Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Trnavský dobrovoľný hasičský zbor oficiálne vznikol 18. októbra 1868 schválením stanov, ale protipožiarnymi opatreniami sa mestský magistrát zaoberal už najmenej dve storočia predtým.
Autor TASR
Trnava 7. apríla (TASR) – Písal sa rok 1899 a trnavskí dobrovoľní hasiči si pripomínali 31. výročie prijatia stanov svojho zboru. Pripadlo na sobotu 4. novembra, udalosť však oslávili inak, ako by si asi boli priali. Deň sa skončil bilanciou dvoch mŕtvych a desiatich zranených.
Dobrovoľný hasičský zbor kráľovského mesta Trnava sídlil v danom čase na radnici. K miestu tragickej udalosti to mali hasiči odtiaľ len niekoľko desiatok metrov, takže mohli byť pri večernom výbuchu, ktorý sa udial v dome firmy Smékal & syn (dnes známom ako mliečny bar alebo Pracháreň) takmer vzápätí. V pivnici, v úplnej tme hľadali svojich desiatich druhov, ktorí zostali na stráži po tom, ako tam v raňajších hodinách hasili menší požiar. Chceli si byť istí, že sa už nerozhorí. Podzemné priestory Smékalovho koloniálu boli totiž plné chemikálií rôzneho druhu, aj lakov, farieb, rozpúšťadiel a iných nebezpečných horľavých látok. Teplo z ranného požiaru začalo uvoľňovať benzínové výpary.
„Potom sa stalo, že jedna z dvoch slúžok, ktoré zostali v dome upratovať po zásahu hasičov, sa chcela pozrieť dole do skladu. Otvorila bezpečnostné dvere, vedúce na schodisko pivnice. Od svetla petrolejovej lampy, ktorú držala v ruke, sa výpary vznietili a nastala mohutná explózia,“ opísal pre TASR udalosť spred 120 rokov Jakub Roháč zo Štátneho archívu v Trnave, ktorý pracuje na oddelení spracúvania archívnych dokumentov. Záznam o udalosti našiel pri príprave publikácie k 150. výročiu založenia trnavského dobrovoľného hasičského zboru, ktoré si hasiči pripomínali počas roku 2018. Archív pripravil k tomu aj výstavu, ktorú si ešte stále možno pozrieť v jeho sídle na Štefánikovej ulici.
Výbuch vyrazil okná na okolitých domoch. „Z pivnice vyšľahli plamene, od ktorých sa obom slúžkam chytili šaty a ony začali horieť. Jedna zahynula priamo v obchode, druhá síce stihla vybehnúť na ulicu, ale tam pred ľuďmi uhorela,“ uviedol Roháč.
Hasiči vzápätí začali pomáhať svojim druhom, ktorí sa nachádzali priamo v epicentre katastrofy. Postupne ich vynášali von. V správe, ktorá je podľa Roháča najpodrobnejším a najdôveryhodnejším písomným prameňom k udalosti a ktorú tajomník hasičského zboru Herman Kvaššay predniesol v roku 1940 na valnom zhromaždení, teda v čase, keď ešte dvaja zo zasiahnutých hasičov žili, sa uvádza, že „žalostné stonanie znelo zo všetkých kútov, hľadali ich podľa zvuku, nakoľko zažať svetlo nemohli. Obecenstvo úzkostlivo čakalo na ulici a modlilo sa za ranených a ich záchrancov“. Boli to, ako opisoval Kvaššay, dlhé minúty, kým začali vynášať ohňom zohavené telá.
„Bolestný krik ranených strašne pôsobil na obecenstvo a mnohé ženy slabšej povahy omdlievali. Zranených potom previezli do nemocnice, kde boli ošetrovaní na účet mesta,“ napísal Kvaššay s tým, že najväčšiu zásluhu na záchrane mal mestský lekár Jozef Roth. „Veškerú svoju vedu a svedomitosť vynaložil, aby zachránil život nešťastných hasičov. S pomocou Božou sa mu podarilo udržať pri živote všetkých desiatich. Boli to Jozef Bartek, Jozef Gamma, Alexander Hlavatý, Lenhard Císar, Ján Jánošík, Michal Kovačovič, Jozef a Ján Masníkovci, Rudolf Schmidt a Ján Schultz,“ uvádzal Kvaššay.
V roku 1927 na Smékalovom dome odhalili „za účasti všetkých trnavských úradov, korporácií a spolkov“ pamätnú tabuľu. V súčasnosti sa, ako dodal Roháč, nachádza v podchode objektu, pôvodne bola na jeho fasáde. Hovorí o tragédii a záchrane desiatich hasičov. „Ústnym podaním sa v Trnave tradovalo, že prišlo k ich úmrtiu, ale nezakladá sa to na pravde. Prežili, hoci s ťažkou ujmou na zdraví,“ dodal Roháč. Kvaššay do správy napísal, že po tragédii prichádzala do Trnavy „sústrasť celého kultúrneho sveta“. Podľa neho desiati hasiči z Trnavy sú príkladom obetavosti a tiež dôkazom toho, že „hasič je vždy ochotný stať sa martýrom lásky k blížnemu svojmu“.
