Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Práca v prírode je pre ňu prirodzená, keďže nevyrastala na sídlisku.
Autor TASR
Iliašovce 4. septembra (TASR) – Salašu pod tisícročnou kaplnkou nad obcou Iliašovce, okres Spišská Nová Ves, vládne žena. Je ňou 28-ročná Katarína Mangerová, ktorá žezlo salašníctva prevzala po svojom otcovi. „Ja som na salaši aj vyrastala, takže som sa nebála to tu prevziať. Moja práca sa začína tak okolo siedmej ráno, chlapi sú tu ešte skôr, tí začínajú raňajším dojením. Väčšinou len dirigujem a snažím sa vybavovať tie oficiálne veci ohľadom veterinárov, hygieny, predávam syr a varím chlapom,“ priblížila svoju prácu na salaši Mangerová.
Nebojí sa však ani tvrdej práce pri ovečkách, chodila sem už od piatich rokov a naučila sa všetko, čo pre túto profesiu potrebuje. „Ovečky sa idú ráno o tretej hodine dojiť, niekedy musím aj ja pomáhať, ide sa precediť mlieko, zasyrí sa, urobí sa syr, odvarí sa žinčica, prehradí sa košiar pre ovečky, aby mali čisto a kolobeh je stále ten istý,“ dodáva bačovka. Pre túto profesiu sa rozhodla preto, že bola k tomu od malička vedená a inklinuje k ovciam. Podľa jej slov by asi nič iné ani nevedela robiť.
„Je to ťažké pre mladých, mladí dnes nemajú ani šajnu o poľnohospodárstve a prvovýrobe už vôbec nie, už starší človek si rozmyslí, či ďalej bude v tomto odvetví pokračovať,“ konštatovala Mangerová s tým, že súčasná situácia v poľnohospodárstve na Slovensku nie je veľmi ružová, no pri poctivej práci sa z neho dá vyžiť. Trápia ju predovšetkým nízke výkupné ceny tovaru. Zhodnotila však, že práca so zvieratami je lepšia ako s ľuďmi, lepšie sa s nimi vychádza, a preto by nemenila.
Práca v prírode je pre ňu prirodzená, keďže nevyrastala na sídlisku. „Naša rodina pochádza zo Smižian, ale keď som bola maličká, tak sme sa presťahovali do Markušoviec, odkiaľ každý deň dochádzam,“ dodala mladá bačovka, ktorá má ukončené vysokoškolské vzdelanie na Poľnohospodárskej univerzite v Nitre. Na Salaši pod tisícročnou kaplnkou pracuje spolu s ďalšími troma chlapmi, „bez ktorých by to nešlo“, upozornila. Pôdu pri lesoch nad obcou Iliašovce majú prenajatú už dlhé roky. Z rodiny je jediná, ktorá po otcovi zdedila lásku k prírode, ovciam a salašníctvu.
Nebojí sa však ani tvrdej práce pri ovečkách, chodila sem už od piatich rokov a naučila sa všetko, čo pre túto profesiu potrebuje. „Ovečky sa idú ráno o tretej hodine dojiť, niekedy musím aj ja pomáhať, ide sa precediť mlieko, zasyrí sa, urobí sa syr, odvarí sa žinčica, prehradí sa košiar pre ovečky, aby mali čisto a kolobeh je stále ten istý,“ dodáva bačovka. Pre túto profesiu sa rozhodla preto, že bola k tomu od malička vedená a inklinuje k ovciam. Podľa jej slov by asi nič iné ani nevedela robiť.
„Je to ťažké pre mladých, mladí dnes nemajú ani šajnu o poľnohospodárstve a prvovýrobe už vôbec nie, už starší človek si rozmyslí, či ďalej bude v tomto odvetví pokračovať,“ konštatovala Mangerová s tým, že súčasná situácia v poľnohospodárstve na Slovensku nie je veľmi ružová, no pri poctivej práci sa z neho dá vyžiť. Trápia ju predovšetkým nízke výkupné ceny tovaru. Zhodnotila však, že práca so zvieratami je lepšia ako s ľuďmi, lepšie sa s nimi vychádza, a preto by nemenila.
Práca v prírode je pre ňu prirodzená, keďže nevyrastala na sídlisku. „Naša rodina pochádza zo Smižian, ale keď som bola maličká, tak sme sa presťahovali do Markušoviec, odkiaľ každý deň dochádzam,“ dodala mladá bačovka, ktorá má ukončené vysokoškolské vzdelanie na Poľnohospodárskej univerzite v Nitre. Na Salaši pod tisícročnou kaplnkou pracuje spolu s ďalšími troma chlapmi, „bez ktorých by to nešlo“, upozornila. Pôdu pri lesoch nad obcou Iliašovce majú prenajatú už dlhé roky. Z rodiny je jediná, ktorá po otcovi zdedila lásku k prírode, ovciam a salašníctvu.
