Do svojho rodiska sa rád vracia aj svetoznámy režisér Juraj Jakubisko.
Autor TASR
,aktualizované Kojšov 13. júna (TASR) - Názov obce Kojšov (okr. Gelnica) vznikol pravdepodobne podľa krstného mena lokátora obce Kojislava, ktorý osídlil neobývané územie. Obec vznikla zrejme koncom 13. storočia na území Jekelfalussyovcov. Historické pramene ju prvýkrát spomínajú v roku 1368. Stredovek zachytáva názov obce v troch podobách: Koys, pomaďarčene Koysfalva a zachytenú nemeckou grafikou ako Kojschov.
"Naša obec je od nepamäti gréckokatolíckou obcou, aj keď v určitom čase v 16. - 17. storočí, keď prevládali panovníci, ktorí boli rímskokatolíckeho náboženstva, bola rímskokatolícka," uviedol Kojšovčan Andrej Petrov, bývalý pedagóg, v súčasnosti dôchodca, ktorý sa zaoberá históriou obce a pripravuje o nej monografiu.
Hlavným zamestnaním obyvateľov okrem chovu oviec bolo drevorubačstvo a tesárstvo, neskôr baníctvo. Symboly zamestnania sú vyjadrené aj v erbe obce. Atribútmi sú píla, brvno a okrídlená hlava anjela symbolizujúceho ochranu pred zlom a nešťastím.
Obec v 15. a 16. storočí výrazne poznačil vplyv valašskej kolonizácie, podľa Petrova kolonisti tak obci vtlačili nový národopisný ráz. Odrazil sa vo zvykoch, náboženstve, ale aj v reči. Bohaté lesy okolo Kojšova predurčovali, aby sa obyvatelia zaoberali hlavne drevom. "V určitých historických záznamoch je, že v Kojšove bolo až šesť píl v 16. - 17. storočí. Prevažná časť ľudí bola zamestnaná v lesoch a okolo dobytka, ženy vyrábali plátno, vyšívali," opísal Petrov.
Kojšovčania sa venovali aj páleniu uhlia v milieroch pre železné hámre. Od 16. storočia sa totiž Kojšov počítal medzi banícke obce, v okolí sa ťažili železo, meď a striebro, v menšom množstve aj zlato. Neodmysliteľnou súčasťou histórie obce je folklór. "Bol tu bohatý folklór, veľmi pekné kroje obdivované v širokom okolí, ako aj piesne," zdôraznil Petrov.
Z pamätihodností je zaujímavý gréckokatolícky Chrám sv. Petra a Pavla z roku 1809, v ktorom sa nachádza drevený polychrómovaný ikonostas neorokokového štýlu. Namaľoval ho vtedajší eparchiálny maliar Jozef Zmij-Miklošik z neďalekej obce Slovinky.
"V súčasnosti je celý ikonostas zredukovaný len na dva rady, pôvodný bol vysoký až po strop chrámu. Veríme, že sa nám podarí získať financie na rekonštrukciu ikonostasu a jeho celkovú obnovu," povedal zástupca starostu obce Lukáš Mackovjak. Ako dodal, ikonostas je zaujímavý tým, že od jeho autora sa zachovali len dva ikonostasy - v Kojšove a v Maďarsku. Jeden zo zvonov sv. Peter pochádza z 18. storočia a patrí medzi najstaršie funkčné zvony na Spiši.
V lete prichádzajú turisti a zberači, v zime lyžiari a snowboardisti
Príroda a okolie malebnej obce Kojšov (okr. Gelnica) patria medzi obľúbené turistické a lyžiarske miesta a ukrývajú v sebe niekoľko chránených lokalít, náučný chodník, ale aj zberné miesta, kde rastú čučoriedky a brusnice.
Prírodnou dominantou obce je Kojšovská hoľa vysoká 1246 metrov, ktorá tvorí súčasť Slovenského rudohoria. "Z vrcholu je fantastický výhľad na široké okolie. Pri dobrej dohľadnosti vidieť časť územia Maďarska aj Ukrajiny," priblížil zástupca starostu Lukáš Mackovjak. Od roku 1988 sa súčasťou hole stalo Meteorologické rádiolokačné observatórium.
