Kremnické Bane 7. apríla (TASR) - Od septembra do decembra sa neholí, aby mu potom deti uverili, že je naozajstným Mikulášom. Reč je o starostovi Kremnických Baní. Juraj Vozár sa každý rok začiatkom decembra oblieka do rúcha, aby deťom svojou na bielo zafarbenou bradou dokázal, že svätec naozaj existuje. Ako uviedol pre TASR, práve tá je pre mnohé deti poznávacím znamením, že je skutočný.

Okrem "starostovaniu" sa Vozár venuje aj dobrovoľnému hasičského zboru, kde je predsedom, no a v minulosti sa angažoval aj v ochotníckom divadle, ktoré v dedine roky pôsobilo, či miestnom futbale. "V takýchto malých obciach je to tak, že každý robí všetko a všade sme tí istí," poznamenal s úsmevom starosta.

Ochotnícke divadlo tu malo podľa jeho slov veľkú tradíciu a málokto vie, že v Kremnických Baniach bola kedysi aj hasičská dychovka. Tá už dnes síce nefunguje, no dobrovoľný hasičský zbor má stále 41 členov. Pochváliť sa môže aj historickou hasičskou technikou, ako je Praga RN. Zbor je poslednou organizáciou, ktorá v dedine pretrvala dodnes.

Foto: TASR - Jana Vodnáková

Kremnické Bane, ktoré v súčasnosti pozná takmer každý pre rekonštruovanú cestu 1. triedy slúžiacu ako frekventovanú tranzitnú trasu, mali kedysi úplne iný ráz. V bývalej baníckej osade bola väčšina obyvateľstva nemeckej národnosti. Miestny obyvateľ Rudolf Oswald, ktorý roky viedol aj obecnú kroniku, spomína, že za jeho detských čias mala dedina približne 990 obyvateľov. Dnes ich je približne 270.

V nemeckej škole boli kedysi tri veľké triedy, dnes už nie je v Kremnických Baniach ani materská škola. Okrem tradičnej školy sa tu nachádzala aj čipkárska škola. "Aby ženy doma neleňošili a v zime mali do čoho pichnúť, tak založili po vzore nemeckých a rakúskych škôl čipkársku školu aj v Kremnických Baniach," hovorí Oswald s tým, že do tejto školy chodila aj jeho mama so sestrami.

Nemecká kultúra prerazila do všetkých oblastí života miestnych ľudí. Zanechala stopy v bežnom živote, zvykoch aj architektúre. V dedine sa kedysi stavali typické banícke drevené domy, podľa Oswalda boli aj štyri druhy. Poschodové, s "gángom" okolo či bez, alebo gazdovské, postavené do tvaru písmena L. Ľudia pracovali v kremnických fabrikách a bani. Poľnohospodárstvo bolo vzhľadom na polohu dediny rozvinuté menej.

Samostatnou kapitolou je nemecké nárečie, ktoré sa od spisovnej nemčiny výrazne líši a dnes je ho už v dedine len ťažko počuť. Iné bolo dokonca v každej obci, takže sa podľa Oswalda ľahko mohlo stať, že obyvateľom Kremnických Baní nerozumeli ani tí, čo pochádzali z vedľajších nemeckých obcí ako Kunešov či Krahule. Dnes je Rudolf Oswald posledným z piatich žijúcich ľudí, ktorí nemecké nárečie v obci ovládajú.

Amatérsky meteorológ hovorí, že v Kremnici je vždy o čosi teplejšie

Len štyri kilometre delia Kremnické Bane od Kremnice, no aj tak sa v týchto dvoch lokalitách vždy teploty rôznia o tri Celziové stupne. K tomuto záveru dospel 85-ročný Rudolf Oswald, ktorý sa viac ako 42 rokov venuje pozorovaniu miestneho počasia.

Oswald kedysi pracoval ako energetik v kremnickej mincovni. Ako priblížil pre TASR, jej kotolňa vykurovala aj byty v južnej časti námestia. Keď nastali náhle teplotné zmeny, energetici neskoro vykurovali a obyvatelia sa sťažovali. Problém bol najmä v zime, keď bolo ráno o 6.00 h. bežne aj mínus 15 Celziových stupňov.

