Klenovec 9. februára (TASR) – Hojnému výskytu stromov – klenov vďačí za svoje pomenovanie obec Klenovec v Rimavskosobotskom okrese. Tvrdí to historik Leon Sokolovský vo svojej publikácii Stručné dejiny Malohontu do roku 1803, kde priraďuje Klenovec k sídlam, ktoré naši predkovia pomenovali podľa starých lesných a územných celkov.

„Dedina založená západne od Hnúšte sa nazýva po tamojšom lesnom priestore, kde rástlo pomerne veľa klenov – Klenovec,“ ozrejmil historik s tým, že v minulosti bola ťažba a spracovanie dreva v chotári tejto dediny významnou výrobnou činnosťou.

Prvá písomná zmienka o Klenovci pochádza z roku 1340, neskôr patril do hajnáčskeho hradného panstva či Felediovcom. V druhej polovici 15. storočia podľa Sokolovského do regiónu Klenovca prišli rusínski valasi, ktorí tam našli vhodné prírodné podmienky pre svoj pastiersko-dobytkársky spôsob života a hospodárenie.

Historik tiež spomína Klenovec ako jednu z lokalít v Malohonte, kde sa od konca 18. storočia najviac pestovali zemiaky a bývala tam i dobrá úroda hrušiek. Význam Klenovca podľa neho zdôrazňuje i fakt, že na prelome 18. a 19. storočia bol spolu s Rimavskou Sobotou a Tisovcom jednou z troch obcí v regióne, kde fungovali až tri mlyny.

Časť dejín tejto veľkej dediny je spojená i baníctvom, keďže v jej chotári sa nachádzali zlaté a medeno-strieborné banské diela. Toto odvetvie však podľa Sokolovského nezohralo významnejšiu úlohu.

„Klenovské bane nikdy neboli veľké a preto z celoslovenského hľadiska nemali osobitný význam. Približne v roku 1790 pracovalo v Klenovci iba 14 baníkov. Produktivita ich práce sa stále znižovala pre zhoršujúcu sa kovnatosť vyťaženej rudy a pre pribúdajúce spodné vody,“ konštatoval historik. Pre tieto dôvody podľa neho prestal mať štát o klenovské bane záujem, začiatkom 19. storočia ich prepustil do súkromného vlastníctva a zakrátko natrvalo zanikli.

Klenovec tiež patril medzi tri dediny v regióne, kde podľa dobových prameňov nadobudla hospodársky významnejšiu úroveň výroba a predaj syra. Najznámejším z nich sa stal klenovecký syrec, vyrábaný už v 17. storočí. V súčasnosti je zapísaný v európskom zozname výrobkov s chráneným zemepisným označením.

„Na výrobu klenoveckého syrca treba vhodné priestory so stálou teplotou, keďže sa vyznačuje dlhou dobou zrenia. Najlepší syrec je štvormesačný až šesťmesačný,“ priblížil riaditeľ Miestneho kultúrneho strediska v Klenovci Jaroslav Zvara.

Dodal, že kvalitu syrca priaznivo ovplyvňovalo i vápencové podložie i rastliny, ktoré v lokalite rástli a ovce ich spásali. „Odborníci Karol Herian a Ján Keresteš, ktorí nám so syrcom pomáhali, tvrdia, že v prípade Klenovca ide o výnimočnú lokalitu, ktorej syrec vďačí za svoje zloženie,“ podotkol Zvara.

Klasický klenovecký syrec má zvyčajne tvar bochníka s priemerom 10 až 25 centimetrov, môže mať však aj hranolovitú formu. Jeho hmotnosť býva jeden až štyri kilogramy. „Po naformovaní sa syrec naparuje a vtláča sa doň ornamentika, ktorá je typická pre túto oblasť. Vyznačuje sa znakom kríža v strede, z ktorého vychádzajú lúče slnka. Namiesto kríža sa niekedy používal aj štvorlístok,“ priblížil Herian, ktorý v minulosti pôsobil ako generálny riaditeľ Výskumného ústavu mliekarenského v Žiline.

Klenovecký syrec bol v minulosti pochúťkou, ktorá sa vyvážala do viacerých európskych krajín, dokonca i na dvor Márie Terézie. Práve dlhá doba zrenia je však v dnešnej rýchlej dobe jeho nevýhodou, pretože výrobcovia uprednostňujú výrobky, ktoré vedia rýchlo spracovať a hneď predať.

