Liptovské Kľačany 1. septembra (TASR) – Obyvateľov Liptovských Kľačian už od dávnych čias prezývajú žabiari, pretože konzumovali žabie stehienka. Podľa starostu obce Jána Hollého to však nebola žiadna nadávka a akokoľvek by sa mohlo zdať, že to bolo jedlo chudobných, opak je pravdou. „Žaby jedli vlastne len tí najbohatší ľudia ako delikatesu,“ povedal pre TASR.

„Robilo sa to tak, že sa žaby nachytali do vriec a potom im odrezávali stehienka. Tie sa stiahli z kože a vyprážali sa na oleji. Už samotná gastronomická úprava hovorí o tom, že to nemohol robiť hocikto, lebo kto vtedy vedel vyprážať? Maximálne sa niečo pieklo alebo varilo. Takže ich jedli len tí bohatší ľudia. Od tých čias sa traduje, že sme žabiari,“ vysvetlil Hollý.

Dodal, že on sám ešte ako chlapec ochutnal žabu a skutočne to bola delikatesa, ale najesť sa z toho nedalo. „Dalo by sa to prirovnať napríklad k morským plodom alebo k jemnému hydinovému mäsu. Pamätám si, keď som videl tie žaby nachytané vo vreciach. V tých časoch tu ešte boli mokrade, ktoré zmizli, keď sa robili meliorácie, aby sa zúrodňovala pôda,“ opísal. Prezývky medzi miestnymi nie sú ničím výnimočným. Obyvateľov susednej obce Ľubeľa dodnes prezývajú strigy, Dúbravcov drobári alebo kutle.

Konzumácia žiab však nie je jedinou zaujímavosťou, ktorou je obec charakteristická. V minulosti patrili Liptovské Kľačany do územia Ľubele, teda prvé písomné zmienky sa datujú ešte do tohto obdobia. V roku 1339 je datovaná prvá zmienka, keď tu dal miestny zemepán Kunč postaviť kostol zasvätený svätej Alžbete Uhorskej. Odvtedy stojí na farskom vrchu. „Najskôr bol drevený, ale koncom 19. storočia bol prestavaný na kamenný kostol katedrálneho typu. Kostol bol postavený bez veže, čo je jeho charakteristický znak. Traduje sa legenda, že vežu nepostavili preto, lebo neboli peniaze. Nie je to však pravda,“ ozrejmil starosta.

Vežu podľa neho nepostavili z dôvodu, že na kopci je narušená statika. „Farský kopec je podmáčaný. V 20. storočí bol kostol znížený o viac ako jeden meter z dôvodu praskania a hrozilo jeho zrútenie. Dnes je to stabilizované,“ dodal. Vežu nakoniec vystavali v 60. až 70. rokoch 20. storočia pri kostole.

V roku 1339, keď postavili kostol, bývali v Liptovských Kľačanoch len domkári, konkrétne sedem domov. Obec sa začala rozrastať až v 19. storočí. „Obyvatelia sa venovali poľnohospodárstvu, drevorubačstvu či baníctvu. Zachovali sa i také záznamy, ktoré porovnávali našu lokalitu s náleziskami zlata v Partizánskej Ľupči. Tradujú sa legendy, že zlato našli podľa kačice, ktorá zjedla zlaté zrnko a niekto ju ulovil. Pre tento región bolo teda charakteristické aj baníctvo,“ uzavrel Hollý s tým, že v modernejších dobách to bolo už len spomínané drevorubačstvo a poľnohospodárstvo.

Výhodná poloha obce prináša záujem o bývanie, problémom sú pozemky

Výhodná geografická poloha obce Liptovské Kľačany, ktorá sa nachádza neďaleko cesty prvej triedy medzi Ružomberkom a Liptovským Mikulášom, prináša v posledných rokoch zvýšený záujem o bývanie. Obec síce pozemky na predaj nemá, no podľa starostu Jána Hollého sú isté riešenia, ktoré sa ponúkajú. Miestni totiž majú vlastné pozemky a v súčasnosti sa pripravuje ich rozparcelovanie.

„Z pohľadu demografie sme zaznamenali prílev obyvateľstva do roku 2010, keď tu postavili 23 nájomných bytov. Odvtedy sa osídlenie pohybuje na hranici 380 až 400 obyvateľov. Treba však povedať, že je veľký záujem o bývanie, pozemky či byty v obci,“ uviedol starosta pre TASR. Zvyšujúci sa dopyt si vysvetľuje najmä tým, že obec je pokojná a obyvatelia i návštevníci to majú blízko k mestu, lyžiarskym strediskám i k akvaparkom.

Čo však miestni vnímajú ako nevýhodu, je najmä chýbajúca kanalizácia, ktorá je momentálne témou číslo jedna. „Projekt odkanalizovania obcí Liptovské Kľačany a susednej Ľubele je vo fáze prípravy stavebného povolenia. Ja verím, že tak o tri roky by sa aj mohol realizovať. Následne bude nevyhnutné realizovať rozšírenie prístupovej cesty do obce. Okrem toho v obci chýbajú multifunkčné a detské ihrisko, ktoré sa chystáme vybudovať z vlastných zdrojov. Detské ihrisko už síce jedno máme, no jeho použiteľnosť a vybavenie je na hrane,“ informoval Hollý s tým, že do budúcna prichádza do úvahy aj výstavba pamätnej izby významnému obyvateľovi obce Gašparovi Fejérpataky-Belopotockému či rekonštrukcia miestnych ciest.

