Lendak 22. augusta (TASR) – Podtatranská obec Lendak vznikla ešte začiatkom 13. storočia. Prvá písomná zmienka je z roku 1288 a ľudia z nej sa odjakživa venovali bačovstvu a pastierstvu. Hoci podobný spôsob obživy je dnes na Slovensku skôr na ústupe, tu sa stále nájdu ľudia, ktorí chovajú dobytok a obrábajú políčka ako ich predkovia. „Sme čisto goralská obec a naši ľudia sú známi svojou pracovitosťou, pre svoje pastierske a bačovské schopnosti sú vyhľadávaní aj dnes,“ uviedol pre TASR Ján Neupauer z Obecného úradu v Lendaku.

V súčasnosti žije v Lendaku cez 5200 ľudí a ako jedna z mála obcí na Slovensku sa môže pochváliť vyšším podielom mladých obyvateľov. Približne 60 percent občanov tvoria ľudia do 30 rokov a Lendak je typický aj mnohopočetnými rodinami. Lendačan Ján Nebus má osem detí, pričom najstarší syn má 31 rokov. So svojou rodinou sa stará o salaš s ovečkami, majú päť koní aj ďalší dobytok. „Je to náročná práca, začíname aj o piatej ráno a končíme večer o desiatej, je to celodenná drina, moji chlapci robia v lese s koňmi,“ priblížil Nebus. Aj napriek tomu by svoj život nemenil a doma u neho vždy nájdete žinčicu a domácu slaninu.



Obec Lendak leží v severozápadnej časti Podtatranskej kotliny, tri kilometre od Tatranskej Kotliny a je v nej stále vidieť pomerne veľký stavebný ruch. „U nás v Lendaku ani kríza nezastavila rozvoj, pretože naši ľudia robia síce v zahraničí, ale stavajú doma v Lendaku. Aj preto nám treba na ďalších štyroch uliciach rozšíriť kanalizáciu, aj výkon čistiarne, pristavujeme materskú škôlku a už teraz potrebujeme rozšíriť a zdokonaliť zdravotné stredisko,“ zdôraznil starosta Pavel Hudaček. Obec ročne vydá približne 30 stavebných povolení na výstavbu rodinného domu. Zaujímavosťou podľa starostu je, že pozemky v katastri obce nepatria samospráve, ale samotným Lendačanom. Ďalším znakom, že dedina sa rozrastá, je aj rozostavaný kostol, keďže ten starý už potrebám veriacich nepostačuje.

Foto: TASR/Oliver Ondráš

O obci sa hovorí, že je to štát v štáte, a to aj vďaka sebestačnosti miestnych ľudí. „Okrem toho my sme neodovzdali vodovod aj kanál, obec si sama prevádzkuje vodovod aj kanalizáciu prostredníctvom prevádzkarne, ktorá je príspevkovou organizáciou obce. Sami si rozhodujeme o výške ceny za vodné aj stočné, cez prevádzkareň si sami zabezpečujeme zber komunálneho odpadu, ale robíme aj drobné úpravy v obci, v zime pluhovanie a podobne,“ vymenúva starosta, ktorý je vo funkcii už piate volebné obdobie.

Aj demografia v obci sa vyvíja veľmi pozitívne, v septembri tu napríklad otvoria päť prváckych tried. Ročný prírastok je približne 50 až 70 ľudí a obec je najľudnatejšou v Prešovskom kraji. „Ale ani to už nie je, čo bývalo, pretože, keď si vezmem, že sme mali 3000 obyvateľov, tak sa nám narodilo ročne 130 detí. Teraz máme cez 5000 občanov, takže sa nám narodí 80 až 90 detí,“ uzatvára Neupauer.

