Bratislava 21. mája (TASR) – Kapitulská ulica v bratislavskom Starom Meste je jedna z najstarších ulíc na území hlavného mesta. Je zároveň jedinou svojho druhu, pokiaľ ide o historické pozadie. Nikdy sa na nej nenachádzali žiadne obchody, reštaurácie či krčmy. Stáročia bola totiž ulicou vyššej cirkevnej spoločnosti.

Podľa historika Štefana Holčíka sa dá predpokladať, že už v praveku existovala cesta vedúca od dunajského brodu špirálovito na vrchol kopca, kde v súčasnosti stojí Bratislavský hrad. S najväčšou pravdepodobnosťou viedla miestom terajšej Kapitulskej ulice a ďalej smerom na ulicu Na vŕšku a Zámockú ulicu. "Treba si pritom uvedomiť, že voľakedy pokračoval svah kontinuálne. Až neskôr vykopali priekopu, kde je Staromestská ulica. Kapitulská ulica je s touto priekopou paralelná," zaspomínal si pre TASR Holčík.

Ulica vznikala v priebehu 13. až 15. storočia a postupne bola osídlená kanonikmi, teda kňazmi. Každému z nich bol pridelený jeden dom, rezidencia a spolu tvorili komunitu, tzv. kapitulu. Najvyšším predstaveným združenia aj prešporskej kapituly bol prepošt. Práve preto sa prvý dom od Katedrály sv. Martina volá Prepoštský palác.

Každý z kanonikov plnil svoju úlohu. Dá sa predpokladať, že niektorí mohli mať vo svojich rezidenciách menšie hospodárstva. O tie sa však kanonici sami nestarali, rovnako ako ani o samotné rezidencie. Tie mali na starosti kuchárky či domovníci. Prešporská kapitula bola zároveň najstaršia inštitúcia verejnoprávneho charakteru v meste. "Bola súčasťou notariátu a hodnoverným miestom. Bola síce teologická, ale bola predchodkyňou právnických zariadení," podotkol Holčík.

Ulica neniesla od začiatku pomenovanie Kapitulská. Napríklad v 15. storočí sa spomína Pfaffengasse, teda ulica kňazov. Okolo roku 1629 niesla názov Kirchengasse, čiže ulica pri kostole. V roku 1676 sa spomína, že v nej bývajú kanonici, v roku 1750 sa objavuje Kapitelgasse. "Vtedy jej prvýkrát povedali, že je tam celá kapitula. Preto je vedľajšia ulica Prepoštská či Farská. Všetky teda súvisia s cirkevnou organizáciou," vysvetlil Holčík. Domy boli totiž obývané najmä cirkevnými funkcionármi, okrem rezidencií bola v jednom z nich katolícka fara a v poslednom, na nároží s ulicou Na vŕšku, bola škola.

"Iba jeden objekt nikdy nepatril cirkvi, a to Esterházyovský palác v strede. Patril šľachticom," skonštatoval Holčík, podľa ktorého však nie je vylúčené, že tam nejaký cirkevný hodnostár nemohol niekedy bývať. Rovnako tak nevieme vždy povedať, v ktorom z domov ktorý kanonik býval, ani to, koľko mal personálu. Z daňových súpisov boli tieto domy vynechávané, keďže neplatili dane.

Kapitulská ulica však takto "nežila" večne a postupne začala chátrať. Kanonici, a teda aj celá kapitula, totiž žili z pridelených majetkov. O mnohé z nich prišli kanonici príchodom Československej republiky, keďže sa nachádzali aj v Maďarsku či Rakúsku. "A tak ich nebolo dosť, aby z toho páni žili. Mali síce svoju prácu, ale nerobili nič také, z čoho sa dalo zarobiť," doplnil Holčík.

Kanonické rezidencie tak začali postupne chátrať, niektoré sa záhadným spôsobom dostali do majetku štátu, časom niektoré z nich cirkev opäť reštituovala. Okrem postupného vymierania kanonikov a nevymenovania ďalších však nepridalo ani prideľovanie bytov v týchto rezidenciách ako voľných bytov, o čo sa postaral Národný výbor po druhej svetovej vojne. A tak sa stalo, že kanonik býval v jednej izbe a zvyšok bol pridelený.

"Niektorí z nich, keďže nemali vzťahy k objektom, starožitný nábytok rozsekali a použili ako kurivo," uviedol Holčík. Podľa historika však ničenie bolo spôsobené aj tendenciou ničiť kanonikov psychicky i fyzicky, keďže po vojne sa rozmohla aj vlna proti katolíckym cirkevným hodnostárom. Dôvod mohol byť aj ten, že kanonici boli zväčša nemecky alebo maďarsky orientovaní.

Ulica sa začala opäť postupne vzmáhať po roku 1990. Podľa Holčíka je však mŕtvou ulicou v zmysle toho, že tu zväčša sídlia len rôzne úrady či inštitúcie a rezidencie už neplnia pôvodnú funkciu.