Hervartov 1. júna (TASR) – Prvá písomná zmienka o obci Hervartov v Bardejovskom okrese pochádza z roku 1406. O vzniku jej názvu sa tradujú tri príbehy, jedným z nich je, že sa volá podľa skomoleniny mena prvého nemeckého prisťahovalca Herberta. Jej história je veľmi bohatá a obec dodnes vďaka nej láka turistov.

„V 17. storočí tu bývalo sklárstvo, odkiaľ sa široko ďaleko rozvážalo sklo, no a obyvatelia sa tu v minulosti venovali aj roľníctvu, pastierstvu a dodnes sa tu zachovalo šindliarstvo. Šindeľ sa prevažne používa na kultúrne pamiatky, drevené kostolíky, sypance, altánky, studne. Zaujímavý je tým, že dnešní naši šindliari zachovali aj to, že šindeľ je ručne štiepaný,“ predstavuje krátko históriu obce jej starosta Miroslav Mackanič.

Ani toto však neláka do obce podľa starostu turistov tak, ako drevený rímskokatolícky kostolík z 15. storočia, ktorý je zapísaný do zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. V jeho okolí je aj niekoľko objektov sýpok, ktoré sú tiež národnými kultúrnymi pamiatkami. Kostol sv. Františka z Assisi je rovnako ukážkou remeselnej zručnosti nielen predkov z Hervartova, ale aj súčasníkov. Aj strecha kostola je totiž pokrytá dreveným smrekovým a jedľovým šindľom.



Podľa najstaršieho obyvateľa obce takmer 95-ročného Juraja Haníska bolo v obci vždy čo robiť, aj čas sa zabaviť. Spomína napríklad na svadby, prípravy ktorých tu trvali aj niekoľko týždňov a žila nimi celá obec, ale aj na povodne, ktoré tiež ľudí neraz spojili. Takú najväčšiu povodeň datuje do roku 1939, no hovorí, že to zďaleka nebolo také, aké sa dejú vo svete dnes.

Obec má momentálne okolo 500 obyvateľov. Najvyšší bod Hervartova je vrch Žobrák, kde je aj obľúbená rozhľadňa a turistická trasa. V roku 2011 sa v súťaži Dedina roka umiestnila na 3. mieste.


Najstarší rímskokatolícky kostol

Drevený kostolík v obci Hervartov v okrese Bardejov láka do obce okolo 3000 turistov z celého sveta ročne. Aj napriek tomu, že pochádza z 15. storočia a je zapísaný do Zoznamu kultúrneho dedičstva UNESCO, miestni ho stále využívajú raz do týždňa na slávenie sv. omší.

„Kostolík je najstarší drevený rímskokatolícky kostolík na Slovensku. Pochádza z 15. storočia, bol postavený v gotickom štýle, teda sa skladá zo svätyne, presbytéria, lode a maličkej sakristie. Časť, ktorou sa vchádza, je takzvaný babinec - bol dostavaný neskôr. V interiéri kostolíka je pomerne veľa pamiatok a nie sú len z 15. storočia, ale pribúdali postupne. Z každého storočia sa tu niečo zachovalo. Najstarší je obraz a oltár vo svätyni,“ uviedla pre TASR sprievodkyňa Anna Mackaničová.

Ako ďalej povedala, veľmi vzácna je maľba presbytéria, pretože pochádza z 15. až 16. storočia a je pôvodná. Reštaurovaná bola podľa nej len jej časť. Pôvodná nie je klenba kostola vo svätyni. Strop v celom chráme bol rovný, no keď sem chceli dať vysoký neogotický oltár, museli svätyňu prestavať.



Táto historická budova je podľa starostu obce Miroslava Mackaniča postavená z tisa a červeného smreka, ale keď sa rekonštruovala, spodné trámy v niektorých častiach boli zamenené za dub. Šindle sú zo smreka a jedle a obmieňajú sa každých 15 až 20 rokov.

Atmosféru dotvára historický plot okolo kostola, staré široké a vysoké lipy i neďaleké sýpky, ktoré sú tiež súčasťou kultúrneho dedičstva. Niektoré sú zrekonštruované a ľudia ich dodnes používajú ako skladovacie priestory. Niekoľko neďalekých starých sedliackych domov tiež ešte umocňuje pocit návratu v čase.

