštieľa Dezašeovcov bol začiatkom 19. storočia gróf Imrich Dezaše. Na konci 19. storočia prešla stavba do vlastníctva barónky Ambrózy, ktorá ho dala prestavať v duchu historizujúceho romantického štýlu. Podľa niektorých indícií mohol mať v kaštieli jeden zo svojich koncertov pre rodinu Dezaše aj Ludwig van Beethoven. List, v ktorom bola spomínaná táto udalosť, vlastní jeden z miestnych rodákov. Beethoven bol počas svojho pobytu na Slovensku v kontakte s rodinou Brunšvikovcov a Dezašeovcov, jeho návštevu v kaštieli v Alekšinciach však nikto podrobnejšie neskúmal.

Po roku 1945 prešiel kaštieľ do správy obce, neskôr ho vlastnili Štátne majetky. Boli v ňom byty pre zamestnancov, poradňa pre matky s deťmi, klubová miestnosť telovýchovnej jednoty, jedna z tried základnej školy i sklady. Po roku 1975 zostal kaštieľ prázdny bez využitia i bez údržby. V júli 1989 zorganizoval Slovenský zväz ochrancov prírody a krajiny petíciu za záchranu kaštieľa. Podpísalo ju vyše 400 obyvateľov obce, ktorí žiadali zapísať objekt do zoznamu kultúrnych pamiatok. Petícia v tom čase zaujala aj príslušníkov Verejnej bezpečnosti. Ochranárom sa podarilo kaštieľ vyčistiť a zabezpečiť ho pred ďalšou devastáciou. V júni 1991 bol zapísaný do Ústredného zoznamu kultúrnych pamiatok Slovenskej republiky. Naďalej však chátral, jeho vlastníci mu nevenovali pozornosť a veľa zdravých tehál z kaštieľa sa rozkradlo.„Stavba v centre obce bola v dezolátnom stave, ohrozovala ľudí, preto sme ju museli pred pár rokmi odstrániť," skonštatoval starosta Alekšiniec Radoslav Ťapušík.