V uplynulom období tiež samospráva obce zrealizovala úpravy cintorína v strmom brehu, ktorý nemal schody a pešník. „Takže to bol naozajstný zážitok, keď bolo treba preniesť rakvu. Dnes je to za nami, projekt sme dokončili,“ poznamenal starosta. Rekonštrukciou a rozšírením prešiel obecný rozhlas a zrealizovali aj prekládku striech na bytových domoch, ktoré neboli v dobrom stave a nájomníci sa sťažovali. V obci nedávno pribudol i kamerový systém. „Monitorujeme jednak časť obce vo vnútri a jednak miesto, kde stoja veľkoobjemové kontajnery na separovaný zber. V minulosti sa nám totiž často stávalo, že aj nie naši obyvatelia tam vozili odpad a veci, ktoré tam nepatria. Kamerový systém budeme do budúcna aj dopĺňať,“ uviedol Hollý.

V roku 2010 aj 2017 boli Liptovské Kľačany skúšané veľkou vodou. V obci preto museli urobiť protipovodňové opatrenia v podobe regulácie a čistenia miestneho potoka či opravy priepustov. „Podmylo nám aj cestu, ktorú sme opravili z príspevkov mimoriadneho fondu Štátnych lesov a ostaných vlastníkov lesov i z peňazí od prevádzkovateľa tunajšieho kameňolomu,“ vysvetlil starosta.

Za posledné obdobie pribudli v Liptovských Kľačanoch nádoby na separovaný zber cez združenie Ekológ, aby tak domácim obyvateľom uľahčili separovanie. „Do budúcna máme v pláne vybudovať spevnené plochy pod stojiská, kde sú tieto nádoby umiestnené. Do každého domu chceme zabezpečiť kompostér na likvidáciu biologicky rozložiteľného odpadu. Našou víziou je tiež naučiť ľudí správne narábať s odpadom,“ povedal. Podľa starostu odpad každoročne pribúda a spolu s ním sa zvyšuje aj finančná záťaž na obecný rozpočet. Informovanosť obyvateľov zabezpečuje od roku 2015 polročník s názvom Kľačiansky hlas, v ktorom si miestni môžu prečítať o novinkách, blížiacich sa udalostiach aj investičných akciách v obci.

Vzhľadom na počet ľudí a mladých rodín sa v Liptovských Kľačanoch neudržala škola ani škôlka. „Kedysi tu bola postavená budova školy, ale tá bola v roku 2006 predaná a odvtedy tam prevádzkujú pálenicu,“ ozrejmil Hollý. Rodičia teraz vozia deti do škôl v okolitých obciach či do mesta. Pálenica však podľa starostu dnes obec zviditeľňuje v pozitívnom zmysle. „Je to prevádzka, ktorá nie je bežná, zvyčajná. Chodí nám sem páliť ovocné destiláty množstvo ľudí z okolitých regiónov. Vnímam to ako istú formu prezentácia našej obce,“ uzavrel.

Málo známa Kľačianska dolina ukrývala v minulosti vojakov i Židov

Turisticky málo známa Kľačianska dolina, situovaná na severnej strane Nízkych Tatier v katastri obce Liptovské Kľačany, ukrýva niekoľko kamenných útvarov vápencového charakteru, ktoré nepoznajú ani niektorí miestni. Toto miesto sa však v poslednom období stalo dostupnejším, čo spôsobuje, že ľudia objavujú jej skryté krásy. Výnimočnú úlohu plnila Kľačianska dolina v nie tak dávnej minulosti, keď sa tu počas Slovenského národného povstania (SNP) ukrývalo až 1500 vojakov, Pugačevovcov a Židov.

„Kľačianska dolina je výnimočná najmä svojou polohou, je veľmi ťažko prístupná. Navyše sa v minulosti nachádzala pomerne blízko k vtedajšej hlavnej cestnej tepne, ktorá viedla cez dno dnešnej Liptovskej Mary. My tu síce dnes už máme vybudované cesty, ale v tom čase viedla naprieč len improvizovaná cestička popri potoku. Technika či akýkoľvek iný dopravný prostriedok po nej mohli len veľmi ťažko prejsť. Preto sa tu dalo bezpečne zabarikádovať a skryť, čo sa aj dialo,“ povedal pre TASR starosta Liptovských Kľačian Ján Hollý.

Na konci doliny bolo počas SNP sídlo hlavného partizánskeho štábu, ktorý sa tam presťahoval z Magurky. Dobové dokumenty hovoria o tom, že tu v tom čase bolo až 1500 vojakov regulárnej armády. Okrem toho sa v doline skrývali aj tí, ktorí sa báli vojny, a viac ako stovka Židov. „Tí to mali asi zo všetkého najťažšie, lebo mali pri sebe financie aj potravu. Dodnes sú v doline viditeľné pozostatky po partizánskych bunkroch,“ priblížil starosta.

