Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Ilustračnú tvorbu charakterizuje dominantný prvok hravosti. Má evidentný rukopis, štylizuje jednoduché predmety, ktoré skladá tvarovo i farebne do kompozične zoskupených obrazov plných fantázie.
Autor TASR
Bratislava 4. mája (TASR) – Výber z ilustrátorskej tvorby Miroslava Cipára pripravili v bratislavskej galérii Toto pod názvom …také cipároviny. Sú to diela z kníh vydaných v rokoch 1979 až 2018. Najstaršia je Gargantua a Pantagruel od Francoisa Rabelaisa. Vlaňajšie sú dve, medzi nimi Johann Wolfgang Goethe: Faust, ktorá na nedávnom vyhodnotení Najkrajšie knihy Slovenska získala cenu Ministerstva kultúry SR.
"Spoznáte ich na prvý pohľad, pozriete sa na obrázok v knihe a poviete si: také cipároviny. Je úplne jedno, či sa pozeráte na tie, čo ohraničil rôzne silnou čiernou kontúrou či drôtenou čiarou, alebo na tie sýte farebné plochy, čo pospájal do figúr, na rytmické typo alebo na elementy neurčitých tvarov, ktoré skladal ako puzzle, aby z nich vytvoril niečo veľmi konkrétne," zdôvodňuje názov výstavy jej kurátorka Ida Želinská.
Podľa nej Cipár je veľmi tvorivý umelec a je ho všade veľa. Je flexibilný, v tom istom čase sa voľne prechádza od ilustrácií k logám, k veľkým formátom plátien a zasa späť. Do sveta ilustrácie vošiel s dobrým ročníkom v 60. rokoch 20. storočia s obrovskou razanciou s Albínom Brunovským, Jánom Lebišom, Vierou Bombovou a ďalšími. Hrdinovia jeho obrázkov sú neustále v pohybe, behajú, skáču, občas sa potknú, prekopŕcnu, tu niečo odnesú, tam niečo stratia.
Ilustračnú tvorbu charakterizuje dominantný prvok hravosti. Má evidentný rukopis, štylizuje jednoduché predmety, ktoré skladá tvarovo i farebne do kompozične zoskupených obrazov plných fantázie. Príznačný je pre jeho ilustráciu sklon k symbolom, znaku a vytríbenej až historizujúco pôsobiacej ornamentike.
Miroslav Cipár (1935) sa narodil vo Vysokej nad Kysucou. Študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave u profesorov Vinceta Hložníka a Petra Matejku. Pracoval v New Delhi v Indii v Children's Book Institut (1971 - 1972). Okrem ilustrácie sa venuje maľbe, úžitkovej a voľnej grafike, monumentálnej tvorbe. Získal viacnásobnú Cenu vydavateľstva Mladé letá, ocenenia zo súťaže Najkrajšia kniha, Plaketu BIB (1973, 1977) na medzinárodnom podujatí Bienále ilustrácie Bratislava, Zlatú medailu na IBA Lipsko (1982) i Cenu Ľudovíta Fullu (1979).
"Spoznáte ich na prvý pohľad, pozriete sa na obrázok v knihe a poviete si: také cipároviny. Je úplne jedno, či sa pozeráte na tie, čo ohraničil rôzne silnou čiernou kontúrou či drôtenou čiarou, alebo na tie sýte farebné plochy, čo pospájal do figúr, na rytmické typo alebo na elementy neurčitých tvarov, ktoré skladal ako puzzle, aby z nich vytvoril niečo veľmi konkrétne," zdôvodňuje názov výstavy jej kurátorka Ida Želinská.
Podľa nej Cipár je veľmi tvorivý umelec a je ho všade veľa. Je flexibilný, v tom istom čase sa voľne prechádza od ilustrácií k logám, k veľkým formátom plátien a zasa späť. Do sveta ilustrácie vošiel s dobrým ročníkom v 60. rokoch 20. storočia s obrovskou razanciou s Albínom Brunovským, Jánom Lebišom, Vierou Bombovou a ďalšími. Hrdinovia jeho obrázkov sú neustále v pohybe, behajú, skáču, občas sa potknú, prekopŕcnu, tu niečo odnesú, tam niečo stratia.
Ilustračnú tvorbu charakterizuje dominantný prvok hravosti. Má evidentný rukopis, štylizuje jednoduché predmety, ktoré skladá tvarovo i farebne do kompozične zoskupených obrazov plných fantázie. Príznačný je pre jeho ilustráciu sklon k symbolom, znaku a vytríbenej až historizujúco pôsobiacej ornamentike.
Miroslav Cipár (1935) sa narodil vo Vysokej nad Kysucou. Študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave u profesorov Vinceta Hložníka a Petra Matejku. Pracoval v New Delhi v Indii v Children's Book Institut (1971 - 1972). Okrem ilustrácie sa venuje maľbe, úžitkovej a voľnej grafike, monumentálnej tvorbe. Získal viacnásobnú Cenu vydavateľstva Mladé letá, ocenenia zo súťaže Najkrajšia kniha, Plaketu BIB (1973, 1977) na medzinárodnom podujatí Bienále ilustrácie Bratislava, Zlatú medailu na IBA Lipsko (1982) i Cenu Ľudovíta Fullu (1979).