Trnavský dobrovoľný hasičský zbor oficiálne vznikol 18. októbra 1868 schválením stanov, ale protipožiarnymi opatreniami sa mestský magistrát zaoberal už najmenej dve storočia predtým. Ide o štvrtý najstarší zbor na území Uhorska. V tradícii pokračuje dodnes, v súčasnosti má 35 členov.
Dobrovoľný hasičský zbor kráľovského mesta Trnava sídlil v danom čase na radnici. K miestu tragickej udalosti to mali hasiči odtiaľ len niekoľko desiatok metrov, takže mohli byť pri večernom výbuchu, ktorý sa udial v dome firmy Smékal & syn (dnes známom ako mliečny bar alebo Pracháreň) takmer vzápätí. V pivnici, v úplnej tme hľadali svojich desiatich druhov, ktorí zostali na stráži po tom, ako tam v raňajších hodinách hasili menší požiar. Chceli si byť istí, že sa už nerozhorí. Podzemné priestory Smékalovho koloniálu boli totiž plné chemikálií rôzneho druhu, aj lakov, farieb, rozpúšťadiel a iných nebezpečných horľavých látok. Teplo z ranného požiaru začalo uvoľňovať benzínové výpary.
„Potom sa stalo, že jedna z dvoch slúžok, ktoré zostali v dome upratovať po zásahu hasičov, sa chcela pozrieť dole do skladu. Otvorila bezpečnostné dvere, vedúce na schodisko pivnice. Od svetla petrolejovej lampy, ktorú držala v ruke, sa výpary vznietili a nastala mohutná explózia,“ opísal pre TASR udalosť spred 120 rokov Jakub Roháč zo Štátneho archívu v Trnave, ktorý pracuje na oddelení spracúvania archívnych dokumentov. Záznam o udalosti našiel pri príprave publikácie k 150. výročiu založenia trnavského dobrovoľného hasičského zboru, ktoré si hasiči pripomínali počas roku 2018. Archív pripravil k tomu aj výstavu, ktorú si ešte stále možno pozrieť v jeho sídle na Štefánikovej ulici.
Výbuch vyrazil okná na okolitých domoch. „Z pivnice vyšľahli plamene, od ktorých sa obom slúžkam chytili šaty a ony začali horieť. Jedna zahynula priamo v obchode, druhá síce stihla vybehnúť na ulicu, ale tam pred ľuďmi uhorela,“ uviedol Roháč.
Hasiči vzápätí začali pomáhať svojim druhom, ktorí sa nachádzali priamo v epicentre katastrofy. Postupne ich vynášali von. V správe, ktorá je podľa Roháča najpodrobnejším a najdôveryhodnejším písomným prameňom k udalosti a ktorú tajomník hasičského zboru Herman Kvaššay predniesol v roku 1940 na valnom zhromaždení, teda v čase, keď ešte dvaja zo zasiahnutých hasičov žili, sa uvádza, že „žalostné stonanie znelo zo všetkých kútov, hľadali ich podľa zvuku, nakoľko zažať svetlo nemohli. Obecenstvo úzkostlivo čakalo na ulici a modlilo sa za ranených a ich záchrancov“. Boli to, ako opisoval Kvaššay, dlhé minúty, kým začali vynášať ohňom zohavené telá.
„Bolestný krik ranených strašne pôsobil na obecenstvo a mnohé ženy slabšej povahy omdlievali. Zranených potom previezli do nemocnice, kde boli ošetrovaní na účet mesta,“ napísal Kvaššay s tým, že najväčšiu zásluhu na záchrane mal mestský lekár Jozef Roth. „Veškerú svoju vedu a svedomitosť vynaložil, aby zachránil život nešťastných hasičov. S pomocou Božou sa mu podarilo udržať pri živote všetkých desiatich. Boli to Jozef Bartek, Jozef Gamma, Alexander Hlavatý, Lenhard Císar, Ján Jánošík, Michal Kovačovič, Jozef a Ján Masníkovci, Rudolf Schmidt a Ján Schultz,“ uvádzal Kvaššay.
V roku 1927 na Smékalovom dome odhalili „za účasti všetkých trnavských úradov, korporácií a spolkov“ pamätnú tabuľu. V súčasnosti sa, ako dodal Roháč, nachádza v podchode objektu, pôvodne bola na jeho fasáde. Hovorí o tragédii a záchrane desiatich hasičov. „Ústnym podaním sa v Trnave tradovalo, že prišlo k ich úmrtiu, ale nezakladá sa to na pravde. Prežili, hoci s ťažkou ujmou na zdraví,“ dodal Roháč. Kvaššay do správy napísal, že po tragédii prichádzala do Trnavy „sústrasť celého kultúrneho sveta“. Podľa neho desiati hasiči z Trnavy sú príkladom obetavosti a tiež dôkazom toho, že „hasič je vždy ochotný stať sa martýrom lásky k blížnemu svojmu“.
Trnavský dobrovoľný hasičský zbor oficiálne vznikol 18. októbra 1868 schválením stanov, ale protipožiarnymi opatreniami sa mestský magistrát zaoberal už najmenej dve storočia predtým. Ide o štvrtý najstarší zbor na území Uhorska. V tradícii pokračuje dodnes, v súčasnosti má 35 členov.