"V lete je Kojšovská hoľa hojne navštevovaná zberačmi lesných plodov - hríbov, čučoriedok a brusníc. V zime hoľu navštevujú hlavne lyžiari na zjazdové lyžovanie a zimnú turistiku," dodal. Hoľu vyhľadávajú aj snowboardisti. Pre turistov je atraktívny prechod na Prednú holicu ku chatám Lajoška a Jahodná.
Na pravom brehu Kojšovského potoka sa nachádza Murovaná skala, ide o zalesnený a rozsiahly vápencový hrebeň s roztrúsenými bralami. Charakteristický je početnými skalnými stenami a vzácnou flórou i faunou. Horolezci si prídu na svoje na Turniskách, ktoré sa týčia na južnom svahu Murovanej skaly. Predstavujú vápencové veže a bralá ukryté v bukovom lese na svahu hrebeňa pri obci. Oblasť podľa Mackovjaka obsahuje asi 70 ciest a výška veží je približne 35 metrov.
Najatraktívnejším miestom veží Turniská a Murovanej skaly je prírodný výtvor a mohutná skalná brána, miestnymi nazývaná i Klemba alebo aj Turniský tunel, výška je asi desať metrov. Ide o najväčší skalný tunel na východnom Slovensku. Prechádza tadiaľ náučný chodník Folkmárska a Murovaná skala, ktorý má sedem informačných tabúľ. Nachádza sa tam viacero jaskýň a priepasť Kamenné mlieko. Začiatok trasy je v obci Kojšov a končí sa vo Veľkom Folkmári. Pre turistov sú k dispozícii označené chodníky. K významným geomorfologickým dominantám v okolí Kojšova patrí Folkmárska skala a Kurtova skala.
Súkromné múzeum vzniklo v dome, kde ukrývali židovskú rodinu
Návštevníci Kojšova majú možnosť vidieť, ako sa kedysi bývalo a odievalo vďaka súkromnému múzeu, ktoré založilo miestne občianske združenie Združenie Ulijana v roku 2007. V klasickom kojšovskom dome žili kedysi Ján a Anna Mackovjakovci. V starom kamennom dome možno nájsť množstvo pracovných nástrojov, odevov, hračiek, riadov, sakrálnych doplnkov, či truhlíc a textílií. Všetky predmety ukazujú typickú kojšovskú kultúru.
"Zámer, prečo zriadiť múzeum, bol jednak zachovať tradičné kroje a nástroje pre ďalšie generácie, jednak ukázať dom mimo Kojšova, ako sa tu skutočne žilo. Okrem krojov, ktoré majú niektoré cez 100 rokov, sú tam pracovné nástroje, ktoré sa už dávno nepoužívajú a dajú sa nájsť len v niektorých múzeách a súkromných zbierkach. Príkladom je zbušok na mak, nádoba, v ktorej sa tĺkol mak," priblížil Lukáš Mackovjak, ktorý je v obci zástupcom starostu a vnukom pôvodných obyvateľov domu.
Múzeum sa nachádza oproti ihrisku a dosiaľ si k nemu našli cestu ľudia, ktorí navštívili kultúrne podujatia v obci. Počas roka prichádzajú podľa Mackovjaka do múzea aj skupiny, hlavne zo škôl, ktoré majú v rámci exkurzií možnosť vidieť, ako sa kedysi žilo na dedine. Zbierku predmetov tvoria pôvodné objekty, ktoré boli súčasťou života obyvateľov domu. Mnohé priniesli aj Kojšovčania. Súkromné múzeum zapožičiava predmety na okolité výstavy, naposledy sa časť ocitla v Baníckom múzeu v Gelnici počas výstavy Kojšov v minulosti.