Útočisko v nedostupnej Kľačianskej doline získali aj istí ozbrojení muži a jednotky, ktoré nepodliehali žiadnemu veleniu, takzvaní Pugačevovci. Tí podľa dobových záznamov robili veľmi zle nielen miestnym obyvateľom, ale i tým, ktorí sa v doline ukryli pred prechodom frontu. „Existujú aj pamäti, ktoré napísal Kapitán Mastný. Pred vypuknutím povstania bol poslaný do slovenskej armády ako skúsený vojak. Po ústupe vojsk z Banskej Bystrice tu bol ako veliteľ jednotky, ktorá tu operovala a napísal o tom monografiu. Kniha veľmi podrobne popisuje, čo sa dialo, škody, mená či historické fakty,“ uviedol Hollý s tým, že ku knihe sa opätovne vracia vždy pri oslavách SNP, ktoré v obci aj po rokoch výrazne rezonuje.

Tento rok sa v obci už po piatykrát na výročie SNP uskutočnil pietny pochod Kľačianskou dolinou k niekdajším partizánskym bunkrom i kamennému hrobu padlých, ktorý sa nachádza takmer na jej konci. Miestni si tak každoročne pripomínajú obete povstania, aj keď podľa starostu mnoho z nich o týchto udalostiach hovoriť nechce. „Sú však zachované aj nejaké záznamy či výpovede, takže mozaika minulosti sa po všetkých tých rokoch dopĺňa. Vytvára sa nám tak pekný obraz o tom, ako jednotlivé skupiny ľudí prežili útrapy vojny,“ uzavrel.

Ochotníckeho ducha priniesol do obce G. F. Belopotocký, ktorý tu žil

Duch ochotníckeho divadelníctva v Liptovských Kľačanoch, ktorý so sebou priniesol azda najznámejší obyvateľ obce a zároveň zakladateľ prvého ochotníckeho divadla na Slovensku Gašpar Fejérpataky-Belopotocký, sa začal prejavovať najmä v 50. rokoch minulého storočia. Už v tomto období sa pod vedením režiséra a miestneho učiteľa Jána Andaházyho začali v Liptovských Kľačanoch stretávať milovníci umenia a nacvičovali svoje prvé predstavenia. V minulosti sa nazývali ochotníci Liptovských Kľačian i Kľačiančatá.

Gašpar Fejérpataky-Belopotocký pochádzal zo šľachtického rodu Fejérpataky, pôvodne Belopotoczky, s predikátom z Liptovských Kľačian. V dedine žil od svojho 13. do 16. roku, čo je zadokumentované aj v jeho životopise. Ako zakladateľ knihovníctva a ochotníctva v obci pretrváva dodnes - na budove obecného úradu má pamätnú tabuľu. Cieľom samosprávy Liptovských Kľačian do budúcnosti je vybudovať pamätnú izbu, ktorá by pripomínala jeho významnú osobnosť.

„Ochotnícke divadlo v Liptovských Kľačanoch má skutočne veľmi dlhú tradíciu. Evidujeme ich už od minulého storočia. Divadlo slúžilo na príjemné dlhé zimné večery. Tradícia trvala až kým pán Andaházy neodišiel na dôchodok. S malými prestávkami sme tradíciu obnovili v roku 2015, kedy sa dala dokopy skupinka mladých i starších ochotníkov a nacvičili sme prvú zaujímavú hru, ktorá má názov Kamenný chodníček,“ uviedla pre TASR členka ochotníckeho divadla z Liptovských Kľačian Miriam Devečková.

Podľa amatérskej divadelníčky sa atmosféra ochotníckeho divadla nedá popísať, treba ju žiť. V súčasnosti tvorí Ochotníkov Liptovských Kľačian približne 15 členov. „Musím povedať len to, že je to ochota ľudí stretávať sa neustále aj niekoľko dní, kedy trávime minimálne tri hodiny spoločným nacvičovaním. Keď si to prepočítate na dni, je to naozaj príjemné dovolenkové obdobie,“ priblížila.

Od roku 2015, keď opätovne obnovili ochotnícku tradíciu, nacvičili dovedna tri inscenácie – už spomínaný Kamenný chodníček, Keď sa Marka zaľúbila a Akceleranti. Štvrtú inscenáciu začnú nacvičovať v septembri, premiéra bude na Štefana alebo vo fašiangovom období. „Priniesli sme do dediny radosť. Spustili sme tým novú verziu divadla. Je príjemné, že dvere k ochotníkom sú vždy otvorené. Nie sme totiž uzavretá skupina. Túto činnosť robíme s radosťou a láskou. Peniaze, ktoré vyberieme, minieme na príjemnú aktivitu spojenú s divadlom u konkurenčných ochotníkov alebo u profesionálov v Martine, v Bratislave alebo v Liptovskom Mikuláši,“ dodala s tým, že členov divadla vždy poteší, keď pribúdajú noví ľudia, ktorí chcú venovať svoj čas verejnoprospešnému záujmu.