Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Ochranárska odborná verejnosť však zdôrazňuje, že lykožrútovú kalamitu príroda zvládne sama a v najvyššom stupni ochrany nie je potrebný zásah človeka.
Autor TASR
,aktualizované Tatranská Javorina 17. septembra (TASR) – Od roku 2003 zničil lykožrút v lesoch Tatranskej Javoriny v bezzásahovej zóne troch národných prírodných rezervácií asi 390 hektárov a ďalších 170 hektárov v jej bezprostrednom okolí. „Pred deviatimi rokmi bola hmyzová kalamita len v začiatkoch, upozorňovali sme na to, čo sa môže stať a uplynulo deväť rokov a tie lesy nám tu zahynuli,“ konštatoval vedúci obvodu Tatranská Javorina Štátnych lesov Tatranského národného parku (ŠL TANAP) Ján Slivinský.
Podľa neho sa tomu dalo zabrániť a utlmiť tento proces podobne ako v rokoch 1995 a 1996, kedy lykožrútovú kalamitu niektorými opatreniami zastavili. „Mali sme skúsenosti, stále sa používali osvedčené metódy, klasické lapáky, feromónové lapače, včasné vyhľadávanie napadnutých stromov. Takže metódy tu sú, len ich musíme môcť aj uplatňovať,“ upozornil Slivinský s tým, že TANAP bol výkladnou skriňou a v minulosti sa nikdy lykožrút nedostal do takého rozsahu, ako je to teraz. Podľa neho sa nečinnosťou ochudobnili ďalšie generácie na dlhý čas o lesy, keďže spoločnosť prichádza o 150- až 200-ročné stromy, vrátane najvzácnejšej limby, ktorá je symbolom Vysokých Tatier.
„Ak pripustíme, že sa otepľuje a teplota vo vegetačnom období je stále vyššia a vyššia, tak môžeme vidieť, že tá zmena nevyhovuje smreku, ktorý nie je nastavený na takéto teploty. Ak sa to skombinuje s nedostatkom zrážok, tak ten smrek sa dostáva do zlej situácie. Táto zmena, stres pre stromy, zas naopak vyhovuje podkôrnemu hmyzu. Na jednej strane je teda hlavná drevina oslabená a jej hlavný nepriateľ má ideálne podmienky, čoho výsledkom je masívne likvidovanie smrekových porastov v Tatrách,“ objasnil vedúci výskumnej stanice ŠL TANAP Peter Fleischer. Do istej miery je to podľa neho aj prirodzený cyklus, keďže sa mení príroda, vegetácia aj drevinové zloženie a človek určitým spôsobom zvyšuje dynamiku tohto procesu. „Vidíme to na tom množstve ponechaného dreva, akú významnú rolu po kalamitách nespracované drevo môže spôsobiť v týchto meniacich a podmienkach,“ zdôraznil Fleischer.
Fotogaléria: Pasívna ochrana lesov v T. Javorine spôsobila podľa lesníkov ich zánik
Ochranárska odborná verejnosť však zdôrazňuje, že lykožrútovú kalamitu príroda zvládne sama a v najvyššom stupni ochrany nie je potrebný zásah človeka. Podľa Jána Švančaru zo Slovenskej lesníckej komory však hrozí, že príroda týmto autoregulačným spôsobom dospeje do štádia, kedy podmienky prestanú vyhovovať človeku. „Samovývoj je možné realizovať v Yellowstonskom národnom parku, kde nikto nežije, ale nie na Slovensku, v urbanizovanej krajine, kde by mala fungovať symbióza človeka s prírodou,“ upozornil Švančara. Dáva za príklad Rakúsko, kde v Alpách sú na jednej strane obrovské lyžiarske strediská, zjazdovky, parkoviská, hotely a podobne, ale popritom je tam kamzík, svišť a príroda tam funguje. „Ak to ide tam a určite to nerobia takým spôsobom, že zahubia chránené druhy, tak to ide aj na Slovensku,“ objasnil Švančara.
Aj lesníci však vnímajú, že sila prírody obnoviť sa do pôvodného stavu je úžasná. Sledujú to na regenerácii kalamitného územia, čomu zas vysoká teplota a množstvo zrážok prispieva. „Obnova vegetácie je veľmi dobrá, veľmi dobre rastie prirodzené zmladenie a darí sa aj výsadbám, takže z tohto hľadiska to vyzerá veľmi dobre a na tých vetrom poškodených plochách z roku 2004 je vývoj priaznivý. Veterná kalamita však poškodila tie menej pôvodné lesy. Ale v tých zvyškoch stojacich lesov podkôrny hmyz likviduje to najvzácnejšie, čo v tatranských lesoch máme,“ uzavrel Fleischer.
Podľa riaditeľa Správy TANAP Pavla Majka však v prípade Tatranskej Javoriny nemožno hovoriť o škodách na lesných porastoch. Podľa neho je potrebné povedať, či ide o národný park, alebo je to lesný závod. „Ak je to lesný závod, tak sú škody na dreve a drevnej hmote. Ak je to národný park, kde sa cení biodiverzita a celý ekosystém, tak nemôžeme hovoriť o žiadnych škodách, pretože sme v najprísnejších stupňoch ochrany, kde víťazí príroda, nie človek,“ konštatoval Majko. Zdôraznil, že naďalej platí zákon o ochrane prírody a ten stanovuje, že v 5. stupni ochrany sú porasty určené za bezzásahové. Zároveň nesúhlasí s definíciou, že na tých miestach všetko zahynulo a fatálne vyschlo. „Tam, kde niečo zahynie, vždy vzniká niečo nové a na tých kalamitných plochách, ktoré vyschli z dôvodu premnoženia podkôrneho hmyzu, je nový mladý les. Tak isto aj na plochách, ktoré štátni lesníci spracovali a následne zalesnili, je tiež nový mladý les. Jediný rozdiel je, že tu to druhové a drevinové zloženie namiešala matka príroda a v nižších polohách to bol človek,“ upozornil Majko.
