Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Stredné Považie a najmä oblasť Javorníkov je podľa neho bohaté na stovky druhov jedlých, nejedlých i jedovatých húb.
Autor TASR
Považská Bystrica 3. augusta (TASR) – Pre 74-ročného Považskobystričana Jozefa Bučeka je hubárčenie celoživotnou záľubou. Spočiatku detské hobby prerástlo do vášne a systematického poznávania húb. Stal sa členom Slovenskej mykologickej spoločnosti a dnes už v Javorníkoch a Kysuciach niet huby, ktorú by Jozef Buček nepoznal. Jeho záujem o mykológiu dospel až do takého štádia, že huby testoval sám na sebe.
„Na huby som chodil s kamarátom lekárom, a keď sme priniesli nejakú neznámu, určovali sme pomocou atlasov, o čo ide. Ja som si ju pripravil, zjedol a kamarát lekár bol pripravený zasiahnuť, ak by sa objavili nejaké komplikácie. Počas niekoľkých rokov som takto na sebe otestoval desiatky druhov húb a ani v jednom prípade sa nič nestalo,“ spomína Buček.
Pripomenul, že na strednom Považí rastie niekoľko druhov húb, ktorých výskyt je na Slovensku zriedkavý a oblasť Javorníkov vyhľadávajú práve kvôli týmto raritám mykológovia z celého Slovenska. „Pri jednom z výjazdov som pred pár rokmi členov Slovenskej mykologickej spoločnosti vzal na huby do Marikovskej doliny. Dlhoročný člen spoločnosti a autor niekoľkých kníh o hubách chcel nájsť kvetovec archerov – vzácne sa vyskytujúcu nejedlú hubu, ktorá sa do Európy dostala začiatkom 19. storočia v ovčej vlne z Austrálie a Nového Zélandu. Za 100 rokov sa postupne rozšírila aj k nám. Dovtedy kvetovec nenašiel, v Marikovskej doline ich za štyri hodiny našiel 23,“ priblížil Buček s tým, že ten istý mykológ našiel na rovnakom mieste ako prvý na Slovensku ďalšiu unikátnu hubu – kuriatko šafranové.
Kým nemal považskobystrický hubár problémy s nohami, chodil na huby prakticky po celý rok. Spomína, ako si susedia klopali na čelo, keď ho s metličkou a palicou v ruke videli ísť do lesa na Štedrý deň. Keď sa však vracal z lesa s košíkom plným hlív ustricových, plamienok zimných či uchovcov bazových, úsmev im zamrzol na tvári. Buček tiež vyvrátil hubársku teóriu, že ako prvé huby rastú smrhy a po nich májovky. „V starých smrekových horách rastú na zahnitých šiškách peniazočky smrekové. Na tie chodím už v marci. Je to výborná jedlá huba, len treba dať pozor na šišky z borovice, na ktorých rastú nejedlé peniazočky húževnaté,“ zdôraznil hubársky odborník.
Stredné Považie a najmä oblasť Javorníkov je podľa neho bohaté na stovky druhov jedlých, nejedlých i jedovatých húb. Z jedovatých húb, okrem klasických muchotrávok červených, zelených, bielych, končistých či tigrovaných, upozornil najmä na mimoriadne nebezpečnú hubu - pavučinovec plyšový. „Veľmi ľahko sa dá pomýliť s rýdzikom a jej zákernosť spočíva v tom, že problémy neprídu ako v prípade muchotrávok za niekoľko hodín, ale za 15 až 20 dní, kedy zlyhajú ľadviny. Huba rastie v Javorníkoch, Kysuciach a na Orave a sú známe prípady smrteľnej otravy najmä v Poľsku,“ upozornil Buček s tým, že hube dal svoj vlastný názov - svokrina huba. „Ak ju dáte svokre, ešte dva týždne vás bude potľapkávať po pleciach, akú skvelú hubu jedla...,“ uzavrel s úsmevom Buček.
„Na huby som chodil s kamarátom lekárom, a keď sme priniesli nejakú neznámu, určovali sme pomocou atlasov, o čo ide. Ja som si ju pripravil, zjedol a kamarát lekár bol pripravený zasiahnuť, ak by sa objavili nejaké komplikácie. Počas niekoľkých rokov som takto na sebe otestoval desiatky druhov húb a ani v jednom prípade sa nič nestalo,“ spomína Buček.
Pripomenul, že na strednom Považí rastie niekoľko druhov húb, ktorých výskyt je na Slovensku zriedkavý a oblasť Javorníkov vyhľadávajú práve kvôli týmto raritám mykológovia z celého Slovenska. „Pri jednom z výjazdov som pred pár rokmi členov Slovenskej mykologickej spoločnosti vzal na huby do Marikovskej doliny. Dlhoročný člen spoločnosti a autor niekoľkých kníh o hubách chcel nájsť kvetovec archerov – vzácne sa vyskytujúcu nejedlú hubu, ktorá sa do Európy dostala začiatkom 19. storočia v ovčej vlne z Austrálie a Nového Zélandu. Za 100 rokov sa postupne rozšírila aj k nám. Dovtedy kvetovec nenašiel, v Marikovskej doline ich za štyri hodiny našiel 23,“ priblížil Buček s tým, že ten istý mykológ našiel na rovnakom mieste ako prvý na Slovensku ďalšiu unikátnu hubu – kuriatko šafranové.
Kým nemal považskobystrický hubár problémy s nohami, chodil na huby prakticky po celý rok. Spomína, ako si susedia klopali na čelo, keď ho s metličkou a palicou v ruke videli ísť do lesa na Štedrý deň. Keď sa však vracal z lesa s košíkom plným hlív ustricových, plamienok zimných či uchovcov bazových, úsmev im zamrzol na tvári. Buček tiež vyvrátil hubársku teóriu, že ako prvé huby rastú smrhy a po nich májovky. „V starých smrekových horách rastú na zahnitých šiškách peniazočky smrekové. Na tie chodím už v marci. Je to výborná jedlá huba, len treba dať pozor na šišky z borovice, na ktorých rastú nejedlé peniazočky húževnaté,“ zdôraznil hubársky odborník.
Stredné Považie a najmä oblasť Javorníkov je podľa neho bohaté na stovky druhov jedlých, nejedlých i jedovatých húb. Z jedovatých húb, okrem klasických muchotrávok červených, zelených, bielych, končistých či tigrovaných, upozornil najmä na mimoriadne nebezpečnú hubu - pavučinovec plyšový. „Veľmi ľahko sa dá pomýliť s rýdzikom a jej zákernosť spočíva v tom, že problémy neprídu ako v prípade muchotrávok za niekoľko hodín, ale za 15 až 20 dní, kedy zlyhajú ľadviny. Huba rastie v Javorníkoch, Kysuciach a na Orave a sú známe prípady smrteľnej otravy najmä v Poľsku,“ upozornil Buček s tým, že hube dal svoj vlastný názov - svokrina huba. „Ak ju dáte svokre, ešte dva týždne vás bude potľapkávať po pleciach, akú skvelú hubu jedla...,“ uzavrel s úsmevom Buček.