V dreveničke z 50. rokov 20. storočia je Múzeum ľudovej kultúry

V podtatranskej obci Lendak ľudia ešte aj dnes zachovávajú tradície svojich predkov, nie je ničím výnimočným vidieť tam najmä starších obyvateľov v krojoch či konské povozy pohybujúce sa na miestnych cestách. Históriu ľudovej kultúry tejto goralskej dediny s viac ako 5200 obyvateľmi približuje miestne múzeum. Nachádza sa v dvoch izbách rodinného domu Heleny Galikovej a v starej dreveničke z 50. rokov 20. storočia, ktorú si viac-menej svojpomocne presťahovala na vlastný dvor.



„Toto múzeum oficiálne vzniklo v roku 2003, o rok neskôr sme vlastne odkúpili starú dreveničku, ktorá bola na úplne inej ulici ako je dnes. Rozložili sme ju, presťahovali, naspäť poskladali tu na našom dvore, a tak sme ju vlastne aj zachránili. Následne sme tu umiestnili rôzne artefakty, ktoré dokumentujú, ako žili naši predkovia v minulosti,“ priblížila Galiková. Drevenička pochádza z roku 1950, postavená bola po druhom katastrofálnom požiari, ktorý obec postihol štyri roky predtým. Vtedy tam bolo viac ako 300 dreveníc a približne 190 z nich zhorelo. Naposledy v nej žila roľnícka rodina Strelová. Teraz sú v tejto jednej z mála zachovaných lendackých dreveničiek umiestnené napríklad posteľné obliečky z modrotlače, ktorá bola pre Lendak typická, sú tu aj 100-ročné krosná, tradičná pec či historická skriňa i posteľ.

Foto: TASR/Oliver Ondráš

V druhej časti múzea sa nachádza expozícia tradičných lendackých krojov a oblečenia, pričom najstarším artefaktom je 100-ročný kožuch i 70-ročné čižmy. Návštevníci múzea tam môžu vidieť sukne z rôznych materiálov od 50. rokov minulého storočia až po také, ktoré sa nosia v Lendaku dnes. „Bolo veľmi ťažké zozbierať všetky tieto veci, niektoré mi podarovali ľudia, iné som si musela odrobiť alebo vykúpiť zo svojich peňazí,“ konštatovala Galiková, ktorá niektoré kroje aj sama ušila.

Do malého múzea veľa ľudí cez rok nezavíta, chýbajú tam predovšetkým väčšie skupiny turistov. Jeho prevádzkarku však tešia individuálne návštevy, ktoré sa aj niekoľkokrát vrátia s novými ľuďmi.

„Lendačania majú veľkú vieru a vedia začať život vždy odznova aj bez groša. Na budúci rok uplynie 70 rokov od toho ničivého požiaru a naša obec sa stále rozrastá. Aj budovanie tohto múzea bolo ťažké, ale nevzdala som sa a s božou pomocou sa to podarilo,“ konštatovala Galiková. S výstavbou drevenice pomáhali pred viac ako desiatimi rokmi aj jej synovia a manžel.

Starý kostol z 13. storočia už veriacim nepostačuje, stavajú preto nový

Starý kostol sv. Mikuláša v obci Lendak, ktorý je postavený na základoch z 13. storočia, už miestnym veriacim kapacitne nepostačuje. Na vedľajšom pozemku, kde predtým stála materská škola, preto stavajú nový kostol. „Lendačania si zachovávajú nielen ľudové tradície a zvyky, ale zachovávajú si aj vieru a kostol je vždy plný, či už vo všedné dni, alebo počas nedieľ a sviatkov. Starý kostol je najvzácnejšou historickou budovou v obci, žiaľ nerozrástol sa natoľko, aby postačoval obci, ktorá sa, naopak, dosť rozrástla. Kým okolo roku 1700 tu bolo 200 obyvateľov, dnes tu žije viac ako 5200 ľudí,“ vysvetľuje správca miestnej farnosti Anton Hrtus, ktorý je v Lendaku od roku 1969.

