Medzany 11. marca (TASR) – Pod Šarišským hradom, z opačnej strany, ako zvyknú jeho panorámu zobrazovať maliari, leží obec Medzany v okrese Prešov. Prvá písomná zmienka o obci je z roku 1248, „kedy Kráľ Bela IV. listinou potvrdil, že výmenou za tri štvrtiny desiatku odvádzaný tunajšími poddanými Jágerskému biskupovi Lambertovi, daruje mu pozemkové majetky v obci, ktoré patrili do hradného panstva Šariš,“ píše sa v historickej publikácii o Medzanoch.

Starosta obce Jozef Kipikaša pre TASR uviedol, že už v roku 1230, podľa niektorých publikovaných prameňov, dostal toto územie do majetku rád johanitov. Na území obce sa ťažila ruda. „Malo ísť o osídlencov z Nemecka, lebo stará časť obce sa dodnes nazýva Šváby,“ vysvetlil starosta. V časti Nižný Počkaj bola odkrytá polozasypaná banská štôlňa. Artefakty, ktoré na území obce objavili archeológovia, pochádzajú z lokality Nižný a Vyšný Počkaj a Suchý potok. Tvoria súčasť stálej expozície Krajského múzea v Prešove.

Názov obce pochádza podľa historikov od slova medza vo význame hranica nejakého územia. Starosta doplnil, že ľudia, aby im úrodnú pôdu nesplavovalo, robili si na pozemkoch kaskády – medze. Dávno ich rozryli, no dodnes sa zachovala jedna lokalita, ktorá ostala akoby v pôvodnom stave a volajú ju Medzi medze. Názov obce je v písomných materiáloch z 13. – 14. storočia zväčša rozšírený o maďarský výraz patak (potok). Kým sa názov ustálil do dnešnej podoby Medzany, používali sa viaceré pomenovania obce pomaďarčené alebo ovplyvnené nemčinou ako Megepataka, Megye, Megepathaka, Megyepathak, Medgye.

Do roku 1439 boli Medzany (Megepathaka) vlastníctvom kráľa a súčasťou hradného panstva Šariš. Poddanské obyvateľstvo sa venovalo poľnohospodárstvu. Polia obrábali pomocou kráv a volov, siala sa prevažne raž, ovos a pšenica. Pestovali sa strukoviny, mak, kapusta, pohánka a neskôr zemiaky. Na výrobu plátna sa pestovalo konope, z jeho semien sa lisoval olej, ktorý používali v čase pôstu namiesto masti. Želiari a podželiari nemali v užívaní žiadnu pôdu, pravdepodobne pracovali na majerských pozemkoch.



Kipikaša uviedol, že poľnohospodársky motív sa nachádza aj v erbe obce. Tvorí ho modrý štít, v ktorom zo zelenej pažite medzi strieborným lemešom a čerieslom vyrastajú tri zlaté pšeničné klasy, na dvoch krajných sedia dva škovránky. Heraldický erb vychádza z okrúhlej pečiatky obce, ktorá mala priemer 30 milimetrov a je datovaná rokom 1868. Keď obec pátrala po svojej histórii, pre pečatidlo boli až v Budapešti.

V Medzanoch sa nosil typický šarišský kroj. Muži mali úzke vyšívané nohavice s čiernym vzorom - pričesy, ktoré sa vsúvali do čižiem. Na bielu košeľu si obliekali lajblík. Klobúk bol olemovaný trikolórou. Dodnes sú v obci ešte tri ženy, ktoré si do kostola obliekajú „kydle“ – krojované sukne. Vrchný kabátik si už prispôsobili terajšiemu štýlu obliekania.

