Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Vedúcu úlohu medzi levočskými študentmi vtedy prevzal Ján Francisci.
Autor TASR
Bratislava 9. mája (TASR) - Spišská Levoča sa stala zasľúbeným mestom štúrovcov, keď protestne odišli z Bratislavy, lebo ich najobľúbenejšieho prednášateľa neprávom odvolali z pedagogického miesta. Vedúcu úlohu medzi levočskými študentmi vtedy prevzal Ján Francisci. A všetko, čo potom levočskí študenti dokázali na poli literárnom, zberateľskom, divadelnom, ale i vydavateľskom, malo pečať ducha a učenia Ľudovíta Štúra.
Ľudovít Štúr do Levoče neodišiel, mal iné ciele a „nadštudentské“ plány a bol si vedomý aj svojho poslania. Historické fakty však hovoria, že v druhej polovici štyridsiatych rokov Levoču viackrát navštívil a stretol sa tam s mnohými študentmi. Vtedy už vychádzali Slovenskje národňje novini a levočskí študenti s prednášateľom Jánom Franciscim vydali prvý zväzok slovenských ľudových rozprávok pod názvom Slovenskje povesťi.
Ľudovít Štúr Levoču naposledy navštívil v marci 1849. Vracali sa aj s Hurbanom zo zimnej dobrovoľníckej výpravy. Po dlhšom čase sa stretli v Košiciach, lebo Hurban išiel s vojskom a vojenskými veliteľmi cez Liptov, popod Tatry a Spiš a Štúr cez Kremnicu, Banskú Bystricu a Brezno. Tak sa spoločne vracali z Košíc cez Prešov, Levoču, Liptovský Mikuláš a potom dolu Považím až do Bratislavy.
V Levoči sa zastavili po chýrnom národnom zhromaždení v mestskej dvorane Čierneho orla v Prešove. Ako spomína Hurban, cesta cez Branisko nebola veľmi príjemná. Najmä preto, lebo po úbočiach Braniska sa ešte povaľovali delové gule, ktoré tam zostali po nedávnom bojovom stretnutí Gőrgeyho maďarskej armády a jednotkami baróna Deyma z cisárskeho vojska. Pomedzi fľaky snehu ich zbierali miestni chlapci. Hurban spomína: „Za pár groší vzali sme si od nich na pamiatku daktoré kusy. Poohliadajúc si miesta tieto a vzdychnúc k Bohu, vysloboditeľovi národov, zviezli sme sa ľahko z osudných týchto výšin dolu do Spiša kuriózneho, menovite do Podhradia, kde sme povečerali a potom pri jasnom svetle mesiačika do Levoče na noc dorazili.“
Skôr ako sa uložili do postelí, Ľudovít Štúr si vyšiel na prechádzku po levočskom historickom námestí. Ktovie, čo mu chodilo po rozume, keď sa zastavil pred klietkou hanby? Iste sa mu zdala malá pri pomyslení na všetkých nežičlivcov a zradcov slovenského národa. Samotné mesto Levoča sa však nemuselo hanbiť. Za pomoci poslov najodvážnejších a najčestnejších - mladých slovenských študentov - sa jeho ideály a myšlienky dostali až sem a stačili už prerásť celé Slovensko.
Na pamiatku účinkovania Ľudovíta Štúra v slovenskom národe i na pamiatku mladých štúrovcov, čo realizovali Štúrove myšlienky v tomto starobylom slovenskom meste, od roku 1949 severnú časť historického Mierového námestia v Levoči zdobí pomník so sochou Ľudovíta Štúra v nadživotnej veľkosti. Jej autorom je akademický sochár Fraňo Gibala.
Ľudovít Štúr do Levoče neodišiel, mal iné ciele a „nadštudentské“ plány a bol si vedomý aj svojho poslania. Historické fakty však hovoria, že v druhej polovici štyridsiatych rokov Levoču viackrát navštívil a stretol sa tam s mnohými študentmi. Vtedy už vychádzali Slovenskje národňje novini a levočskí študenti s prednášateľom Jánom Franciscim vydali prvý zväzok slovenských ľudových rozprávok pod názvom Slovenskje povesťi.
Ľudovít Štúr Levoču naposledy navštívil v marci 1849. Vracali sa aj s Hurbanom zo zimnej dobrovoľníckej výpravy. Po dlhšom čase sa stretli v Košiciach, lebo Hurban išiel s vojskom a vojenskými veliteľmi cez Liptov, popod Tatry a Spiš a Štúr cez Kremnicu, Banskú Bystricu a Brezno. Tak sa spoločne vracali z Košíc cez Prešov, Levoču, Liptovský Mikuláš a potom dolu Považím až do Bratislavy.
V Levoči sa zastavili po chýrnom národnom zhromaždení v mestskej dvorane Čierneho orla v Prešove. Ako spomína Hurban, cesta cez Branisko nebola veľmi príjemná. Najmä preto, lebo po úbočiach Braniska sa ešte povaľovali delové gule, ktoré tam zostali po nedávnom bojovom stretnutí Gőrgeyho maďarskej armády a jednotkami baróna Deyma z cisárskeho vojska. Pomedzi fľaky snehu ich zbierali miestni chlapci. Hurban spomína: „Za pár groší vzali sme si od nich na pamiatku daktoré kusy. Poohliadajúc si miesta tieto a vzdychnúc k Bohu, vysloboditeľovi národov, zviezli sme sa ľahko z osudných týchto výšin dolu do Spiša kuriózneho, menovite do Podhradia, kde sme povečerali a potom pri jasnom svetle mesiačika do Levoče na noc dorazili.“
Skôr ako sa uložili do postelí, Ľudovít Štúr si vyšiel na prechádzku po levočskom historickom námestí. Ktovie, čo mu chodilo po rozume, keď sa zastavil pred klietkou hanby? Iste sa mu zdala malá pri pomyslení na všetkých nežičlivcov a zradcov slovenského národa. Samotné mesto Levoča sa však nemuselo hanbiť. Za pomoci poslov najodvážnejších a najčestnejších - mladých slovenských študentov - sa jeho ideály a myšlienky dostali až sem a stačili už prerásť celé Slovensko.
Na pamiatku účinkovania Ľudovíta Štúra v slovenskom národe i na pamiatku mladých štúrovcov, čo realizovali Štúrove myšlienky v tomto starobylom slovenskom meste, od roku 1949 severnú časť historického Mierového námestia v Levoči zdobí pomník so sochou Ľudovíta Štúra v nadživotnej veľkosti. Jej autorom je akademický sochár Fraňo Gibala.
