Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Predtým, ako sme sa mali sťahovať, som mal dlhodobé chrípky. Nakoniec som skončil v nemocnici so zápalom mozgových blán. Myslím si, že to súviselo s nervovým vypätím, stresom, spomína Jozef Appel.
Autor TASR
Bratislava 15. apríla (TASR) – Ulice sa búrali jedna za druhou, takže sme vedeli, že sa tomu nevyhneme. "Neboli to nejaké veselé chvíle, to vám poviem pravdu," hovorí v rozhovore pre TASR Jozef Appel, ktorého vlastnoručne postavený dom padol ako jeden z mnohých za obeť výstavbe v bratislavskej Petržalke. Býval v ňom len štyri roky. Najväčšie sídlisko na Slovensku i v strednej Európe oslavuje 50. výročie svojho založenia.
"Predtým, ako sme sa mali sťahovať, som mal dlhodobé chrípky. Nakoniec som skončil v nemocnici so zápalom mozgových blán. Myslím si, že to súviselo s nervovým vypätím, stresom. Nebolo to príjemné," spomína Appel.
Keď začiatkom 70. rokov zháňal bývanie, bolo to podľa neho náročné, keďže ho skôr prideľovali "cezpoľným" remeselníkom. K bytu sa nemohol dostať ani napriek tomu, že robil v štátnom podniku Pozemné stavby a jeho strýko bol predsedom celozávodného výboru strany. "Povedali mi, že mám bývať u rodičov. Rozhodol som sa, že si musím postaviť dom," približuje Appel poukazujúc na to, že predtým sa v priebehu siedmich rokov jedenásťkrát sťahoval.
Dom mal postavený približne za šesť mesiacov. Pomáhali mu kamaráti i futbalisti, hrával totiž futbal. Vlastné bývanie si však užil len štyri roky, aj jeho dom padol za obeť výstavbe nového sídliska. "Ulice sa búrali radovo, jedna za druhou. Vedeli sme, že sa tomu nevyhneme. Keby ste boli tvrdohlaví, že by ste tam tvrdošijne chceli ostať, neviem si to predstaviť, keďže vedľa vás ručali buldozéry," podotýka Appel.
Ako náhradu za dom dostal štvorizbový byt. Pri samotnom sťahovaní nebol, keďže bol v tom čase v nemocnici, nábytok sťahoval jeho otec. Keď prišiel na druhý deň, dvere už boli vylomené, dom vyrabovaný. Spomína si, ako chodili rôzne partie robotníkov a súkromníkov s veľkými autami a veci odvážali. "Následne došiel buldozér a už začal búrať. Išlo to veľmi rýchlo a za pár dní bolo po dome," vysvetľuje Appel.
Slabé bolo podľa neho aj finančné odškodnenie. Každý dom bol ocenený podľa toho, do ktorej kategórie bol zaradený. Záviselo to od toho, či mal napríklad garáž, práčovňu či ústredné kúrenie. Niektoré domy tak ocenil odhadca na 300.000 či 400.000 vtedajších korún, jeho na 99.000 korún, lebo nemal hotové ústredné kúrenie. Nemyslí si, že práca na dome bola ohodnotená, skôr len materiál.
Keď sa museli nasťahovať do bytu, peniaze za dom ešte vyplatené nemal. A hoci odhadca dom ohodnotil na 99.000 korún, dali mu len 89.000. Keď sa spýtal na dôvod, bolo mu povedané, že odhadca bral údajne úplatky a všetkým strhávali desať percent. "Začal som sa trocha šprajcovať, tak mi povedali, že keď sa mi nepáči, nemusím dostať nič a je to vybavené. Arogancia moci bola taká. Radšej som stíchol, veď dom už bol zbúraný," poznamenáva Appel.
Medzitým, ako býval v paneláku, dal sa na večerné štúdium stavebnej priemyslovky a keďže v paneláku nevedel žiť, podľa vlastných slov sa zaprisahal, že ešte si ešte jeden dom postaví. "Dom som si potom postavil 50 kilometrov od Bratislavy, v Lakšárskej Novej Vsi. Bál som sa a nechcel som dopadnúť ako v prvom prípade," dodáva Appel.
"Predtým, ako sme sa mali sťahovať, som mal dlhodobé chrípky. Nakoniec som skončil v nemocnici so zápalom mozgových blán. Myslím si, že to súviselo s nervovým vypätím, stresom. Nebolo to príjemné," spomína Appel.
Keď začiatkom 70. rokov zháňal bývanie, bolo to podľa neho náročné, keďže ho skôr prideľovali "cezpoľným" remeselníkom. K bytu sa nemohol dostať ani napriek tomu, že robil v štátnom podniku Pozemné stavby a jeho strýko bol predsedom celozávodného výboru strany. "Povedali mi, že mám bývať u rodičov. Rozhodol som sa, že si musím postaviť dom," približuje Appel poukazujúc na to, že predtým sa v priebehu siedmich rokov jedenásťkrát sťahoval.
Dom mal postavený približne za šesť mesiacov. Pomáhali mu kamaráti i futbalisti, hrával totiž futbal. Vlastné bývanie si však užil len štyri roky, aj jeho dom padol za obeť výstavbe nového sídliska. "Ulice sa búrali radovo, jedna za druhou. Vedeli sme, že sa tomu nevyhneme. Keby ste boli tvrdohlaví, že by ste tam tvrdošijne chceli ostať, neviem si to predstaviť, keďže vedľa vás ručali buldozéry," podotýka Appel.
Ako náhradu za dom dostal štvorizbový byt. Pri samotnom sťahovaní nebol, keďže bol v tom čase v nemocnici, nábytok sťahoval jeho otec. Keď prišiel na druhý deň, dvere už boli vylomené, dom vyrabovaný. Spomína si, ako chodili rôzne partie robotníkov a súkromníkov s veľkými autami a veci odvážali. "Následne došiel buldozér a už začal búrať. Išlo to veľmi rýchlo a za pár dní bolo po dome," vysvetľuje Appel.
Slabé bolo podľa neho aj finančné odškodnenie. Každý dom bol ocenený podľa toho, do ktorej kategórie bol zaradený. Záviselo to od toho, či mal napríklad garáž, práčovňu či ústredné kúrenie. Niektoré domy tak ocenil odhadca na 300.000 či 400.000 vtedajších korún, jeho na 99.000 korún, lebo nemal hotové ústredné kúrenie. Nemyslí si, že práca na dome bola ohodnotená, skôr len materiál.
Keď sa museli nasťahovať do bytu, peniaze za dom ešte vyplatené nemal. A hoci odhadca dom ohodnotil na 99.000 korún, dali mu len 89.000. Keď sa spýtal na dôvod, bolo mu povedané, že odhadca bral údajne úplatky a všetkým strhávali desať percent. "Začal som sa trocha šprajcovať, tak mi povedali, že keď sa mi nepáči, nemusím dostať nič a je to vybavené. Arogancia moci bola taká. Radšej som stíchol, veď dom už bol zbúraný," poznamenáva Appel.
Medzitým, ako býval v paneláku, dal sa na večerné štúdium stavebnej priemyslovky a keďže v paneláku nevedel žiť, podľa vlastných slov sa zaprisahal, že ešte si ešte jeden dom postaví. "Dom som si potom postavil 50 kilometrov od Bratislavy, v Lakšárskej Novej Vsi. Bál som sa a nechcel som dopadnúť ako v prvom prípade," dodáva Appel.