Školský autobus funguje už vyše desať rokov

Foto: TASR/Milan Kapusta

V Medzanoch, okres Prešov, zváža deti do základnej školy obecný autobus. Okrem domácich školákov tu dochádzajú školáci zo susedných obcí Ostrovany a Šarišské Michaľany. Školský autobus tu funguje už viac ako desať rokov. Obec to stojí ročne vyše 10.000 eur. Starosta obce Jozef Kipikaša pre TASR povedal, že všetky náklady hradia z vlastných peňazí. Je v tom zahrnutý plat vodiča, pohonné látky a nevyhnutné náklady na údržbu vozidiel.

„Keď teraz vláda hovorí, že chce zaviesť na skúšobné obdobie na dva roky školské autobusy, tak my to už robíme od roku 2006. Je to vynikajúca vec, rodičia to kvitujú, že im vyložíme deti pri obecnom úrade, že ich v Šarišských Michaľanoch berieme na dvoch miestach a nie sú ohrozené prechodom cez hlavnú cestu, ktorá je dosť frekventovaná,“ priblížil fungovanie dopravy "cezpoľných" žiakov do školy starosta.

Obec má jednu Karosu a menší mikrobus, vozidlá kúpila na vlastné náklady. Obecný vodič Vladimír Matija ráno privezie okolo 60 žiakov na vyučovanie veľkým autobusom. Popoludní ich rozváža mikrobusom. „Funguje to u nás bezproblémovo už roky. Vozíme deti ráno, zvážame ich na prvú hodinu z okolitých obcí Ostrovany a Šarišské Michaľany. Poobede ich rozvážame naspäť v troch termínoch, podľa počtu vyučovacích hodín. Nemusia mať žiadne stresy, či stihnú štátny autobus. Náš im pristavíme celkom pri škole,“ opísal fungovanie školského spoja Matija. Za volantom ho môže zastúpiť aj starosta, ktorý si urobil potrebné skúšky. Autobusy využívajú aj na výlety, vozia futbalistov na zápasy a iné príležitosti.

V Medzanoch existovali v minulosti dve jednotriedky rozdelené podľa vierovyznania na rímskokatolícku a evanjelickú školu. V školskej budove zriadili aj byt pre učiteľa. Evanjelický učiteľ Július Gajdár od roku 1923 viedol tiež obecnú kroniku. Učitelia šírili na dedine kultúru. Nacvičovali divadelné hry, premiéru tu mali inscenácie Biela pani, Ej horička zelená, Trikrát svadba, Pánik a Kantor. V Medzanoch po druhej svetovej vojne založili aj bábkové divadlo a zriadili knižnicu. Konfesionálne školy zanikli a nahradila ich Štátna ľudová škola s tromi triedami. Do roku 1984 bol v obci prvý stupeň základnej školy.

Nie za každej éry sa školstvu v Medzanoch darilo. Podľa starostu čiernym dňom pre Medzany bolo rozhodnutie zlúčiť obec s Veľkým Šarišom, s čím súvisel aj zánik školy v obci.



„Keď nás pričlenili pod Veľký Šariš, tak nám zlúčili školu a deti od prvej triedy dochádzali do Veľkého Šariša. V roku 1993 sme požiadali o obnovenie školy, mali sme v tom čase šesť detí do prvého ročníka. Bol to veľký problém, lebo školy boli ešte štátne a museli sme deklarovať, že všetko pôjde na náklady obce. Učilo sa v starých opustených školách aj v priestoroch obecného úradu,“ spomína na vzkriesenie školstva v Medzanoch Kipikaša, ktorý je okrem jedného volebného obdobia starostom Medzian od roku 1992.

Obec postavila novú školu, potom aj telocvičňu, ktorá má rozmery menšej športovej haly. V roku 2008 sa im podarilo vytvoriť plneorganizovanú školu, ku ktorej teraz pristavujú dielne.

V Medzanoch nastal baby boom, preto vlani začali budovať novú materskú školu s kapacitou do 100 miest. Starosta dúfa, že získajú na ňu štátnu dotáciu. Objekt je už pod strechou. Predpokladaný náklad je 560.000 eur. Doteraz obec preinvestovala okolo 120.000 eur. Predškolské zariadenie by malo uspokojiť záujem rodičov na dlhšie obdobie.

