Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
V mestách, napríklad v Košiciach, sa rodiny chodili do jednotlivých chrámov pozrieť na betlehem, ale tiež na stromček, uviedla etnologička Klaudia Buganová.
Autor TASR
Košice 26. decembra (TASR) – V duchu návštev, obchôdzok či ľudových zábav sa v minulosti niesol Druhý sviatok vianočný, ktorý pripadá na 26. decembra. Ako pre TASR povedala etnologička Klaudia Buganová, sviatok sv. Štefana ľudia prežívali v uvoľnenej atmosfére.
„Začali sa viac zabávať, navštevovať. V mestách v chrámoch vystupovali orchestre, spievali chrámové zbory. Na námestiach sa hrávali biblické hry,“ povedala s tým, že ich hrávali potulní herci a niekedy aj deti. Bolo citeľné, že sa spoločenský život rozprúdil.
Predtým ako sa rodiny vybrali na návštevu, často robili obchôdzky. „V mestách, napríklad v Košiciach, sa chodili do jednotlivých chrámov pozrieť na betlehem, ale tiež na stromček,“ vysvetlila.
V dávnejšej minulosti bolo podľa nej známe príslovie „Na Štefana nie je pána“. Súviselo to s paholkami, ktorí slúžili u gazdov. Práve v tento deň sa im končila služba, dostávali takzvanú výslužku. „Čeľadník ju dostal v podobe vianočných koláčov, chlebov či mäsových pokrmov. Najskôr v naturáliách, neskôr už viac v peniazoch,“ uviedla Buganová s tým, že po výslužke mali voľno do Nového roka alebo do Troch kráľov. Buď sa vrátili k pôvodným gazdom, alebo odišli slúžiť inde.
Mládež, prevažne v obciach, na sv. Štefana organizovala v krčmách či vtedajších obecných domoch ľudové zábavy, kde tancovala, spievala a hostila sa. „V rámci toho sa často konalo aj prijímanie chlapcov do mládeneckého stavu. Do spolku mládeže prijímali tak 16-ročných chlapcov. Vykonávali to obradne v sprievode viacerých zvykov, keď prechádzali rôznymi skúškami. Potom už daný chlapec mohol chodiť k dievčaťu na vohľady, a to aj po poslednom večernom zvonení,“ povedala.
Najtypickejšie počas sviatku sv. Štefana boli návštevy. „Tam sa mohlo ukázať, čo sa na Vianoce nachystalo – možno aj nové jedlá, zákusky. Bola tiež veľmi utkvelá predstava o tom, že do domu má prísť zavinšovať nejaký koledník,“ doplnila s tým, že najideálnejšie bolo, ak išlo o chlapca, ktorý rástol a bol tak v plnej sile. Koledníci mávali pripravené vinše, koledy. „V dávnejších časoch nosili takzvané šťastie či šťastíčko. Išlo o malú vetvičku vyzdobenú medovníčkami alebo aspoň farebnými stužkami,“ dodala. Keď s vetvičkami prišli viacerí, vešali si ich nad dvere. V iných oblastiach nosievali ako takzvané šťastíčko iné predmety.
„Začali sa viac zabávať, navštevovať. V mestách v chrámoch vystupovali orchestre, spievali chrámové zbory. Na námestiach sa hrávali biblické hry,“ povedala s tým, že ich hrávali potulní herci a niekedy aj deti. Bolo citeľné, že sa spoločenský život rozprúdil.
Predtým ako sa rodiny vybrali na návštevu, často robili obchôdzky. „V mestách, napríklad v Košiciach, sa chodili do jednotlivých chrámov pozrieť na betlehem, ale tiež na stromček,“ vysvetlila.
V dávnejšej minulosti bolo podľa nej známe príslovie „Na Štefana nie je pána“. Súviselo to s paholkami, ktorí slúžili u gazdov. Práve v tento deň sa im končila služba, dostávali takzvanú výslužku. „Čeľadník ju dostal v podobe vianočných koláčov, chlebov či mäsových pokrmov. Najskôr v naturáliách, neskôr už viac v peniazoch,“ uviedla Buganová s tým, že po výslužke mali voľno do Nového roka alebo do Troch kráľov. Buď sa vrátili k pôvodným gazdom, alebo odišli slúžiť inde.
Mládež, prevažne v obciach, na sv. Štefana organizovala v krčmách či vtedajších obecných domoch ľudové zábavy, kde tancovala, spievala a hostila sa. „V rámci toho sa často konalo aj prijímanie chlapcov do mládeneckého stavu. Do spolku mládeže prijímali tak 16-ročných chlapcov. Vykonávali to obradne v sprievode viacerých zvykov, keď prechádzali rôznymi skúškami. Potom už daný chlapec mohol chodiť k dievčaťu na vohľady, a to aj po poslednom večernom zvonení,“ povedala.
Najtypickejšie počas sviatku sv. Štefana boli návštevy. „Tam sa mohlo ukázať, čo sa na Vianoce nachystalo – možno aj nové jedlá, zákusky. Bola tiež veľmi utkvelá predstava o tom, že do domu má prísť zavinšovať nejaký koledník,“ doplnila s tým, že najideálnejšie bolo, ak išlo o chlapca, ktorý rástol a bol tak v plnej sile. Koledníci mávali pripravené vinše, koledy. „V dávnejších časoch nosili takzvané šťastie či šťastíčko. Išlo o malú vetvičku vyzdobenú medovníčkami alebo aspoň farebnými stužkami,“ dodala. Keď s vetvičkami prišli viacerí, vešali si ich nad dvere. V iných oblastiach nosievali ako takzvané šťastíčko iné predmety.
