Poprad 13. júla (TASR) – Každé mesto má svoju dominantu a výnimkou nie je ani najväčšie mesto pod Tatrami, Poprad. Jeho najvyššou stavbou je komín, ktorý však, paradoxne, nikdy nesplnil svoj účel a môžeme ho smelo označiť ako najekologickejší komín minimálne v strednej Európe, pretože hoci pod ním možno párkrát zakúrili, dym z neho nikdy nevyšiel.

Tento komín vysoký 120 metrov postavili ešte za čias socializmu v areáli fabriky na výrobu vagónov. Prišli však na to, že dôvody, kvôli ktorým ho postavili, už pominuli, a tak bez akéhokoľvek využitia stojí v areáli spoločnosti dodnes. Na to, ako ho stavali, si pamätá aj Dušan, ktorý mal priamo pod komínom dielňu. „Tí chlapi to stavali nepretržite asi mesiac, soboty, nedele, sviatky, bola to dosť ťažká robota. Ja keď som videl, v akej výške to robia a stoja na drevených latách, občas mi aj zle prišlo,“ spomína bývalý zamestnanec fabriky.

Práve výška komína mu dáva punc dominanty Popradu a len málokomu sa podarilo vyliezť až na vrchol. Jedným z nich je televízny redaktor Marek Vnenčák, ktorého uchvátil predovšetkým neopakovateľný výhľad z vrcholu komína na okolie, no zároveň spomína aj na trasenie rúk a nôh, ktoré mal ešte pár dní potom, ako zliezol dole. „Na komíne som bol v roku 2014, takým impulzom bol fakt, že nech prichádzaš z akejkoľvek strany do Popradu, tak ho nemôžeš prehliadnuť. Začal som sa zaujímať o to, čo je to za dominantu, aký má príbeh za sebou a koľko ľudí tam bolo, o to väčšia výzva to bola. Pamätám si, že keď máš vyjsť hore, tak to ako keby si prerúčkoval 46-poschodový panelák tam aj späť a celé to trvalo hore vyjsť asi polhodinu,“ priblížil Vnenčák.

Miestni ho varovali, že keď fúka, pocit hore sa dá prirovnať k plávajúcej lodi a tak to aj bolo. Najhoršia bola podľa neho práve závratná výška, pretože už v polovici komína mal pocit, že ľudia pod ním sú veľkí ako mravce. „Čím viac som sa blížil k vrcholu, tým väčšiu som mal hrču v hrdle, ale ten výstup určite stál za to. Výhľad z toho komína je jedinečný a úžasný, je vidieť na všetky strany, je to pohľad na Poprad, ktorý nepoznáš a do toho panoráma Tatier, určite silný zážitok,“ konštatoval redaktor, ktorý sa na výstup nijako špeciálne nepripravoval. Jediné, čo urobil, bolo, že si komín predtým natočil s dronom. S odstupom času tvrdí, že to robiť nemal, pretože keď videl zábery, až vtedy si uvedomil, kam vlastne ide, a že pred pádom ho chráni v podstate len jedno lano.

Foto: TASR - Oliver Ondráš

Od postavenia komína sa na jeho vrchol podarilo dostať iba pár ľuďom, väčšinou to boli len revízni technici. Na jedného kolegu elektrikára si spomína aj Stanislav Bujňák, ktorý v popradskej fabrike na výrobu vagónov pracoval dlhé roky. „Možno takú perličku, kamarátil som sa s jedným elektrikárom a ten mi hovoril, že mu volali z letiska, že nám nesvietia bezpečnostné svetlá. Tak sa pripravil a šiel dohora. Keď tam prišiel, tak všetko skontroloval a prišiel na to, že nemá náhradné žiarovky,“ spomína pán Bujňák na úsmevný príbeh svojho kolegu. Často okolo komína nechodil, pretože bol na opačnom konci areálu, ako on pracoval. Presné dôvody, prečo sa vlastne nikdy nevyužíval a z akého dôvodu ho postavili až takýto vysoký, nepozná. Domnieval sa, že komín stavali kvôli novým halám, ktoré vyrástli popri hlavnej ceste.

Komín postavili v roku 1985 s priemerom takmer sedem metrov a vsadili ho do hĺbky piatich metrov. Počas dvojmesačnej skúšobnej prevádzky však zistili, že jeho prevádzka je príliš drahá pre nadmernú spotrebu zemného plynu. V súčasnosti nie sú k dispozícii informácie o tom, že by mu spoločnosť našla iné využitie a tak bude zrejme tichou dominantou Popradu, až kým sa doň poriadne nezahryzne zub času.