Ján Kušnír zvoní v evanjelickom kostole takmer 70 rokov

Foto: TASR/Milan Kapusta

Ján Kušnír už takmer 70 rokov zvoní na zvonoch v Medzanoch v okrese Prešov. Začínal ešte ako chlapec, najprv iba občas zaskakoval za otca. Neskôr túto službu úplne prevzal doslova do vlastných rúk. Dlhé roky meral cestu do drevenej zvonice, ktorá stála v areáli bývalej evanjelickej školy. Tá časom schátrala. Novú zvonicu pristavili k budove bývalej školy, ktorá slúži ako evanjelický kostol. Z domu má Kušnír do zvonice len pár metrov. Aj tak je to z jeho strany istá forma obety, lebo sa mu ťažko chodí a musí si pomáhať paličkou.

Zvonenie si vyžaduje železnú presnosť a zodpovednosť. V bežný deň musí poťahovať zvony už o piatej hodine ráno, potom treba prísť ohlásiť pravé poludnie, opäť treba rozozvučať zvony večer o 18.00 h, a to za každého počasia. Vo zvonici sú dva zvony, väčší a menší. Zvoní sa na nich ručne poťahovaním hrubých povrazov. Treba na to silu, ale aj cit, aby nárazy srdca zvona zodpovedali udalosti, ktorú ohlasujú. V obci už uvažovali nad tým, že by ručné zvonenie nahradili zariadením na elektrický pohon zvonov. Ale nakoniec ostalo pri klasike.

„Keď niekto zomrie, najmenej tri dni sa vyzváňa. Keď zomrie starší človek, tak sa zvoní veľkým zvonom trikrát – v mene Boha Otca, v mene Boha Syna, v mene Ducha Svätého. A potom sa zvoní s obidvoma zvonmi ráno o 8.00, o 11.00 a o 14.00 alebo o 15.00 h poobede, záleží to tiež od počasia,“ vysvetlil zvonár Kušnír.

Drevenú zvonicu postavili začiatkom 20. storočia v areáli evanjelickej školy. Zvony, ktoré uliala Grossmannova zlievareň v Prešove v roku 1926, nemajú mená. Sú zdobené reliéfmi postavy s knihou, ružami v tŕni a kalichom. Na každom zvone je vyrytý text z Nového zákona. Kušnír vie citovať žalmy naspamäť a pritom to vôbec nie je jednoduchý text.



Niekedy na týchto zvonoch zvonila slúžka z evanjelickej školy. Bola to sirota, ktorá tu našla obživu aj strechu nad hlavou. Neskôr sa presťahovala do Kojatíc. Jej dcéra Helenka sa za pár rokov zapáčila mladému Jánovi Kušnírovi, vydala sa za neho a dnes mu tiež občas pomáha zvoniť v kostole. Podľa starostu medzianske zvony sa tak dostali do tých najpovolanejších rúk.

V obci je aj rímskokatolícky kostol Všetkých svätých, ktorý je národnou kultúrnou pamiatkou. Veriaci sa hlásia aj k Cirkvi bratskej, ktorá tu má svoju modlitebňu. V Medzanoch žije tiež niekoľko rodín, ktoré vyznávajú gréckokatolícku a pravoslávnu vieru.

Počas socializmu klesol počet obyvateľov na polovicu

Foto: TASR/Milan Kapusta

Počet obyvateľov v Medzanoch sa pohyboval raz hore a potom dolu. Pred a po dvoch svetových vojnách negatívne ovplyvnilo rozvoj obce vysťahovalectvo. V 70. rokoch minulého storočia „vyhnalo“ z Medzian mnohé rodiny vládne rozhodnutie o vzniku strediskových obcí. V ostatných dedinách, medzi ktorými sa ocitli aj Medzany, došlo k útlmu.