"Tri telefóny som mal na stole. To bolo zvonenia, jeden cez druhý. Ešte dobre, že boli zvukovo odlišné, ako hudba to znelo," spomína na okolnosti, ktoré ho inšpirovali k tomu, aby začal sledovať počasie. Ako ďalej priznáva, podrobné sledovanie počasia mu v práci veľmi pomohlo. "Mohol som vydať príkaz: Žiadne leňošenie kuriči! Lebo ešte za mňa sa kúrilo uhlím," zaspomínal si.

Foto: TASR - Jana Vodnáková

Na monitorovanie počasia nepoužíval Oswald žiadne špeciálne prístroje, ale dva obyčajné teplomery - jeden mal na okne v kancelárii a druhý doma. Každý deň si robil zápisy. Dôležité boli podľa jeho slov najmä teploty ráno o 6.00 h a o 12.00 h. "Tieto dve sú rozhodujúce pre celý deň a viac smerodajná je ranná," vysvetlil. Zápisy dopĺňali informácie o daždi, búrke či snežení. Teploty sleduje aj dnes, no od roku 1992 len v Kremnických Baniach.

"Kremnica je voči Kremnických Baniam vzdialená štyri kilometre, rozdiel v teplote sú tri stupne, či je leto, alebo zima. V Kremnici je vždy o tri stupne teplejšie. A to som potom zistil, že to je na chlp rovnaké v priebehu 20 rokov," priblížil amatérsky meteorológ. Rozdiel v teplotách však nie je jediný jav, ktorý za roky monitorovania spozoroval.

Foto: TASR - Jana Vodnáková

"Tým skromným systémom som prišiel na to, že niečo sa opakuje a niečo je približne rovnaké. Prekvapilo ma, keď mi raz otec hovoril, že najlepšie zistíš, ako dozrieva ovocie, v aký rok. On hovoril - každých osem rokov dozrievajú slivky bystrické tu, na Kremnických Baniach, a to je na betón pravda," skonštatoval Oswald. Za roky monitorovania si pamätá aj na teplotné rekordy - tou najnižšou bola napríklad teplota mínus 25 Celziových stupňov, inverzné javy, ktoré sa pravidelne opakujú, či na záplavy.

Čaro kremnickej keramiky preniesla mladá medovnikárka na svoje výtvory

Pečenie a zdobenie medovníkov sa pre Alžbetu Knappovú z Kremnických Baní stalo nielen záľubou, ale aj spôsobom, ako sa uživiť. Medovníky s jej rukopisom smerovali do Ameriky, Nového Zélandu či viacerých európskych krajín. Jeden z nich dostal do daru počas návštevy Kremnice aj prezident Andrej Kiska. Najviac hrdá je však na medovník, ktorý vyrobila pre 106-ročnú pani Helenku z Kremnice.

"Prvé medovníky v našej rodine začala piecť ešte moja najstaršia sestra Barbora. Mali sme asi päť vykrajovačiek, žiadny recept na sneh, len recept na medovníky. Ten inak používam dodnes, nechcem ho ani meniť. Dobre sa s ním robí a ľudia sú s ním spokojní," hovorí mladá mama štyroch detí a medovnikárka v jednej osobe. V tom čase však ani nerozmýšľala o tom, že sa bude raz ich pečeniu venovať.

Foto: TASR - Jana Vodnáková

Neskôr ju inšpirovala jedna babka, ktorá aj napriek svojmu vysokému veku dokázala medovníky cifrovať s pevnými rukami. "Išli mi oči vyskočiť. To nie je možné, ako môže tak zdobiť medovníky starý človek. Veď sa väčšinou hovorí, že starým ľuďom sa trasú ruky," pomyslela si v tom čase, keď obdivovala jej precíznu prácu. Medovníky vždy obdivovala aj na rôznych jarmokoch a akciách. "Keď sa mihol taký stánok, vždy som sa pristavila a vypytovala," priznala sa v rozhovore pre TASR.

Ako sa vraví, "s kožou na trh" išla až na vlastnej svadbe. Medovníky plnili funkciu menoviek pre hostí. "Keď sa na ne spätne pozriem, tak len zalomím rukami. Prepánajána, to toto som dala na stôl," spomína s úsmevom Knappová. Prvú skutočnú objednávku mala neskôr a keďže medzitým prišli do rodiny aj štyri deti, bolo rozhodnuté. Pečenie medovníkov sa pre mladú mamičku stalo zamestnaním, ktoré jej dovoľovalo venovať sa aj svojim deťom a rodine. "Robím, čo ma baví a kedy chcem. Moje heslo je: Čo nestihnem cez deň, to stihnem v noci," uviedla.

