Výrobe kyjatických hračiek sa Hedvigi začal venovať v roku 2012 a v značnej miere kladie dôraz na zachovanie starých technologických postupov.
Autor TASR
Rimavská Sobota 2. júla (TASR) – Kyjatické hračky výrobcu Ladislava Hedvigiho z Rimavských Zalužian predstavuje aktuálna výstava, ktorá je do 30. augusta sprístupnená v Gemersko-malohontskom múzeu v Rimavskej Sobote. Podľa slov jeho etnologičky Ľudmily Pulišovej ide o posledného výrobcu týchto ľudových drevených hračiek v regióne Gemer-Malohont.
„Okrem tradičného sortimentu, teda koníkov či kohútikov na kolieskach, postieľok, kolísok, detských stoličiek, odrážadiel a zmenšených modelov súsekov, zhotovuje autor tiež rôzne dekoračné predmety zdobené kyjatickým ornamentom, napríklad svietniky, zrkadielka či šperkovnice,“ priblížila Pulišová.
Dodala, že výrobe kyjatických hračiek sa Hedvigi začal venovať v roku 2012 a v značnej miere kladie dôraz na zachovanie starých technologických postupov. „V roku 2016 nadviazal spoluprácu s Ústredím ľudovej umeleckej výroby, kde pravidelne predkladá svoje výrobky na posúdenie výtvarnej komisii,“ konkretizovala.
Výrobou drevených, takzvaných kyjatických hračiek bola obec Kyjatice podľa etnologičky známa v 20. a 30. rokoch 20. storočia, keď sa ich produkciou nadviazalo na výrobu tradičného ľudového nábytku zo štiepaného bukového dreva z prelomu 18. a 19. storočia.
Po prvej svetovej vojne, v súvislosti s výrobou lacného továrenského nábytku, no i po zmene hraníc, začala táto výroba zanikať. „S cieľom zachovať pôvodné technologické a výtvarné postupy usporiadal Ústav pre zveľaďovanie živností v Turčianskom Svätom Martine v rokoch 1926 – 1927 v Kyjaticiach prvý kurz výroby kyjatických hračiek. V roku 1934 bol usporiadaný druhý kurz,“ konkretizovala Pulišová.
Neskôr však výroba hračiek začala upadať a v 40. rokoch ich predávalo na jarmokoch v okolitých mestách už len niekoľko výrobcov. „V roku 1977 pôsobili v Kyjaticiach ako poslední výrobcovia Ján Petráš a Ján Beňo, absolventi kurzu z roku 1934,“ zakončila etnologička.
„Okrem tradičného sortimentu, teda koníkov či kohútikov na kolieskach, postieľok, kolísok, detských stoličiek, odrážadiel a zmenšených modelov súsekov, zhotovuje autor tiež rôzne dekoračné predmety zdobené kyjatickým ornamentom, napríklad svietniky, zrkadielka či šperkovnice,“ priblížila Pulišová.
Dodala, že výrobe kyjatických hračiek sa Hedvigi začal venovať v roku 2012 a v značnej miere kladie dôraz na zachovanie starých technologických postupov. „V roku 2016 nadviazal spoluprácu s Ústredím ľudovej umeleckej výroby, kde pravidelne predkladá svoje výrobky na posúdenie výtvarnej komisii,“ konkretizovala.
Výrobou drevených, takzvaných kyjatických hračiek bola obec Kyjatice podľa etnologičky známa v 20. a 30. rokoch 20. storočia, keď sa ich produkciou nadviazalo na výrobu tradičného ľudového nábytku zo štiepaného bukového dreva z prelomu 18. a 19. storočia.
Po prvej svetovej vojne, v súvislosti s výrobou lacného továrenského nábytku, no i po zmene hraníc, začala táto výroba zanikať. „S cieľom zachovať pôvodné technologické a výtvarné postupy usporiadal Ústav pre zveľaďovanie živností v Turčianskom Svätom Martine v rokoch 1926 – 1927 v Kyjaticiach prvý kurz výroby kyjatických hračiek. V roku 1934 bol usporiadaný druhý kurz,“ konkretizovala Pulišová.
Neskôr však výroba hračiek začala upadať a v 40. rokoch ich predávalo na jarmokoch v okolitých mestách už len niekoľko výrobcov. „V roku 1977 pôsobili v Kyjaticiach ako poslední výrobcovia Ján Petráš a Ján Beňo, absolventi kurzu z roku 1934,“ zakončila etnologička.