Samotní obyvatelia domu, Anna a Ján, sa význame zapísali do histórie. V roku 2012 získali ocenenie Spravodliví medzi národmi za to, že počas vojny pomáhali zachraňovať židovskú rodinu doktora Juraja Polgára z neďalekých Margecian. Po mučení a smrti doktora sa jeho manželka Valéria a syn Walter skryli u susedov v Margecanoch, neskôr im pomohli utiecť do Kojšova. Tam vyhľadali pomoc u miestneho gréckokatolíckeho farára Júliusa Zachariáša, rodinného priateľa. Istý čas sa schovávali na farskom úrade, ale neskôr si ich k sebe domov vzali manželia Mackovjakoví, ktorí bývali na okraji dediny. Valériu zamestnali u seba ako pomocnicu v domácnosti. Prezliekli ju do kojšovského kroja, v ktorom sa mohla voľnejšie pohybovať po dedine. Walter svojím vekom zapadol medzi ich deti.
U nich sa ukrývali až do oslobodenia obce Červenou armádou v januári 1945. Pre svoje presvedčenie boli manželia počas komunistického režimu utláčaní a o to viac museli svoj hrdinský akt záchrany udržiavať v tajnosti. Ich potomkovia sa o celom príbehu dozvedeli iba pred niekoľkými rokmi pri skúmaní historických udalostí a písaní kroniky obce Margecany.
Tradície pomáhajú uchovať folklórne súbory Kojšovan a Jedlinka
Združenie Ulijana z Kojšova sa podieľa na príprave pravidelných kultúrnych podujatí s prvkami tradičných zvykov pre miestnych, ale aj návštevníkov obce. Usporadúva napríklad Kojšovskú fašiangovú zabíjačku, Kojšovskú heligónku či Kojšovské vianočné trhy. Obec sa aj takýmto spôsobom snaží udržiavať svoje bohaté tradície a folklór.
V roku 1958 vznikla folklórna skupina Kojšovan z iniciatívy niekoľkých nadšencov a funguje dodnes. "Náš repertoár je rozsiahly. Sú to najmä vianočné, jarné, turičné zvyky či pytačky, kojšovská svadba, kosenie, priadky," vymenúva vedúci folklórneho súboru Andrej Petrov. Počas dlhoročného pôsobenia získali Kojšovčania viacero ocenení, stali sa známymi aj vďaka televíznym či rozhlasovým nahrávkam.
Kojšovan čerpá výhradne z tradícií a zvykov obce. "Vystúpenia sú umocnené nielen hudobno-slovným či tanečným prejavom, ale aj prezentáciou našich prekrásnych krojov, výšiviek a ornamentov, ktoré často ohromujú," hodnotí Petrov. Kojšov sa pýši aj unikátnym chorovodom Ulijana, starým niekoľko storočí.
Kým v Kojšovane pôsobia staršie ročníky, mladí preberajú štafetu vo folklórnej skupine Jedlinka, ktorú vedie Lukáš Mackovjak. Jedlinka vznikla v roku 1997. Účinkujú v nej deti a mladí od troch do 30 rokov. Repertoár tvoria zvyky, tance a piesne z obce Kojšov alebo blízkeho okolia.
Srdcia poslucháčov si získalo aj podujatie Kojšovská heligónka, ktorá sa v obci koná vždy v prvý septembrový víkend na počesť zosnulého kojšovského heligonkára Štefana Ševčíka.
Dôchodca Jozef Mackovjak z Kojšova je nadšený folklorista, zároveň člen Kojšovanu. Je zberateľom tradičných odevov, ktoré požičiava a vystavuje pri rôznych kultúrnych príležitostiach. Časť z nich zdedil, niektoré získal, jeho zbierku zatiaľ tvoria výhradne odevy z Kojšova.
Režisér J. Jakubisko sa do svojho rodiska vracia rád
Horská malebná obec pri Gelnici Kojšov je rodiskom svetoznámeho režiséra Juraja Jakubiska. Narodil sa tam 30. apríla 1938. Jeho rodný dom už síce nestojí, ale navštevovať do Kojšova chodí svoju tetu Alžbetu Jenčušovú, rodenú Jakubiskovú. Režisérov otec bol jej nevlastný brat.
