Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
V súčasnosti 94-ročného Jána Jurčišina mrzí, že mladí ľudia v súčasnosti tomu, čo sa udialo pred 75 rokmi, neveria.
Autor TASR
Vagrinec 29. augusta (TASR) – Nemal ani 19 rokov, keď po vyhlásení mobilizácie nastúpil do armády a stal sa príslušníkom 1. československého armádneho zboru. V súčasnosti 94-ročný Ján Jurčišin z obce Vagrinec v okrese Svidník si dodnes živo pamätá vojnové udalosti spred 75 rokov.
"Z Vagrinca nás vzali do Gribova, kde si spísali údaje o nás i našich rodičoch. 'Vyfasovali' sme ľahkú anglickú vychádzkovú uniformu. Odtiaľ nás presunuli do Brusnice, kde nás rozdelili. Pridelili ma k protitankovým kanónom. Peter Simčák z Vagrinca bol podávač, ja som bol nabíjač. Na východnom Slovensku padlo veľa sovietskych, ako aj československých vojakov a bolo potrebné doplniť stavy," uviedol pre TASR Jurčišin.
Po oslobodení Svidníka, kde mali v centre zakopaný kanón, postupovali smerom na Bardejov, do Prešova, Svitu, Popradu až do Okoličného v okrese Liptovský Mikuláš.
"V záhrade sme mali kanón a Rusi mali tank vo dvore. Boli sme blízko Nemcov. Protiútok bol vždy okolo štvrtej hodiny ráno. Tak sme Nemcov posunuli až do Liptovského Mikuláša," priblížil Jurčišin s tým, že pri Liptovskom Mikuláši to bolo najťažšie. "Padlo tam veľa vojakov. Na Háji Nicovô nad Liptovským Mikulášom je postavený pomník. Je tam pochovaných 1386 vojakov," vysvetlil.
"Mal som strach, keď sme prišli do Okoličného. Nemci boli na hore a bolo potrebné 300 metrov od nich zakopať kanón. Povedal som veliteľovi, že je problém byť na stráži i zakopať kanón, kolesá a lafety. Buď budem na stráži, alebo nech mi dá strážnika a ja budem zakopávať. Vtedy som sa najviac bál," skonštatoval Jurčišin.
Koniec druhej svetovej vojny ich zastihol v obci Hrušov na Morave. "Odtiaľ sme pozerali na zápalné výstrely. Dostali sme hlásenie, že vojna sa skončila. Ruskí vojaci vyviedli asi 100 Nemcov zo zákopov bez zbraní. Po defilé, ktoré sme mali v Prahe, nás presunuli smerom na Žatec, neskôr do Bratislavy a z Nitry mňa i Petra Simčáka prepustili domov," priblížil Jurčišin.
Mrzí ho, že mladí ľudia v súčasnosti tomu, čo sa udialo pred 75 rokmi, neveria. "Navštívil som základné školy vo Svidníku i v okolí a žiaci tomu neveria. Deviataci ešte áno, ale tí mladší mi kládli nevhodné otázky a jeden z nich povedal, že hovorím rozprávky. Nie sú vedení rodičmi. Myslím si, že kompetentní by sa mali pričiniť o to, aby sa do učebných osnov dostali informácie o bojovej činnosti," dodal Jurčišin.
"Z Vagrinca nás vzali do Gribova, kde si spísali údaje o nás i našich rodičoch. 'Vyfasovali' sme ľahkú anglickú vychádzkovú uniformu. Odtiaľ nás presunuli do Brusnice, kde nás rozdelili. Pridelili ma k protitankovým kanónom. Peter Simčák z Vagrinca bol podávač, ja som bol nabíjač. Na východnom Slovensku padlo veľa sovietskych, ako aj československých vojakov a bolo potrebné doplniť stavy," uviedol pre TASR Jurčišin.
Po oslobodení Svidníka, kde mali v centre zakopaný kanón, postupovali smerom na Bardejov, do Prešova, Svitu, Popradu až do Okoličného v okrese Liptovský Mikuláš.
"V záhrade sme mali kanón a Rusi mali tank vo dvore. Boli sme blízko Nemcov. Protiútok bol vždy okolo štvrtej hodiny ráno. Tak sme Nemcov posunuli až do Liptovského Mikuláša," priblížil Jurčišin s tým, že pri Liptovskom Mikuláši to bolo najťažšie. "Padlo tam veľa vojakov. Na Háji Nicovô nad Liptovským Mikulášom je postavený pomník. Je tam pochovaných 1386 vojakov," vysvetlil.
"Mal som strach, keď sme prišli do Okoličného. Nemci boli na hore a bolo potrebné 300 metrov od nich zakopať kanón. Povedal som veliteľovi, že je problém byť na stráži i zakopať kanón, kolesá a lafety. Buď budem na stráži, alebo nech mi dá strážnika a ja budem zakopávať. Vtedy som sa najviac bál," skonštatoval Jurčišin.
Koniec druhej svetovej vojny ich zastihol v obci Hrušov na Morave. "Odtiaľ sme pozerali na zápalné výstrely. Dostali sme hlásenie, že vojna sa skončila. Ruskí vojaci vyviedli asi 100 Nemcov zo zákopov bez zbraní. Po defilé, ktoré sme mali v Prahe, nás presunuli smerom na Žatec, neskôr do Bratislavy a z Nitry mňa i Petra Simčáka prepustili domov," priblížil Jurčišin.
Mrzí ho, že mladí ľudia v súčasnosti tomu, čo sa udialo pred 75 rokmi, neveria. "Navštívil som základné školy vo Svidníku i v okolí a žiaci tomu neveria. Deviataci ešte áno, ale tí mladší mi kládli nevhodné otázky a jeden z nich povedal, že hovorím rozprávky. Nie sú vedení rodičmi. Myslím si, že kompetentní by sa mali pričiniť o to, aby sa do učebných osnov dostali informácie o bojovej činnosti," dodal Jurčišin.