Podľa neho sa tomu dalo zabrániť a utlmiť tento proces podobne ako v rokoch 1995 a 1996, kedy lykožrútovú kalamitu niektorými opatreniami zastavili. „Mali sme skúsenosti, stále sa používali osvedčené metódy, klasické lapáky, feromónové lapače, včasné vyhľadávanie napadnutých stromov. Takže metódy tu sú, len ich musíme môcť aj uplatňovať,“ upozornil Slivinský s tým, že TANAP bol výkladnou skriňou a v minulosti sa nikdy lykožrút nedostal do takého rozsahu, ako je to teraz. Podľa neho sa nečinnosťou ochudobnili ďalšie generácie na dlhý čas o lesy, keďže spoločnosť prichádza o 150- až 200-ročné stromy, vrátane najvzácnejšej limby, ktorá je symbolom Vysokých Tatier.
„Ak pripustíme, že sa otepľuje a teplota vo vegetačnom období je stále vyššia a vyššia, tak môžeme vidieť, že tá zmena nevyhovuje smreku, ktorý nie je nastavený na takéto teploty. Ak sa to skombinuje s nedostatkom zrážok, tak ten smrek sa dostáva do zlej situácie. Táto zmena, stres pre stromy, zas naopak vyhovuje podkôrnemu hmyzu. Na jednej strane je teda hlavná drevina oslabená a jej hlavný nepriateľ má ideálne podmienky, čoho výsledkom je masívne likvidovanie smrekových porastov v Tatrách,“ objasnil vedúci výskumnej stanice ŠL TANAP Peter Fleischer. Do istej miery je to podľa neho aj prirodzený cyklus, keďže sa mení príroda, vegetácia aj drevinové zloženie a človek určitým spôsobom zvyšuje dynamiku tohto procesu. „Vidíme to na tom množstve ponechaného dreva, akú významnú rolu po kalamitách nespracované drevo môže spôsobiť v týchto meniacich a podmienkach,“ zdôraznil Fleischer.
Fotogaléria: Pasívna ochrana lesov v T. Javorine spôsobila podľa lesníkov ich zánik
Ochranárska odborná verejnosť však zdôrazňuje, že lykožrútovú kalamitu príroda zvládne sama a v najvyššom stupni ochrany nie je potrebný zásah človeka. Podľa Jána Švančaru zo Slovenskej lesníckej komory však hrozí, že príroda týmto autoregulačným spôsobom dospeje do štádia, kedy podmienky prestanú vyhovovať človeku. „Samovývoj je možné realizovať v Yellowstonskom národnom parku, kde nikto nežije, ale nie na Slovensku, v urbanizovanej krajine, kde by mala fungovať symbióza človeka s prírodou,“ upozornil Švančara. Dáva za príklad Rakúsko, kde v Alpách sú na jednej strane obrovské lyžiarske strediská, zjazdovky, parkoviská, hotely a podobne, ale popritom je tam kamzík, svišť a príroda tam funguje. „Ak to ide tam a určite to nerobia takým spôsobom, že zahubia chránené druhy, tak to ide aj na Slovensku,“ objasnil Švančara.
Aj lesníci však vnímajú, že sila prírody obnoviť sa do pôvodného stavu je úžasná. Sledujú to na regenerácii kalamitného územia, čomu zas vysoká teplota a množstvo zrážok prispieva. „Obnova vegetácie je veľmi dobrá, veľmi dobre rastie prirodzené zmladenie a darí sa aj výsadbám, takže z tohto hľadiska to vyzerá veľmi dobre a na tých vetrom poškodených plochách z roku 2004 je vývoj priaznivý. Veterná kalamita však poškodila tie menej pôvodné lesy. Ale v tých zvyškoch stojacich lesov podkôrny hmyz likviduje to najvzácnejšie, čo v tatranských lesoch máme,“ uzavrel Fleischer.
Podľa riaditeľa Správy TANAP Pavla Majka však v prípade Tatranskej Javoriny nemožno hovoriť o škodách na lesných porastoch. Podľa neho je potrebné povedať, či ide o národný park, alebo je to lesný závod. „Ak je to lesný závod, tak sú škody na dreve a drevnej hmote. Ak je to národný park, kde sa cení biodiverzita a celý ekosystém, tak nemôžeme hovoriť o žiadnych škodách, pretože sme v najprísnejších stupňoch ochrany, kde víťazí príroda, nie človek,“ konštatoval Majko. Zdôraznil, že naďalej platí zákon o ochrane prírody a ten stanovuje, že v 5. stupni ochrany sú porasty určené za bezzásahové. Zároveň nesúhlasí s definíciou, že na tých miestach všetko zahynulo a fatálne vyschlo. „Tam, kde niečo zahynie, vždy vzniká niečo nové a na tých kalamitných plochách, ktoré vyschli z dôvodu premnoženia podkôrneho hmyzu, je nový mladý les. Tak isto aj na plochách, ktoré štátni lesníci spracovali a následne zalesnili, je tiež nový mladý les. Jediný rozdiel je, že tu to druhové a drevinové zloženie namiešala matka príroda a v nižších polohách to bol človek,“ upozornil Majko.