"Ako chlapca ho všetko zaujímalo, všetko maľoval. Jeho mama vedela maľovať, naučil sa to od nej," spomína jeho 91-ročná teta. Dom, kde býva, zdobí niekoľko jeho obrazov. Aj keď sa ešte ako chlapec odsťahoval do Košíc, do rodnej dediny sa podľa nej vracia stále rád. Spomína, že Kojšovčanov si zavolal aj do svojho filmu Zbehovia a pútnici. Ona sama si v jeho filmoch nezahrala, hoci ju Jakubisko volal. Jeho filmové diela si vždy rada pozrie a rozprávajú sa o nich. Voláva ho Juraj, Jurko. "Nie je namyslený, príde a stále rozpráva žarty, nasmejeme sa," opisuje s úsmevom. Podľa nej sa režisér inšpiroval Kojšovom a spomienkami z detstva a dal ich do svojich filmov.
Na Jakubiska si spomína aj jeho rovesník Andrej Petrov. "Mal vždy v ruke nejakú ceruzku a notes, kreslil. Bol taký svojrázny, my sme ho volali pančár, lebo sa potom presťahoval do Košíc," usmieva sa Kojšovčan. Dodáva, že ako chlapec sa odlišoval od ostatných rovesníkov. "My sme stáli s nožíkmi a on inklinoval ku fantázii." Oceňuje, že režisér chodieva do Kojšova každý rok a spomína aj na ich nedávne stretnutie. Petrov si jeho filmy pozrie rád. "Jeho filmy treba chápať," zamyslí sa a dodáva, že svet Jakubiskovu tvorbu uznáva. Petrov si o slávnom rodákovi zbiera ústrižky a chystá sa o ňom napísať obšírnejšie do pripravovanej monografie o Kojšove.
Kto je Juraj Jakubisko
Juraj Jakubisko je absolventom pražskej FAMU. Debutoval dlhometrážnym hraným filmom Kristove roky (1967). Filmy Zbehovia a pútnici (1968), Vtáčikovia, siroty a blázni (1969) a tragikomédia Dovidenia v pekle, priatelia (1970, dokončená 1990) zakázali v 70. rokoch a Jakubisko sa mohol venovať len dokumentárnej tvorbe. Vrcholom jeho tvorby 80. rokov je historická sága Tisícročná včela (1983), ktorá získala množstvo ocenení, podobne ako filmová rozprávka Perinbaba (1985). Od roku 1993 žije v Prahe, kde nakrútil filmy Nejasná správa o konci světa (1997) a Post coitum (2004). Koprodukčný film Bathory, uvedený v roku 2008, je doposiaľ jeho posledným nakrúteným filmom. V súčasnosti pripravuje nakrúcanie veľkofilmu o Svätoplukovi.
"Naša obec je od nepamäti gréckokatolíckou obcou, aj keď v určitom čase v 16. - 17. storočí, keď prevládali panovníci, ktorí boli rímskokatolíckeho náboženstva, bola rímskokatolícka," uviedol Kojšovčan Andrej Petrov, bývalý pedagóg, v súčasnosti dôchodca, ktorý sa zaoberá históriou obce a pripravuje o nej monografiu.
Hlavným zamestnaním obyvateľov okrem chovu oviec bolo drevorubačstvo a tesárstvo, neskôr baníctvo. Symboly zamestnania sú vyjadrené aj v erbe obce. Atribútmi sú píla, brvno a okrídlená hlava anjela symbolizujúceho ochranu pred zlom a nešťastím.
Obec v 15. a 16. storočí výrazne poznačil vplyv valašskej kolonizácie, podľa Petrova kolonisti tak obci vtlačili nový národopisný ráz. Odrazil sa vo zvykoch, náboženstve, ale aj v reči. Bohaté lesy okolo Kojšova predurčovali, aby sa obyvatelia zaoberali hlavne drevom. "V určitých historických záznamoch je, že v Kojšove bolo až šesť píl v 16. - 17. storočí. Prevažná časť ľudí bola zamestnaná v lesoch a okolo dobytka, ženy vyrábali plátno, vyšívali," opísal Petrov.
Kojšovčania sa venovali aj páleniu uhlia v milieroch pre železné hámre. Od 16. storočia sa totiž Kojšov počítal medzi banícke obce, v okolí sa ťažili železo, meď a striebro, v menšom množstve aj zlato. Neodmysliteľnou súčasťou histórie obce je folklór. "Bol tu bohatý folklór, veľmi pekné kroje obdivované v širokom okolí, ako aj piesne," zdôraznil Petrov.