Foto: TASR/Oliver Ondráš

Kostol sv. Mikuláša bol v roku 1925 rozšírený o severnú kaplnku sedembolestnej Panny Márie a neskôr aj o chórus, južnú predsieň a zvýšila sa tiež veža kostola. Ani to však nestačí, aby sa sem vošli všetci veriaci. Nový kostol je momentálne rozostavaný, hrubá stavba už stojí, hotová je čiastočne aj fasáda a niektoré vitrážové okná. Momentálne sa pracuje na vnútornom vybavení kostola, robia sa omietky, schody a dokončujú sa jednotlivé časti kostola. Lendacký farár predpokladá, že skôr ako na budúci rok kostol nebude dokončený aj vysvätený.

V suteréne kostola by sa mal nachádzať dom smútku, súčasťou svätostánku bude napríklad aj kaplnka základného kameňa. „Základný kameň som dal vyrobiť ešte pred 20 rokmi, požehnal nám ho dnes už svätý Ján Pavol II. v Levoči a teraz je tento kameň prakticky v základoch tohto kostola,“ upozornil Hrtus. Kostol sa darí stavať vďaka milodarom veriacich a tiež z financií, ktoré farnosť získala z predaja stavebných pozemkov. Hrtus odhaduje, že náklady na výstavbu sa doposiaľ vyšplhali na 1,2 milióna eur. „Musím sa však pochváliť, že sa nám podarilo získať do kostola organ, nádherný nástroj, ktorý vlastnilo mesto Zlín a bol súčasťou miestnej koncertnej sály, kde pôsobil symfonický orchester Bohuslava Martinu. Tento nástroj sme získali za veľmi prijateľnú cenu a je to určite to najvzácnejšie a najdrahšie, čo v kostole budeme mať,“ zdôraznil farár.

Foto: TASR/Oliver Ondráš

Po dostavaní nového kostola bude farnosť využívať aj starý kostol, avšak skôr na menšie stretnutia s veriacimi. Súčasťou nového kostola budú aj parkovacie miesta a príjazdová cesta pre autá, ale aj kaplnka pre matky s deťmi. Stavbu kostola v tvare predĺženého kruhu lemuje terasa, vo vnútri bude aj chórus. „Ja o chvíľu farnosť odovzdám svojmu nástupcovi, verím, že tento kostol úspešne dokončí, aby mohol slúžiť našim veriacim,“ uzavrel 75-ročný správca farnosti.



Miestny detský divadelný súbor Gašparko oslavuje 25. narodeniny

Detský divadelný súbor (DDS) Gašparko z Lendaku tento rok oslavuje 25. narodeniny. Pomenovanie si zvolili zakladatelia podľa hry Gašparko na cestách, ktorú v júni 1990 ako prvú naštudovali. Zakladateľkou a režisérkou je učiteľka miestnej základnej školy Mária Budzáková. "Keď sme boli tínedžeri, chceli sme zmeniť názov DDS na niečo moderné, ale pán riaditeľ povedal nie, vraj je to značka nášho súboru a tak to ostalo," vysvetľuje Budzáková.

V divadelnom súbore sa vystriedalo už sedem generácií detí, začínajú ho navštevovať v 3. až 5. ročníku základnej školy a po ukončení deviateho ročníka s divadlom končia. "Tie decká odídu ale zase prídu nové," dodáva zakladateľka DDS Gašparko, ktorý má na svojom konte mnoho ocenení. Ich najväčším úspechom je účinkovanie na Scénickej žatve v Martine, ktoré sa konalo v roku 2005 a považuje sa za najvyššie ocenenie amatérskych divadiel. Dostali sa tam vďaka prvému miestu na celoslovenskom festivale Gorazdov Močenok, kde sa predstavili s divadelnou hrou Zápalky. "V rokoch 2006 a 2009 sme sa zúčastnili na celoslovenskej súťaži Zlatá priadka. Mohli sme sa zúčastniť aj v iných rokoch, ale konkurencia je v Prešovskom kraji na veľmi vysokej úrovni," konštatuje Budzáková.