„V roku 1974 sme presiahli hranicu 1000 obyvateľov. O desať rokov neskôr (1984) Medzany administratívne pričlenili k Veľkému Šarišu, aby ten získal štatút mesta. Obce boli vzdialené od seba tri kilometre. Toto necitlivé rozhodnutie malo veľmi zlý dopad na život v Medzanoch. Štát podporoval iba strediskové obce, v Medzanoch začala platiť stopka pre výstavbu. Počet obyvateľov klesol na 502,“ opísal dopad socialistického plánovania na vývoj v obci starosta Medzian Jozef Kipikaša.

„Keď sme v 90. rokoch odčleňovali Medzany od Veľkého Šariša, mali sme už len 502 obyvateľov. Hrozilo nám, ak by dvaja zomreli, že sa dostaneme pod hranicu a prepadneme sa do skupiny neproduktívnych obcí. Preto sme sa pustili do rozmachu obce,“ povedal starosta.

Rozvoj naštartovali tým, že rozšírili intravilán obce o viac ako 20 hektárov. Kipikaša spomína, že v tom čase ich nebrzdila žiadna byrokracia. Na náklady obce postavili štyri kilometre panelových ciest, zainvestovali do plynofikácie, elektrifikácie a pripravili vhodné podmienky pre rozbehnutie individuálnej bytovej výstavby. Ľuďom zabezpečili čistiarne odpadových vôd, čo obec vyšlo lacnejšie, ako výstavba kanalizácie. Od roku 1990 pribudlo v Medzanoch 128 nových domov. Aj mnohé staršie usadlosti si ľudia zrekonštruovali.

Samospráva sa pustila do výstavby nájomných bytov, na čo si zobrala úver zo Štátneho fondu rozvoja bývania. Prví nájomníci sa tu nasťahovali v roku 2001. Ide o dve bytovky s počtom 36 bytov, v ktorých býva 82 nájomníkov. Sú to jednoizbové a dvojizbové byty. „Robili sme to hlavne pre našich občanov, plnia funkciu štartovacích bytov pre mladé rodiny a suplujú aj sociálne zariadenie pre seniorov, ktorým rodina zutekala a sily ich opúšťajú,“ vykreslil situáciu Kipikaša. Prijali aj ľudí z okolia, no s niektorými mali zlú skúsenosť. Prestali platiť a robili neporiadok. Lokalite vtedy prischlo hanlivé pomenovanie Pentagón. Dnes to už neplatí. Obec s nájomníkmi na začiatok uzatvára jednoročné zmluvy a nemusí ich ďalej predĺžiť. V súčasnosti si môžeme nájomníkov vyberať.

Aby sa zmestili do rozpočtu, domy postavili s vlastnou stavebnou firmou. Založili ju v roku 1995 so 100-% účasťou obce. Prácu tu našli domáci ľudia. V súčasnosti stavajú materskú školu s kapacitou sto miest.

Obec v tomto roku hospodári s rozpočtom vo výške 287.000 eur. Najviac financií pôjde na materskú školu. Na vlastné náklady vymieňajú verejné osvetlenie. Staré lampy menia za úsporné s LED žiarovkami. Obec má 80 svietidiel, no verejné osvetlenie chcú rozšíriť na 160 lámp. Do konca roka sa svetlo dostane aj do nových štvrtí a plánujú zahustiť osvetlenie na bočných uliciach. V dedine postavili dvojkilometrový chodník. Pri nových stavebných pozemkoch s panelovými cestami budú potrebovať zainvestovať do asfaltových ciest.

V Medzanoch dnes žije 854 obyvateľov. Vlani sa tu prihlásilo na trvalý pobyt 30 ľudí, v obci bolo 13 sobášov a narodilo sa sedem detí.

