Banská Štiavnica 17. júla (TASR) - Pasier Štiaunik zazreu jaštericu, vet sa jašterice v meskom címeri a hibaj za nou, lebo sa jej chrbát blištau. Takto nejako by sa mohlo začať rozprávanie o Banskej Štiavnici rečou baníkov, ktorí vdýchli tomuto mestu na strednom Slovensku neopakovateľné čaro a ovplyvnili celú jeho históriu.

Banská Štiavnica sa považuje za najstaršie banícke mesto na Slovensku. Vedúca oddelenia dokumentácie a ochrany zbierkových fondov a archívu Slovenského banského múzea (SBM) v Banskej Štiavnici Adriana Matejková priblížila, že v 13. storočí začali toto územie obývať prisťahovalci z nemeckých krajín. Do slovníka tunajších ľudí sa tak začali miešať nemecké výrazy, ktoré si domáci prispôsobovali svojej výslovnosti. Neskôr ovplyvnila tunajší jazyk aj maďarčina.

Banskoštiavnické nárečie sa podľa Matejkovej vyznačuje tvrdou výslovnosťou. "Napríklad v západoslovenskom nárečí sa niektoré slabiky ako de, te, ne, le nevyslovujú mäkko, ale tvrdo. Takisto aj v Banskej Štiavnici sa tieto slabiky vyslovujú tvrdo," priblížila. Ďalším typickým znakom nárečia baníkov sú skomoleniny niektorých koncoviek podstatných mien či zamieňanie "j" za "ia".

Dnes už nárečie v uliciach mesta podľa Matejkovej nie je počuť, starí ľudia vymierajú, mladí "štjavnyčtinu" nepoznajú. Banskoštiavnické nárečie však neupadá do zabudnutia aj vďaka niekoľkým publikáciám, ktoré sa mu venujú.

Azda najznámejšou je publikácia Nárečie banskoštiavnické od Jozefa Vášáryho, ktorú Slovenské banské múzeum vydalo v roku 2015. Vášáry pôsobil ako pedagóg na Štátnom učiteľskom ústave, neskôr na Strednej priemyselnej škole chemickej. Zomrel v roku 1973 v Bratislave, kde je pochovaný spolu so svojou manželkou, s ktorou vychoval dve dcéry Emíliu a Magdu, známe slovenské divadelné a filmové herečky.

Vo svojom voľnom čase sa s veľkým zanietením venoval zberateľstvu príbehov a anekdot zo života banskoštiavnických baníkov. Mnohé z príbehov zozbieral a interpretoval v banskoštiavnickom nárečí. Od roku 1952 vystupoval ako ľudový rozprávač v mnohých estrádnych programoch v rozhlase, televízii a na rôznych miestach na Slovensku, a tak propagoval banícky folklór mimo banskoštiavnického regiónu.

V práci, ktorú dokončil v roku 1955, sa venoval jazykovednému rozboru a ukážkam tohto nárečia. Ide o jednu z prvých prác o banskoštiavnickom nárečí. Z knihy pochádza aj spomínaná ukážka nárečia.

Banskoštiavnické nárečie však učarovalo viacerým. Ďalším príkladom je dlhoročný riaditeľ Slovenského banského archívu Jozef Gindl. Podľa Matejkovej má múzeum vo svojom fonde slovník od tohto autora, ktorý by chcelo v budúcnosti vydať aj knižne.

"Zo žijúcich osôb, ktoré sa venujú nárečiu je príkladom Jozef Osvald, známy aj ako predstaviteľ Štiavnického Nácka počas rôznych akcií," priblížila Matejková. Každoročne sa v Banskej Štiavnici koná aj známa súťaž v prednese náckovských vtipov - Náckova Štiavnica, súčasťou ktorej je vždy aj súťažný kvíz zo znalosti „štjavnyčtiny”.