Z pamätihodností je zaujímavý gréckokatolícky Chrám sv. Petra a Pavla z roku 1809, v ktorom sa nachádza drevený polychrómovaný ikonostas neorokokového štýlu. Namaľoval ho vtedajší eparchiálny maliar Jozef Zmij-Miklošik z neďalekej obce Slovinky.
"V súčasnosti je celý ikonostas zredukovaný len na dva rady, pôvodný bol vysoký až po strop chrámu. Veríme, že sa nám podarí získať financie na rekonštrukciu ikonostasu a jeho celkovú obnovu," povedal zástupca starostu obce Lukáš Mackovjak. Ako dodal, ikonostas je zaujímavý tým, že od jeho autora sa zachovali len dva ikonostasy - v Kojšove a v Maďarsku. Jeden zo zvonov sv. Peter pochádza z 18. storočia a patrí medzi najstaršie funkčné zvony na Spiši.
V lete prichádzajú turisti a zberači, v zime lyžiari a snowboardisti
Príroda a okolie malebnej obce Kojšov (okr. Gelnica) patria medzi obľúbené turistické a lyžiarske miesta a ukrývajú v sebe niekoľko chránených lokalít, náučný chodník, ale aj zberné miesta, kde rastú čučoriedky a brusnice.
Prírodnou dominantou obce je Kojšovská hoľa vysoká 1246 metrov, ktorá tvorí súčasť Slovenského rudohoria. "Z vrcholu je fantastický výhľad na široké okolie. Pri dobrej dohľadnosti vidieť časť územia Maďarska aj Ukrajiny," priblížil zástupca starostu Lukáš Mackovjak. Od roku 1988 sa súčasťou hole stalo Meteorologické rádiolokačné observatórium.
"V lete je Kojšovská hoľa hojne navštevovaná zberačmi lesných plodov - hríbov, čučoriedok a brusníc. V zime hoľu navštevujú hlavne lyžiari na zjazdové lyžovanie a zimnú turistiku," dodal. Hoľu vyhľadávajú aj snowboardisti. Pre turistov je atraktívny prechod na Prednú holicu ku chatám Lajoška a Jahodná.
Na pravom brehu Kojšovského potoka sa nachádza Murovaná skala, ide o zalesnený a rozsiahly vápencový hrebeň s roztrúsenými bralami. Charakteristický je početnými skalnými stenami a vzácnou flórou i faunou. Horolezci si prídu na svoje na Turniskách, ktoré sa týčia na južnom svahu Murovanej skaly. Predstavujú vápencové veže a bralá ukryté v bukovom lese na svahu hrebeňa pri obci. Oblasť podľa Mackovjaka obsahuje asi 70 ciest a výška veží je približne 35 metrov.
Najatraktívnejším miestom veží Turniská a Murovanej skaly je prírodný výtvor a mohutná skalná brána, miestnymi nazývaná i Klemba alebo aj Turniský tunel, výška je asi desať metrov. Ide o najväčší skalný tunel na východnom Slovensku. Prechádza tadiaľ náučný chodník Folkmárska a Murovaná skala, ktorý má sedem informačných tabúľ. Nachádza sa tam viacero jaskýň a priepasť Kamenné mlieko. Začiatok trasy je v obci Kojšov a končí sa vo Veľkom Folkmári. Pre turistov sú k dispozícii označené chodníky. K významným geomorfologickým dominantám v okolí Kojšova patrí Folkmárska skala a Kurtova skala.
Súkromné múzeum vzniklo v dome, kde ukrývali židovskú rodinu
Návštevníci Kojšova majú možnosť vidieť, ako sa kedysi bývalo a odievalo vďaka súkromnému múzeu, ktoré založilo miestne občianske združenie Združenie Ulijana v roku 2007. V klasickom kojšovskom dome žili kedysi Ján a Anna Mackovjakovci. V starom kamennom dome možno nájsť množstvo pracovných nástrojov, odevov, hračiek, riadov, sakrálnych doplnkov, či truhlíc a textílií. Všetky predmety ukazujú typickú kojšovskú kultúru.