V roku 2010 súbor naštudoval rozprávku Štyri (manželky) o hodnotách ľudského života a získal s ňou druhé miesto na krajskej prehliadke v Stropkove i na celoslovenskom festivale kresťanského divadla Gorazdov Močenok. Režisérka dostala aj individuálnu cenu, a to za dlhoročnú prácu s DDS Gašparko Lendak. "Deti chodia do súboru väčšinou pre partiu, radi sa hrajú a zabávajú. Pracuje sa mi s nimi veľmi dobre a tu v Lendaku máme detí stále dosť. S divadlom začínam stále v októbri, deti prichádzajú samy a ak ich neprejde chuť, tak ostávajú. Najkrajšia je vždy tvorivá časť, keď si vymýšľame hru, veľa sa vtedy nasmejeme. Deti sú neskutočným zdrojom inšpirácie a nápadov," pochvaľuje si vedúca súboru.

Gašparko vystupuje predovšetkým na súťažných prehliadkach, niekedy však navštevovali aj školy. "Začali sme chodiť po telocvičniach, ale to nie je ono. Divadlo potrebuje javisko. Je náročné platiť si cestovné aj nájom mestu za javisko. Tak sme potom chodievali len na súťažné predstavenia a festivaly. Momentálne opäť rozbiehame činnosť so základnými školami, pretože ak máte dobrú spoluprácu so školou a riaditeľstvo školy zase s mestom, tak vám ponúkne priestor zadarmo. Nič viac z toho nezískate, len dobrý pocit a radosť, že deti majú možnosť niečo vidieť a zažiť," pokračuje Budzáková.

Súbor Gašparko je známy tým, že má veľa detí, každý rok aj okolo 30. Kulisy si vytvárajú z vlastných tiel, aby mal divák priestor pre svoju predstavivosť. Režisérka Budzáková sa každý rok snaží spolu s deťmi vytvoriť novú divadelnú hru. "Momentálne sme úspešní s rozprávkou Chaos. Vyhrali sme s ňou tretie miesto na festivale Gorazdov Močenok a tiež aj Rozprávkový Stropkov. Túto hru sme poskladali zo starých improvizačiek, ktoré sme oprášili a čuduj sa svete, vzišla z toho veľmi pekná hra," hodnotí Budzáková, ktorá plánuje v najbližšom období spolupracovať s folklórnym súborom Kicorka z Lendaku. Chcela by sa viac prezentovať v okolí, pretože ich tu poznajú menej ako na západnom Slovenku. Vytvorila by pásma, ktoré by boli obohatené hudobnou a speváckou zložkou.

"Najviac ma teší radosť v detských očiach, človek sa pri deťoch cíti taký mladý. Mala som tendenciu študovať réžiu, ale tým, že učím tu v základnej škole, robím osvetu v rodnej obci. Myslím si, že obec je hrdá na tento divadelný súbor, lebo ak treba finančne podporiť súťaže a s tým spojené cestovné, vždy nám vychádza v ústrety s dotáciou," uzatvára Budzáková.

Miestny farár počas socializmu pašoval knihy z Ríma

Farár Anton Hrtus má 75 rokov a pochádza z Kysúc, od roku 1969 však pôsobí ako farár v podtatranskej dedinke Lendak. "Lendačanov mám veľmi rád. Predtým, než som sem prišiel, som bol kaplánom v Spišskej Novej Vsi a raz som dostal otázku, vraj čo som spravil, keď ma do Lendaku preložili, ako keby za trest. Prednedávnom sa ma však pýtali, ako som si predstavených získal, že ma tu tak dlho nechali. Nemôžem odpovedať ani na jednu z týchto otázok, pretože neviem," vysvetľuje Hrtus.