Najlepšia zábava je, keď v obci Pagačare vara guľaš

Foto: TASR/Milan Kapusta

Obyvateľom Medzian prischla prezývka Pagačare. Asi preto, že toto múčne jedlo mali pričasto vo svojom jedálničku. Starosta obce Jozef Kipikaša sa na tom baví, lebo susedné obce obstáli podľa neho ešte horšie. Ľudí z Ostrovian volajú Servatkare, zrejme boli chudobní a pili len servatku, Koňare sú z Veľkého Šariša aj z Prešova, Hoľangare z Ražňan, a občanov z Uzovského Šalgova, ktorý mal rybník, volajú Žabiare.

„Dedina je známa tým, že sa tu robili pagáče a sodovníky. My sme predbehli, zdá sa mi, Talianov. Síce tie naše pagáče boli lekvárové, tvarohové, makové. Teraz sa tam dá šunka a už je to pizza. Väčšinou sa to robilo tak, že keď sa piekol chlieb na dedine, tak potom do tej ešte rozpálenej pece, keď už sa chlieb vybral, dali pagáče,“ povedal Kipikaša.

V Medzanoch je najväčšou udalosťou roka, keď „Pagačare vara guľaš“. Zábavná akcia vždy dokáže prilákať veľké množstvo odhodlaných kuchárov aj jedákov. Koná sa pravidelne uprostred augusta. Podľa archívnych fotografií, súťažiaci privážajú svoje tajné ingrediencie na vozíkoch, vo vedrách aj na štvorkolke. Okolo 15 družstiev, každé v tričkách inej farby, súperia, kto navarí najchutnejší guľáš. Vedenie obce sa postará aj o erárny guľáš, aby nikto neodchádzal hladný. Naposledy navarili v troch parákoch bravčový, baraní a z diviny. Prvý sa zjedol baraní.

Starosta chce, aby ľudia žili družne. Pred Veľkou nocou zdobia školáci obrovské vajce. Konštrukcia z hrubého drôtu má rozmery na výšku 1,8 a na šírku jeden meter. Deti ho už začali zdobiť a cez veľký týždeň ho položia do hniezda zo slamy a na vozíku privezú pred obecný úrad.



Obec nezabúda ani na svojich seniorov. Keď skončia práce v záhradách, začiatkom novembra pozývajú starších jubilantov do kultúrneho domu na spoločné posedenie. Patrí medzi nich aj sedemdesiatnik Alojz Mathia, ktorý v produktívnom veku staval diaľnice a teraz na dôchodku sa venuje svojej vášni - maľovaniu krajiniek. Obci venoval svoje maľby hradov a okolitej prírody. Na obecnom úrade je jeho štetcom zvečnený pohľad na obec a Šarišský hrad. Asi 20 ďalších olejomalieb zdobí spoločenskú miestnosť. Kipikaša na maliara prezradil, že aj rámy na obrazoch sú jeho výtvorom, urobil ich zo starých okien.

V Medzanoch vznikol jeden z prvých dobrovoľných hasičských zborov na Slovensku. Mladí futbalisti si dali do názvu svojho oddielu jeho neskoršie pomenovanie. V obci je aktívny FK Požiarnik, za ktorý hrajú muži aj mladší žiaci. V logu majú horiacu loptu, to podľa starostu preto, lebo hrajú ohnivo. Svoju ligu hrá aj stolnotenisový oddiel STO Medzany. V škole vyrastajú nádejné športové hviezdičky, ktoré rozvíjajú svoj talent v rôznych ďalších športoch.

Chlapcom môže byť vzorom rodák z Medzian, bývalý hokejista Milan Staš, ktorý teraz trénuje. Pôsobil v Banskej Bystrici, viedol poľský Sanok, bol hlavným trénerom HC Košice a v súčasnosti trénuje HKM Zvolen. Ligový futbal hrajú Milan Staš a Marián Staš.

Mládež má v obci dobré podmienky na športovanie. Školská telocvičňa má nadštandardné rozmery a kvalitné športové vybavenie. Na futbalovom ihrisku už v týchto dňoch bolo vidno, ako sa starajú o trávnik. Futbalistov na zápasy neraz vozí obecným autobusom samotný starosta.