V kostolíku nie sú otváracie hodiny, dostať sa doň možno aj večer. Na dverách je totiž telefónne číslo na sprievodkyňu a tá je k dispozícii kedykoľvek.


Drevené šindle

Obec je známa výrobou drevených štiepaných šindľov. Pôsobia tu dve miestne firmy, ktoré ich vyrábajú tak, ako kedysi ich predkovia. Stroje využívajú len minimálne.

„V našej dedine sa tento šindeľ vyrába od nepamäti. Špecifický je v tom, že je štiepaný, nie rezaný. Štiepaný vydrží dlhšie ako rezaný šindeľ. Používame ho na pokrývanie historických budov, altánkov, novostavieb dreveníc, studní,“ uviedol majiteľ jednej z firiem, ktorá šindeľ vyrába, Ján Štibrich.

V obci možno nájsť niekoľko stavieb pokrytých týmto šindľom. Nie je to len historický drevený kostolík ale napríklad aj ploty.



Na výrobu tejto krytiny je podľa Štibricha potrebné kvalitné drevo. To sa naštiepe.
Nerobí sa to už ako kedysi sekerou a štiepacou palicou, ale na moderných štiepačkách. Šindel sa potom ručne vystrúha a frézou sa urobí drážka, aby jednotlivé kusy do seba na streche zapadli. Po zabalení a vysušení sa ešte impregnuje podľa požiadaviek odberateľa. Keďže výrobca dbá na to, aby išlo o kvalitnú ručnú prácu, zo strojov sa často používa len fréza na vytvorenie drážky.

Jeden človek denne vyrobí 100 až 150 šindľov a podľa Štibricha je to veľmi náročná manuálna práca. Ročne jeho firma vyprodukuje od 50.000 do 100.000 kusov dreveného šindľa z jedľového, dubového a smrekovcového dreva a to sa distribuuje k odberateľom po celom Slovensku.


Šitie oblekov pre Nemcov

Foto: TASR/Jana Jurčišinová

Najstarším obyvateľom obce Hervartov v okrese Bardejov je Juraj Hanísek, ktorý v auguste oslávi 95. narodeniny. Aj napriek svojmu veku si toho nielen zo života obce pamätá mnoho. Rád spomína na svoje detstvo, ktoré strávil v dome hneď vedľa dreveného kostolíka zapísaného do Zoznamu kultúrnych dedičstva UNESCO, na prácu i dôchodok.

„Päť rokov som chodil sem do ľudovej školy. Otec mal bratranca farára, tak mi chcel vybaviť gymnázium v Prešove, no nejako sa mu to nepodarilo. Rýchlo ma teda pichol sem neďaleko do mešťanskej školy. Dokončil som povinnú školskú dochádzku v Bardejove. Z dediny som do mesta chodil vtedy sám a moji kamaráti tu pomáhali doma gazdovať rodičom,“ začína rozprávanie dôchodca a niekdajší krajčír i kronikár obce Hervartov.

To, že sa stal krajčírom bola náhoda. Keď raz prechádzal okolo dielne, zavolal ho tam jeho židovský spolužiak zo školy a on sa vďaka majstrovi toho veľa naučil. Pracoval a chvíľu býval v Prešove i Košiciach. Z dedinského krajčíra sa vypracoval na plánovača a neskôr na technológa. Svojmu niekdajšiemu vedúcemu dokonca neskôr robil vedúceho sám. Najradšej však spomína, ako sa musel dohovoriť s Nemcami, keď šil pre Berlínčanov pánske odevy.

Na dôchodok sa však vrátil do rodnej obce, kde sa podľa neho cítil vždy najlepšie. A keďže nemal veľa práce, zapisoval spomienky nielen na rodinu, ale aj na veľké svadby v obci, povodne, cirkevné udalosti a podobne. Rodinný album fotografií má tiež úhľadne zoradený podľa rodinných vetiev i podľa rokov. Ako sám hovorí, ani vo vesmíre dnes nie je poriadok, preto sa deje toľko nešťastí, a poriadok musí byť.