Obec Lendak je považovaná za akýsi štát v štáte, pretože bola tak trochu separovaná od ostatných, najmä svojimi zvykmi, nosením krojov a svojou originalitou. Dlhý čas pôsobenia v dedine umožnil Antonovi Hrtusovi sledovať zmenu doby, ktorá bola viditeľná najmä po páde komunizmu v roku 1989. Lendačanov podľa neho nejakým zvláštnym spôsobom neprenasledovali. "V dedine bol pracovný potenciál, neprenasledovali ľudí za to, že chodili do kostola, potrebovali ich na rôzne jednoduché práce. Keď sa po páde komunizmu otvorili dvere do sveta, ľudia migrovali a inak to nebolo ani s Lendačanmi, ktorí odchádzali za prácou. V mnohých prípadoch mladí ľudia chodia do zahraničia aj dnes. Pozitívom však je, že sa vracajú späť do svojej rodnej obce i keď nie všetci," konštatuje Hrtus.

Foto: TASR/Oliver Ondráš

V 50. rokoch bol systém podľa neho veľmi hrubý, násilne sa likvidovali všetky cirkevné inštitúcie a kláštory, komunisti prenasledovali biskupov a proti nim postupovali podľa pravidla udriem pastiera a rozpŕchnu sa ovce. "Chceli cirkev vnútorne naštrbiť a rozhlodať," spomína farár. Znižovali sa počty prijatých na štúdium kňazstva a snažili sa ich získať pre mierové hnutie, z ktorého chceli vytvoriť opozičnú časť kňazstva. Táto časť kňazov mala byť hlavne proti cirkvi, Vatikánu, biskupom a verným kňazom. "Tým, že som bol vysunutý na perifériu, mohol som podniknúť veci, ktoré by mi nikdy neboli dovolené. Na každú opravu či drobnosť bol potrebný štátny súhlas od príslušných poverených orgánov. Keď niekto robil niečo bez povolenia a prišli mu nato, okamžite bol vyhodený. Takého človeka už nikto viac nechcel zamestnať, pretože sa s ním báli spolupracovať. Nikdy sa už takého znamienka nezbavil," dodáva Hrtus.

Spomína tiež na to, že v socialistickom období sa náboženská tlač rovnala zakázanému ovociu. Tento lendacký kňaz bol jedným z kanálov, cez ktorý chodili knihy z Ríma. Knihy, ktoré dostával, potom odovzdával kapitulnému vikárovi a ten ich podával ďalej kňazom. "Ja by som bol veľmi nápadný ako kňaz. Boli asi štyri takéto kanály a cez ne sa prenášala katolícka tlač, predovšetkým knihy náboženského charakteru. Naša jediná inštitúcia, Spolok sv. Vojtecha, vydávala náboženské knihy v obmedzenom počte, predovšetkým spevníky, Sväté písmo a kalendáre. Veriaci boli hladní po ďalších publikáciách. Prenášal som ich s rizikom, že budem zatvorený. Keď som sa dozvedel, že niečo prihára, stopol som to. Mali sme dohovorené heslo. Keby urobili raziu, určite by som tu dnes nesedel," vysvetľuje Hrtus. Raz mu prišlo asi 300 ruských biblií. Pomyslel si, či sa páter nezmýlil, avšak potom mu došlo, že tie biblie sa mali dostať do Ruska, tak ich tam poslal. Hrtus takto preniesol cez hranice stovky kníh.

Podobná situáciu bola v Rusku, ktoré Anton Hrtus navštívil ešte za Sovietskeho zväzu. "Sprevádzala nás sprievodkyňa a len tak spomenula, že sa nemôžu dostať ku knihám ruských klasikov. Spýtal som sa jej, čo jej mám poslať. Túžili hlavne po klasickej literatúre a beletrii. Posielal som jej teda do Ruska knihy, napr. Puškinove básne. Bola to veľmi zvláštna situácia. Zbytočne zomierali ľudia, padli partizáni, je to tragédia a veľká škoda. Treba si to pripomínať. Pokoj nevychádza z vyváženosti mocnosti, že majú rovnocenný potenciál zbraní. Odzbrojenie je ten správny krok, no neviem, či je niečo také možné," uzatvára Hrtus.