Chránenú dielňu zriadil Územný spolok Slovenského červeného kríža (ÚS SČK) v Topoľčanoch v júni 2011.
Autor TASR
Topoľčany 11. januára (TASR) – Chránenú dielňu zriadil Územný spolok Slovenského červeného kríža (ÚS SČK) v Topoľčanoch v júni 2011.
Dnes zamestnáva štyroch ľudí s pracovnou schopnosťou zníženou na 70 až 30 percent. Jedna z pracovníčok má aj rečovo-sluchové postihnutie. Podľa riaditeľa ÚS SČK Jozefa Hasáka sa však aj napriek zdravotnému postihnutiu dá na pracovníkov dielne spoľahnúť a s ich prácou je spokojný. „To čo by sa dalo systému chránených dielní vyčítať je nedostatočná podpora zo strany štátu. Dokonca boli aj šumy, že by sa tieto dielne mali rušiť, prípadne by mali prejsť na plnú rentabilitu. Aby postihnutí ľudia podávali plnohodnotný pracovný výkon. To nie je celkom možné,“ skonštatoval Hasák.
Podľa jeho slov sú chránené dielne mimoriadne dôležité predovšetkým pre zdravotne postihnutých ľudí, ktorí v nich pracujú a dokážu si tu dôstojne zarobiť na živobytie. „Preto by ich štát mal viacej podporovať. Ja si viem predstaviť aj to, že by sme boli ziskoví. Ale potom by aspoň štátne inštitúcie, alebo organizácie, ktoré dostávajú dotácie zo štátu, mali uprednostňovať pri zákazkách chránené dielne. My napríklad perieme bielizeň, ale neďaleká škola, ktorá tiež dostáva štátne dotácie dáva bielizeň prať súkromnej firme. Tieto peniaze by mohli radšej plynúť do chránených dielní vo forme objednávok,“ hovorí Hasák.
Ako skonštatoval, založenie chránenej dielne neľutuje, ale už by sa do projektu nepúšťal v takom veľkom rozsahu. „A po zmenách od 1. januára bude horšie. Odvody sa musia platiť aj pri dohodách o pracovnej činnosti a zamestnávať niekoho, kto robí iba niekoľko hodín týždenne na pracovnú zmluvu je príliš komplikované. Takéto zásahy udržaniu chránených dielní určite nepomáhajú,“ myslí si Hasák.
Dnes zamestnáva štyroch ľudí s pracovnou schopnosťou zníženou na 70 až 30 percent. Jedna z pracovníčok má aj rečovo-sluchové postihnutie. Podľa riaditeľa ÚS SČK Jozefa Hasáka sa však aj napriek zdravotnému postihnutiu dá na pracovníkov dielne spoľahnúť a s ich prácou je spokojný. „To čo by sa dalo systému chránených dielní vyčítať je nedostatočná podpora zo strany štátu. Dokonca boli aj šumy, že by sa tieto dielne mali rušiť, prípadne by mali prejsť na plnú rentabilitu. Aby postihnutí ľudia podávali plnohodnotný pracovný výkon. To nie je celkom možné,“ skonštatoval Hasák.
Podľa jeho slov sú chránené dielne mimoriadne dôležité predovšetkým pre zdravotne postihnutých ľudí, ktorí v nich pracujú a dokážu si tu dôstojne zarobiť na živobytie. „Preto by ich štát mal viacej podporovať. Ja si viem predstaviť aj to, že by sme boli ziskoví. Ale potom by aspoň štátne inštitúcie, alebo organizácie, ktoré dostávajú dotácie zo štátu, mali uprednostňovať pri zákazkách chránené dielne. My napríklad perieme bielizeň, ale neďaleká škola, ktorá tiež dostáva štátne dotácie dáva bielizeň prať súkromnej firme. Tieto peniaze by mohli radšej plynúť do chránených dielní vo forme objednávok,“ hovorí Hasák.
Ako skonštatoval, založenie chránenej dielne neľutuje, ale už by sa do projektu nepúšťal v takom veľkom rozsahu. „A po zmenách od 1. januára bude horšie. Odvody sa musia platiť aj pri dohodách o pracovnej činnosti a zamestnávať niekoho, kto robí iba niekoľko hodín týždenne na pracovnú zmluvu je príliš komplikované. Takéto zásahy udržaniu chránených dielní určite nepomáhajú,“ myslí si Hasák.