Klenovec sa vyznačuje folklórnymi tradíciami, kedysi v ňom zlapali Jánošíka

Ľudové tradície v Klenovci v okrese Rimavská Sobota udržiavajú tri miestne folklórne súbory (FS). Vďaka nim je dedina s vyše 3000 obyvateľmi jedným z hlavných centier folklóru v širšom regióne.

„S manželkou vedieme detský FS Zornička. To sú deti od piatich rokov približne do štvrtej triedy. Potom tu máme dievčenskú spevácku skupinu s rovnakým názvom Zornička, s ktorou sme predvlani získali ocenenie Zlaté pásmo,“ načrtol riaditeľ Miestneho kultúrneho strediska Jaroslav Zvara.

Tretím zoskupením je FS Mladosť, kde sú deti od piatej do deviatej triedy. „Niektorí deviataci idú do ‘prípravky‘ nášho FS dospelých Vepor. Pri ňom máme aj ženskú a mužskú spevácku skupinu, heligonkárov i ľudovú hudbu,“ priblížil ďalej Zvara.

V porovnaní s minulosťou síce podľa neho záujem mládeže o folklór klesol, stále sa im však darí získavať nové talenty. „Záleží to aj od ročníka, niektorý je silnejší, iný slabší. Nemáme len domácich z Klenovca, ale aj niekoľko členov z okolitých obcí,“ dodal riaditeľ s tým, že ich mnohí odchovanci sa neskôr uplatnia vo veľkých FS ako SĽUK či Lúčnica.

V histórii rázovitej dediny, akou je Klenovec, nemôžu chýbať tradičné ľudové odevy. Ako však pripomenula odborná pracovníčka Gemersko-malohontského osvetového strediska v Rimavskej Sobote Stanislava Zvarová, bohato zdobené farebné kroje sú relatívne novodobou záležitosťou a začali sa objavovať až po zrušení nevoľníctva koncom 18. storočia.

„V Klenovci boli kožušníci a tí mužský kroj zdobili lacetom i kožou. Máme fotografie ešte z 50. rokov 20. storočia, keď sa muži z gazdovských rodín ženili v svadobných krojoch, ktoré volali ‘postavnie háby,‘“ informovala Zvarová.

Naopak, klenovský ženský kroj bol podľa nej v porovnaní s mužským striedmejšie zdobený a dominovala v ňom čierna a biela farba. „V časoch združstevňovania sa však ženám zapáčil piešťanský kroj, ktorý spoznali na celoštátnych dožinkách. Mnohé majú preto na starých fotkách krásne vyšívané kroje, ktoré si zhotovili samy, nejde však o pôvodný klenovský kroj,“ podotkla odborná pracovníčka.

Zaujímavým je podľa jej slov i klenovské nárečie, ktoré sa, podobne ako mnohé iné v stredoslovenskom regióne, vyznačuje mäkkou výslovnosťou. Ako s úsmevom hovoria niektorí domáci či obyvatelia susedných dedín, „v Kľenovcu sa i skaľi makie“. Podľa Zvarovej je typické j i takzvané ‘šokanie‘, teda spodobovanie hlásky ‘č‘ na ‘š‘. Mnohé výrazy v nárečí sa zachovali i z čias nemeckej baníckej kolonizácie.

V Klenovci je dodnes živá tiež jánošíkovská tradícia. Práve tu liptovskí drábi v roku 1713 zlapali najznámejšieho slovenského zbojníka Juraja Jánošíka, ktorý zimoval u svojho druha Tomáša Uhorčíka v usadlosti na Mravcovom vŕšku. Dodnes ho pripomínajú viaceré miestne názvy, ako napríklad Jánošíkova skala, Jánošíkov lesík, studnička Jánošíkova slza, ale aj Jánošíkova ulica, či niektoré ľudové piesne s jánošíkovskou tematikou.