Foto: TASR - Jana Vodnáková

Tomu podľa jej slov zodpovedá aj realita. "Od septembra do decembra pracujem väčšinou v noci, cez deň, keď sa dá, dospávam," dodala. Nákupy aj pečenie zvláda sama, ako však hovorí, pomoc manžela s vynesením tašiek či upratovaním rada prijme. "U mňa je však najväčšia pomoc, keď mi to dovolia robiť. Keď akceptujú, že som veľakrát nervózna," zhodnotila.

Knappová pečie medovníky na všetky príležitosti. Najviac roboty má pred sviatkami, no ľudia si ich objednávajú aj na svadby, krstiny či jubileá. Na objednávku treba myslieť aj tri týždne vopred, zo dňa na deň sa podľa jej slov vyhovieť nedá. Takisto sa nedá presne povedať, koľko jej výroba medovníčkov trvá. Medovníkové cesto nechá odstáť najmenej 24 hodín, takisto necháva odležať aj už napečené medovníky. Záležitosťou viacerých dní môže byť aj samotné zdobenie, najmä ak ide o väčšie medovníky, kde sa bielkovou polevou zdobia väčšie plochy. Ako sama hovorí, rokmi pečenia už vychytala grify, a tak vie, ako správne postupovať.

O pestrú ponuku medovníčkov, ktoré ponúka, sa starajú nielen farby, ktoré ich zdobia, ale aj samotné tvary. Medovnikárka má dnes doslova plnú skriňu vykrajovačiek a aj tá jej už nestačí. Okrem kúpených má aj vykrajovačky, ktoré si dáva podľa vlastnej predlohy vyrábať v Čechách či u miestnych kováčov. Zvláštnosťou je veľký kohút, ktorý je inšpirovaný veterným kohútom na strechu, či vykrajovačky v podobe loga festivalu Kremnické gagy. Výnimkou nie je ani to, keď ich dostane darom. Kremničania jej ich nosia aj zo zahraničia.

Foto: TASR - Jana Vodnáková

Z plagiátorstva si ťažkú hlavu nerobí. Naopak, je rada, ak svojou prácou niekoho inšpiruje. Takisto sa neštíti svoj recept na medovníky posunúť ďalej. Hovorí, že dobré veci by sa mali odovzdávať, a nie zatajovať. Na druhej strane priznáva, že sama nie je jeho autorkou. Keď sa však niekto spýta na recept na bielkovú polevu, odpoveď nevie dať. Robí ju totiž "od oka". Na zdobenie používa bežné potravinárske farby.

V ponuke medovníkov od Knappovej sa nájdu tradičné, ale aj originálne kúsky. "Snažím sa, aby boli iné. Aby tam bolo niečo špecifické, môj rukopis," uviedla. K tým originálnejším patria napríklad medovníky s motívom kremnickej keramiky, ktorú je možné obdivovať aj v kremnickom múzeu. O precíznosti práce a veľkej trpezlivosti medovnikárky však presviedčajú aj medovníky s cibuľovým vzorom.

Zdobenie medovníkov nie je cudzie ani jej deťom. Svojimi výrobkami vždy podľa Knappovej ozdobia rodinný vianočný stromček. V tom čase už totiž ona padá od únavy. Na otázku, či im po toľkom vypekaní ešte chutia medovníky, dáva jasnú odpoveď poloprázdna dóza s nepodarkami, ktorú majú položenú v kuchyni.

Stred Európy sa ukrýva pod vežou Kostola sv. Jána Krstiteľa

Stred Európy si privlastňuje kdekto, každý správny Slovák ale vie, že geografický stred Európy sa nachádza na strednom Slovensku neďaleko obce Kremnické Bane. Konkrétne na mieste Kostola sv. Jána Krstiteľa, ktorý si tu postavili obyvatelia okolitých obcí.

"V roku 1872 talianski inžinieri premeriavali trasu uhorskej železnice a pri svojich výpočtoch vypočítali, že stred Európy by sa mal nachádzať priamo v kostolíku. Hovorí sa, že ten geografický stred Európy je priamo pod vežou Kostola sv. Jána Krstiteľa," priblížil pre TASR brat Igor z Noviciátneho domu sv. Jozefa v Kremnických Baniach.

