Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Boli to veľmi zvláštne pocity, hovorí v rozhovore pre TASR P. Kara, ktorý sa ako 16-ročný musel s rodičmi vysťahovať z domu, keďže ako jeden z mnohých padol za obeť výstavbe bratislavskej Petržalky.
Autor TASR
Bratislava 14. apríla (TASR) – Už keď vidíte, ako búrajú susedov dom, je to neopakovateľný zážitok, nieto ešte, keď vidíte, ako búrajú ten váš. "Boli to veľmi zvláštne pocity," hovorí v rozhovore pre TASR Pavel Kara, ktorý sa ako 16-ročný musel s rodičmi vysťahovať z domu, keďže ako jeden z mnohých padol za obeť výstavbe bratislavskej Petržalky. Najväčšie sídlisko na Slovensku i v strednej Európe oslavuje 50. výročie svojho založenia.
Proces prežívania toho, čo sa chystá, bol podľa neho na dlhšie. Hovorilo sa o tom koncom 60. i začiatkom 70. rokov. "Mal som dojem, že ľudia tomu buď neveria, alebo nechcú veriť. Alebo sa im zdalo, že je to veľmi vzdialená budúcnosť, ktorú netreba riešiť," spomína Kara s tým, že ľudia žili pokojný život a zveľaďovali si domy.
Pamätá si však na moment, keď sa jeho mama vrátila zo stretnutia občanov na miestnom národnom výbore, kde ich jeho predseda informoval, čo sa bude diať. Hovoril o konkrétnych uliciach i občanoch, čo sa na ich pozemkoch bude robiť. "Mama došla veľmi prekvapená a veľmi emotívna nám o tom rozprávala," hovorí Kara.
Ešte pred samotným sťahovaním vlastnej rodiny vedel, čo sa bude diať. Keď totiž v 70. rokoch začali búrať oblasť terajšieho Ovsišťa či Starého hája, ako dorastajúci "chalani" s kamarátmi pomáhali. Už vtedy to podľa neho boli zvláštne pocity. "Keď vojdete do domu, ktorý má vykopnuté dvere, porozbíjané okná, po zemi škrípe sklo a na zemi ešte ležia fotky majiteľov, niekde periny, šaty, osobné veci. Ako by ste im vliezli do súkromia, ale už je verejné," podotýka Kara.
Pri sťahovaní to podľa neho mali lepšie tí, ktorí mali záhradu, alebo sa sťahovali do iného rodinného domu v rámci Bratislavy i mimo nej. Mohli si totiž zobrať väčšinu, ak nie všetky veci. Ak sa sťahovali do panelákového bytu, musel človek chytiť každú vec do ruky a dobre si rozmyslieť, či ju zoberie. "Keď žijete v rodinnom dome, je tam napríklad pluh po pradedovi, kniha, stará mapa alebo zápisník. Bolo to treba pretrhnúť," poznamenáva.
Keď sa jeho rodina sťahovala do štátneho bytu do Ovsišťa, prežíval to podľa vlastných slov tak, že sa bude diať niečo "veľké, o čom rozprávala celá Bratislava, celé Slovensko." Byt voňal novotou, všetko bolo nové a čisté. Keď sa nasťahovali, prvý veľký šok bol, keď sme sa ráno zobudili a bolo teplo, nebolo treba rúbať drevo. Sťahovali sa v novembri 1980. V rodinných domoch totiž bolo treba denne riešiť kúrenie, vodu či odpad, v bytovke nič z toho. Na jar si však už podľa neho "kruto uvedomoval, že nemôže vybehnúť bosý von a sadnúť si do trávy." Chýbalo mu to vraj po celý čas, ako bývali v paneláku. Až keď sa oženil, presťahoval sa opäť do rodinného domu.
Do miest, kde vyrastal, chodí často na bicykli. Zavrie oči a vidí ich dom alebo ako lezie po čerešni. "Na to sa nedá zabudnúť, to zostane naveky," dodáva Kara.
Proces prežívania toho, čo sa chystá, bol podľa neho na dlhšie. Hovorilo sa o tom koncom 60. i začiatkom 70. rokov. "Mal som dojem, že ľudia tomu buď neveria, alebo nechcú veriť. Alebo sa im zdalo, že je to veľmi vzdialená budúcnosť, ktorú netreba riešiť," spomína Kara s tým, že ľudia žili pokojný život a zveľaďovali si domy.
Pamätá si však na moment, keď sa jeho mama vrátila zo stretnutia občanov na miestnom národnom výbore, kde ich jeho predseda informoval, čo sa bude diať. Hovoril o konkrétnych uliciach i občanoch, čo sa na ich pozemkoch bude robiť. "Mama došla veľmi prekvapená a veľmi emotívna nám o tom rozprávala," hovorí Kara.
Ešte pred samotným sťahovaním vlastnej rodiny vedel, čo sa bude diať. Keď totiž v 70. rokoch začali búrať oblasť terajšieho Ovsišťa či Starého hája, ako dorastajúci "chalani" s kamarátmi pomáhali. Už vtedy to podľa neho boli zvláštne pocity. "Keď vojdete do domu, ktorý má vykopnuté dvere, porozbíjané okná, po zemi škrípe sklo a na zemi ešte ležia fotky majiteľov, niekde periny, šaty, osobné veci. Ako by ste im vliezli do súkromia, ale už je verejné," podotýka Kara.
Pri sťahovaní to podľa neho mali lepšie tí, ktorí mali záhradu, alebo sa sťahovali do iného rodinného domu v rámci Bratislavy i mimo nej. Mohli si totiž zobrať väčšinu, ak nie všetky veci. Ak sa sťahovali do panelákového bytu, musel človek chytiť každú vec do ruky a dobre si rozmyslieť, či ju zoberie. "Keď žijete v rodinnom dome, je tam napríklad pluh po pradedovi, kniha, stará mapa alebo zápisník. Bolo to treba pretrhnúť," poznamenáva.
Keď sa jeho rodina sťahovala do štátneho bytu do Ovsišťa, prežíval to podľa vlastných slov tak, že sa bude diať niečo "veľké, o čom rozprávala celá Bratislava, celé Slovensko." Byt voňal novotou, všetko bolo nové a čisté. Keď sa nasťahovali, prvý veľký šok bol, keď sme sa ráno zobudili a bolo teplo, nebolo treba rúbať drevo. Sťahovali sa v novembri 1980. V rodinných domoch totiž bolo treba denne riešiť kúrenie, vodu či odpad, v bytovke nič z toho. Na jar si však už podľa neho "kruto uvedomoval, že nemôže vybehnúť bosý von a sadnúť si do trávy." Chýbalo mu to vraj po celý čas, ako bývali v paneláku. Až keď sa oženil, presťahoval sa opäť do rodinného domu.
Do miest, kde vyrastal, chodí často na bicykli. Zavrie oči a vidí ich dom alebo ako lezie po čerešni. "Na to sa nedá zabudnúť, to zostane naveky," dodáva Kara.