"Zámer, prečo zriadiť múzeum, bol jednak zachovať tradičné kroje a nástroje pre ďalšie generácie, jednak ukázať dom mimo Kojšova, ako sa tu skutočne žilo. Okrem krojov, ktoré majú niektoré cez 100 rokov, sú tam pracovné nástroje, ktoré sa už dávno nepoužívajú a dajú sa nájsť len v niektorých múzeách a súkromných zbierkach. Príkladom je zbušok na mak, nádoba, v ktorej sa tĺkol mak," priblížil Lukáš Mackovjak, ktorý je v obci zástupcom starostu a vnukom pôvodných obyvateľov domu.
Múzeum sa nachádza oproti ihrisku a dosiaľ si k nemu našli cestu ľudia, ktorí navštívili kultúrne podujatia v obci. Počas roka prichádzajú podľa Mackovjaka do múzea aj skupiny, hlavne zo škôl, ktoré majú v rámci exkurzií možnosť vidieť, ako sa kedysi žilo na dedine. Zbierku predmetov tvoria pôvodné objekty, ktoré boli súčasťou života obyvateľov domu. Mnohé priniesli aj Kojšovčania. Súkromné múzeum zapožičiava predmety na okolité výstavy, naposledy sa časť ocitla v Baníckom múzeu v Gelnici počas výstavy Kojšov v minulosti.
Samotní obyvatelia domu, Anna a Ján, sa význame zapísali do histórie. V roku 2012 získali ocenenie Spravodliví medzi národmi za to, že počas vojny pomáhali zachraňovať židovskú rodinu doktora Juraja Polgára z neďalekých Margecian. Po mučení a smrti doktora sa jeho manželka Valéria a syn Walter skryli u susedov v Margecanoch, neskôr im pomohli utiecť do Kojšova. Tam vyhľadali pomoc u miestneho gréckokatolíckeho farára Júliusa Zachariáša, rodinného priateľa. Istý čas sa schovávali na farskom úrade, ale neskôr si ich k sebe domov vzali manželia Mackovjakoví, ktorí bývali na okraji dediny. Valériu zamestnali u seba ako pomocnicu v domácnosti. Prezliekli ju do kojšovského kroja, v ktorom sa mohla voľnejšie pohybovať po dedine. Walter svojím vekom zapadol medzi ich deti.
U nich sa ukrývali až do oslobodenia obce Červenou armádou v januári 1945. Pre svoje presvedčenie boli manželia počas komunistického režimu utláčaní a o to viac museli svoj hrdinský akt záchrany udržiavať v tajnosti. Ich potomkovia sa o celom príbehu dozvedeli iba pred niekoľkými rokmi pri skúmaní historických udalostí a písaní kroniky obce Margecany.
Tradície pomáhajú uchovať folklórne súbory Kojšovan a Jedlinka
Združenie Ulijana z Kojšova sa podieľa na príprave pravidelných kultúrnych podujatí s prvkami tradičných zvykov pre miestnych, ale aj návštevníkov obce. Usporadúva napríklad Kojšovskú fašiangovú zabíjačku, Kojšovskú heligónku či Kojšovské vianočné trhy. Obec sa aj takýmto spôsobom snaží udržiavať svoje bohaté tradície a folklór.
V roku 1958 vznikla folklórna skupina Kojšovan z iniciatívy niekoľkých nadšencov a funguje dodnes. "Náš repertoár je rozsiahly. Sú to najmä vianočné, jarné, turičné zvyky či pytačky, kojšovská svadba, kosenie, priadky," vymenúva vedúci folklórneho súboru Andrej Petrov. Počas dlhoročného pôsobenia získali Kojšovčania viacero ocenení, stali sa známymi aj vďaka televíznym či rozhlasovým nahrávkam.
Kojšovan čerpá výhradne z tradícií a zvykov obce. "Vystúpenia sú umocnené nielen hudobno-slovným či tanečným prejavom, ale aj prezentáciou našich prekrásnych krojov, výšiviek a ornamentov, ktoré často ohromujú," hodnotí Petrov. Kojšov sa pýši aj unikátnym chorovodom Ulijana, starým niekoľko storočí.