Foto: TASR - Jana Vodnáková

Stred Európy symbolicky znázorňuje aj kameň, do ktorého sú vsadené dve pamätné tabule. Jedna pripomína prijatie Ústavy SR a druhá vznik Slovenskej republiky. "Mal som tu už rôznych ľudí zo zahraničia, ktorí s úsmevom tvrdili, že ten geografický stred Európy je aj u nich. Boli napríklad z Rakúska, Poľska, ale počul som dokonca, že geografický stred je v Litve alebo Portugalsku," dodal s úsmevom brat Igor.

Panorámu miesta dotvára aj malý amfiteáter, kde sa príležitostne konajú rôzne podujatia, kostolík s cintorínom a spomínaný kláštor kapucínov, ktorí tu pôsobia približne dvadsať rokov. "Momentálne sme tu ôsmi bratia a z toho dvaja sme novici. Takže šiesti sú stále bratstvo a novici sa každý rok menia," priblížil brat Igor.

Foto: TASR - Jana Vodnáková

Aj keď sa na prvý pohľad môže podľa jeho slov zdať, že tu vedú pustovnícky život, opak je pravdou. "My kapucíni sme boli kedysi nazývaní a myslím, že aj dnes je to aktuálne, ako bratia ľudu. Takže ľudia za nami chodia, máme s nimi veľmi dobré vzťahy a spolu žijeme v takej jednoduchosti, prostote a snažíme sa v dnešnej dobe žiť to evanjelium," uviedol.

Kapucíni sú tu aj pre tých, ktorých zaujíma miestny kostol. Brat Igor zapálene rozpráva o jeho histórii. Kostolík tu stál už okolo roku 1200 a to v podobe neskoro-románskej kaplnky. Neskôr bola prestavaná a plnila funkciu kostola pre okolité obce, ktoré vlastné kostoly nemali. Jeho interiér zaujme už na prvý pohľad svojou modrou farbou i dvojpodlažným chórom.

"Kostol tak, ako ho vidíme teraz, sa zachoval z obdobia baroka. Z tohto obdobia, teda zo začiatku 18. storočia, pochádza aj oltárny obraz a kazateľnica," dodal brat Igor. Tá je pôvodná, až na drevené plastiky štyroch apoštolov a Ježiša, ktoré boli počas komunizmu odcudzené. V 90. rokoch sa o obnovu kostola, ktorý bol v dezolátnom stave, zaslúžili rodáci z Nemecka.

Prívlastok "eko" nie je pre farmu v lone Kremnických vrchov cudzí

Stádo hovädzieho dobytka pasúce sa na pasienkoch v lone Kremnických vrchov. Takýto pohľad sa môže naskytnúť tým, ktorí smerujú do obce Kremnického Bane. Na jej hornom konci, v nadmorskej výške približne 750 metrov nad morom, sa nachádza rodinná farma Eko-produkt.

"Sme tu nejakých 21 rokov. Začínali sme tu s otcom, je to rodinná farma. Zaoberáme sa chovom hovädzieho dobytka a dnes už aj oviec," uviedol pre TASR majiteľ Ján Svitok. Farma je za roky pôsobenia sebestačná, má bitúnok, rozrábku, výrobňu aj podnikovú predajňu, kde sa zastavujú nielen domáci, ale aj ľudia zo vzdialenejších regiónov.

Foto: TASR - Jana Vodnáková

"Niečo expandujeme aj do menších predajní," uviedol Svitok a zároveň jedným dychom dodal, že záujem o dodávanie svojich produktov do nákupných reťazcov aj napriek ich dopytu nemajú. Jahňatá z Kremnických Baní pominulé roky smerovali aj do Talianska.

Farma nesie už niekoľko rokov prívlastok "eko". Podľa Svitka nie je v súčasnosti vôbec jednoduché udržať si ho. "Ale zase na horniakoch nám nič iné neostáva, lebo ornú pôdu tu nemáme žiadnu. Máme len lúky a pasienky. Myslím si, že je to jediná cesta, ako sa dá prežiť," zhodnotil majiteľ farmy. Dôraz sa v tomto prípade podľa jeho slov kladie na welfare. "Na našich lúkach si dorábame seno a senáže," doplnil.

Foto: TASR - Jana Vodnáková

Toho času má farma približne 350 kusov hovädzieho dobytka. Už dlhšie tu chovajú mäsové plemeno charolais, ktoré má svoje korene vo Francúzsku. Na farme majú aj približne 400 oviec, väčšinou sa zameriavajú na plemeno cigája. Počas roka ich môžu ľudia vidieť aj na spomínaných pasienkoch, kravy v Kremnických Baniach a ovce v obci Krahule.