Napriek peknej prírode, folklórnym tradíciám i zaujímavej histórii však turisti zatiaľ tento kraj príliš neobjavili. „Prichádzajú hlavne z okolia. Ak ale prídu ľudia zo vzdialenejších regiónov na návštevu k domácim, tak si to tu pochvaľujú. Dosť sa začína rozmáhať aj chatárčenie,“ podotkla starostka Klenovca Zlata Kaštanová. V regióne však podľa nej chýbajú bohatšie stravovacie a ubytovacie služby, keďže v obci je len malý hotel Vepor, penzión na Ráztočne a jediná reštaurácia Demko.

Klenovec je najväčšou dedinou v Rimavskosobotskom okrese, rozvíja sa cez projekty

Dovedna približne 3060 obyvateľov má v súčasnosti Klenovec v okrese Rimavská Sobota, ktorý je vďaka takejto populácii najväčšou dedinou v okrese Rimavská Sobota a zároveň štvrtou najväčšou obcou po okresnom meste, Hnúšti a Tisovci. Rozlohou svojho katastra, ktorý má 10.000 hektárov, sa v tomto smere podľa slov starostky Zlaty Kaštanovej radí k najväčším na Slovensku.

Jedným z najvýznamnejších projektov posledných rokov v obci bola revitalizácia verejných priestranstiev s nákladmi okolo 955.000 eur, v rámci ktorej bolo zrekonštruované aj Námestie Karola Salvu, kde sa každoročne koná folklórny festival Klenovská Rontouka. „Ďalšou väčšou investičnou akciou bola výstava viacúčelovej športovej haly v sume okolo 250.000 eur, ktorú využívajú najmä naši úspešní bedmintonisti. Hráva sa tam však napríklad aj florbal,“ načrtla starostka.

Ako pokračovala, obnovili tiež kultúrny dom, kde znížili stropy, zrealizovali izolačné nátery a výmenu podláh. „Dom služieb dostal novú strechu i okná a začali sme rekonštruovať aj dom smútku. Samozrejme, opravujeme a asfaltujeme i cesty a budujeme tiež nové chodníky,“ vymenovala ďalej Kaštanová.

Obec pred časom tiež zrekonštruovala budovu klubu dôchodcov, ktorá slúži okrem seniorov aj zdravotne postihnutým a zväzu protifašistických bojovníkov. Ľudové tradície zase pripomína nedávno vzniknuté Múzeum gubárstva a súkenníctva a posledný aktívny gubár Ján Fotta.

Klenovec je tiež rodiskom či pôsobiskom viacerých osobností. Patrí medzi ne spisovateľ, novinár a predseda Matice slovenskej Vladimír Mináč, učiteľ Karol Salva, herečky Elena Rampáková a Mária Bancíková, či Ladislav Bartholomeides. Všetkých spomínaných dejateľov pripomínajú v Klenovci pamätné tabule, z ktorých väčšina je umiestnená na stene obecného úradu.

Medzi aktívne spolky v Klenovci patrí Dobrovoľný hasičský zbor obce (DHZO), ktorého činnosť sa obnovila približne pred piatimi rokmi. „Našli sme ľudí, s ktorými sa dá spolupracovať, sme zohraní a vieme sa skontaktovať, keď treba. Je nás síce ‘len‘ 12, ale ešte sa nestalo, keď nám operačný pracovník volal, že by sme na zásah nešli,“ zdôraznil predseda a veliteľ klenovského DHZO Ján Sihelský, podľa ktorého patria medzi najlepšie vybavených dobrovoľných hasičov v regióne.

Medzi najvýznamnejších zamestnávateľov v obci sa podľa starostky zaraďuje spoločnosť Evasport, ktorá vyrába trekingovú, turistickú i športovú obuv a ošatenie. „Fungujú u nás aj dve píly a výrobca okien. Ďalších ľudí zamestnáva roľnícke družstvo, obchody a naše dve školy,“ konkretizovala starostka s tým, že dosť obyvateľov za prácou dochádza do Hnúšte a Rimavskej Soboty.

Najnovšou ulicou v Klenovci je Pasiečka, kde podľa Kaštanovej stále pribúdajú nové domy a je záujem aj o výstavbu ďalších. „Máme tam ešte voľných pár stavebných pozemkov. V obci nám vlani pribudla aj nová bytovka s 28 jednoizbovými bytmi. Niektorí občania tiež odkupujú staršie domy, ktoré zrekonštruujú, alebo si na získanom pozemku postavia nový,“ konkretizovala starostka.