Kým v Kojšovane pôsobia staršie ročníky, mladí preberajú štafetu vo folklórnej skupine Jedlinka, ktorú vedie Lukáš Mackovjak. Jedlinka vznikla v roku 1997. Účinkujú v nej deti a mladí od troch do 30 rokov. Repertoár tvoria zvyky, tance a piesne z obce Kojšov alebo blízkeho okolia.
Srdcia poslucháčov si získalo aj podujatie Kojšovská heligónka, ktorá sa v obci koná vždy v prvý septembrový víkend na počesť zosnulého kojšovského heligonkára Štefana Ševčíka.
Dôchodca Jozef Mackovjak z Kojšova je nadšený folklorista, zároveň člen Kojšovanu. Je zberateľom tradičných odevov, ktoré požičiava a vystavuje pri rôznych kultúrnych príležitostiach. Časť z nich zdedil, niektoré získal, jeho zbierku zatiaľ tvoria výhradne odevy z Kojšova.
Režisér J. Jakubisko sa do svojho rodiska vracia rád
Horská malebná obec pri Gelnici Kojšov je rodiskom svetoznámeho režiséra Juraja Jakubiska. Narodil sa tam 30. apríla 1938. Jeho rodný dom už síce nestojí, ale navštevovať do Kojšova chodí svoju tetu Alžbetu Jenčušovú, rodenú Jakubiskovú. Režisérov otec bol jej nevlastný brat.
"Ako chlapca ho všetko zaujímalo, všetko maľoval. Jeho mama vedela maľovať, naučil sa to od nej," spomína jeho 91-ročná teta. Dom, kde býva, zdobí niekoľko jeho obrazov. Aj keď sa ešte ako chlapec odsťahoval do Košíc, do rodnej dediny sa podľa nej vracia stále rád. Spomína, že Kojšovčanov si zavolal aj do svojho filmu Zbehovia a pútnici. Ona sama si v jeho filmoch nezahrala, hoci ju Jakubisko volal. Jeho filmové diela si vždy rada pozrie a rozprávajú sa o nich. Voláva ho Juraj, Jurko. "Nie je namyslený, príde a stále rozpráva žarty, nasmejeme sa," opisuje s úsmevom. Podľa nej sa režisér inšpiroval Kojšovom a spomienkami z detstva a dal ich do svojich filmov.
Na Jakubiska si spomína aj jeho rovesník Andrej Petrov. "Mal vždy v ruke nejakú ceruzku a notes, kreslil. Bol taký svojrázny, my sme ho volali pančár, lebo sa potom presťahoval do Košíc," usmieva sa Kojšovčan. Dodáva, že ako chlapec sa odlišoval od ostatných rovesníkov. "My sme stáli s nožíkmi a on inklinoval ku fantázii." Oceňuje, že režisér chodieva do Kojšova každý rok a spomína aj na ich nedávne stretnutie. Petrov si jeho filmy pozrie rád. "Jeho filmy treba chápať," zamyslí sa a dodáva, že svet Jakubiskovu tvorbu uznáva. Petrov si o slávnom rodákovi zbiera ústrižky a chystá sa o ňom napísať obšírnejšie do pripravovanej monografie o Kojšove.
Kto je Juraj Jakubisko
Juraj Jakubisko je absolventom pražskej FAMU. Debutoval dlhometrážnym hraným filmom Kristove roky (1967). Filmy Zbehovia a pútnici (1968), Vtáčikovia, siroty a blázni (1969) a tragikomédia Dovidenia v pekle, priatelia (1970, dokončená 1990) zakázali v 70. rokoch a Jakubisko sa mohol venovať len dokumentárnej tvorbe. Vrcholom jeho tvorby 80. rokov je historická sága Tisícročná včela (1983), ktorá získala množstvo ocenení, podobne ako filmová rozprávka Perinbaba (1985). Od roku 1993 žije v Prahe, kde nakrútil filmy Nejasná správa o konci světa (1997) a Post coitum (2004). Koprodukčný film Bathory, uvedený v roku 2008, je doposiaľ jeho posledným nakrúteným filmom. V súčasnosti pripravuje nakrúcanie veľkofilmu o Svätoplukovi.