Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Podľa etnografky Zuzany Paulovičovej sa na čilejkárskom nárečí podpísala nemčina, ale predovšetkým maďarčina.
Autor TASR
Čajkov 16. júla (TASR) – Len máloktorá obec na západnom Slovensku sa môže pochváliť tým, že jej nárečie je mäkšie ako stredoslovenský dialekt. A práve k týmto obciam patrí aj Čajkov v okrese Levice, jedna z deviatich obcí takzvaného čilejkárskeho regiónu. Čilejkárom je ten, kto namiesto spisovného „teraz“ používa nárečové „čiľ, čiľek, čiľej“.
Podľa etnografky Zuzany Paulovičovej sa na čilejkárskom nárečí podpísala nemčina, ale predovšetkým maďarčina. A tak čilejkári pestujú namiesto marhúľ barasky a deti sa nehrajú v piesku, ale v homoku. Spisovateľ Jozef Melicher venoval rázovitému tekovskému regiónu nielen Krátky slovník nárečia slovenského tekovsko-čilejkárskeho, ale aj Čilejkársku rapsódiu, knihu vtipných príbehov, ktoré sa viažu najmä k prekáraniu čilejkárov a obyvateľov okolitých obcí.
Centrom čilejkárskej oblasti je práve obec Čajkov. Jej obyvatelia tvrdia, že povedať správne „ľ“ po čilejkársky si vyžaduje skúsenosť. „Keď chcete povedať správne ľ po čilejkársky, musíte prilepiť celý jazyk o horné podnebie a ústa treba roztiahnuť do šírky,“ prezrádzajú trik, ako vysloviť to pravé čilejkárske „ľ“. Nárečie má však aj ďalšie špeciality – namiesto každého „m“ na konci slova sa vyslovuje „n“. Čilejkár nemôže o sebe povedať „ja som, mám dom, hrom, sem, potom, idem či kosím“, ale hovorí „ja son, mán don, hron, sen, poton, iden či kosín.“
Stredoslovenské spisovné „ä“ nahradili čilejkári samohláskou „e“, takže bežnou súčasťou nárečia je meso, peť, deveť, svetí, peta. Veľmi dôsledne sa však vyslovuje dvojhláska uo v prídavných menách stredného rodu, ako sú dobruo, peknuo, červenuo, pálenou. V postavení pred spoluhláskami na začiatku slova zaniká „v“, takže čilejkári majú šetko, čelu, táčence, dovicu, a svoje nárečie si nedajú ziať. V skupine „dn, dň“ sa záhadne stráca d, čo je zrejmé aj v slovách poriani, polunia, senutuo mlieko, ňeská, choňík, stuňa, jena.
Koncovka 7. pádu množného čísla u všetkých rodov je jednotné „ma“ - rukama, nohama, ušima, chlapma, ženama, za dverma, iďen s husma, prípadne s husima. Záporová častica má podobu „ňi“. Ak teda čilejkár niečo nemá alebo nie je, povie to po svojom - ňiman, ňeňi son. Dôležitým charakteristickým znakom jazyka je aj fakt, že predložka pri sa viaže nielen so šiestym, ale aj so štvrtým pádom, takže nie je ničím neobvyklým, ak čilejkár ide pri ňu, pri don, pri Hron, ale zavolá - poť sen pri mňa.
Podľa etnografky Zuzany Paulovičovej sa na čilejkárskom nárečí podpísala nemčina, ale predovšetkým maďarčina. A tak čilejkári pestujú namiesto marhúľ barasky a deti sa nehrajú v piesku, ale v homoku. Spisovateľ Jozef Melicher venoval rázovitému tekovskému regiónu nielen Krátky slovník nárečia slovenského tekovsko-čilejkárskeho, ale aj Čilejkársku rapsódiu, knihu vtipných príbehov, ktoré sa viažu najmä k prekáraniu čilejkárov a obyvateľov okolitých obcí.
Centrom čilejkárskej oblasti je práve obec Čajkov. Jej obyvatelia tvrdia, že povedať správne „ľ“ po čilejkársky si vyžaduje skúsenosť. „Keď chcete povedať správne ľ po čilejkársky, musíte prilepiť celý jazyk o horné podnebie a ústa treba roztiahnuť do šírky,“ prezrádzajú trik, ako vysloviť to pravé čilejkárske „ľ“. Nárečie má však aj ďalšie špeciality – namiesto každého „m“ na konci slova sa vyslovuje „n“. Čilejkár nemôže o sebe povedať „ja som, mám dom, hrom, sem, potom, idem či kosím“, ale hovorí „ja son, mán don, hron, sen, poton, iden či kosín.“
Stredoslovenské spisovné „ä“ nahradili čilejkári samohláskou „e“, takže bežnou súčasťou nárečia je meso, peť, deveť, svetí, peta. Veľmi dôsledne sa však vyslovuje dvojhláska uo v prídavných menách stredného rodu, ako sú dobruo, peknuo, červenuo, pálenou. V postavení pred spoluhláskami na začiatku slova zaniká „v“, takže čilejkári majú šetko, čelu, táčence, dovicu, a svoje nárečie si nedajú ziať. V skupine „dn, dň“ sa záhadne stráca d, čo je zrejmé aj v slovách poriani, polunia, senutuo mlieko, ňeská, choňík, stuňa, jena.
Koncovka 7. pádu množného čísla u všetkých rodov je jednotné „ma“ - rukama, nohama, ušima, chlapma, ženama, za dverma, iďen s husma, prípadne s husima. Záporová častica má podobu „ňi“. Ak teda čilejkár niečo nemá alebo nie je, povie to po svojom - ňiman, ňeňi son. Dôležitým charakteristickým znakom jazyka je aj fakt, že predložka pri sa viaže nielen so šiestym, ale aj so štvrtým pádom, takže nie je ničím neobvyklým, ak čilejkár ide pri ňu, pri don, pri Hron, ale zavolá - poť sen pri mňa.
