Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
V auguste 1944 odišli všetci mnísi z Ladomirovej preč. Ľudia počas vojny utekali do lesov a obec bola ostreľovaná.
Autor TASR
,aktualizované Ladomirová 20. februára (TASR) – Počas druhej svetovej vojny i po jej skončení ostal ako jediný z mníchov v kláštore sv. Jova Počajevského v Ladomirovej v okrese Svidník. Ľudia tam na duchovného otca archimandritu Savvu Struveho dodnes spomínajú s láskou, ako na obetavého, pokorného a modlitebne založeného človeka.
Savva Struve bol jedným z piatich synov Petra Bernhardoviča Struveho, ktorý pochádzal zo šľachtického rodu. Podľa pravoslávneho duchovného Mariána Derca z obce Medvedie v okrese Svidník to bola známa ruská rodina, z ktorej vzišli viacerí významní chemici, diplomati, pedagógovia, astronómovia a ďalší vzdelaní ľudia. Z dôvodu ideových problémov celá rodina v roku 1918 emigrovala do Československa a neskôr sa usadila v Paríži. V medzivojnovom období prebývali tiež v Belehrade.
Ako ďalej povedal, Savva Struve si dokončil vzdelanie v Sväto-Sergejevskom inštitúte v Paríži. Na to odišiel na krátko do malého kláštora v Miľkove v bývalej Juhoslávii. Stretol sa tam s mnohými ľuďmi, z ktorých sa neskôr stali významní hierarchovia Ruskej pravoslávnej cirkvi. "V januári 1931 prišiel do Ladomirovej, obce na 'Prešovskej Rusi' vzdialenej 60 kilometrov od železnice, aby sa tam stal misionárom. Pôsobil v pravoslávnom Bratstve prepodobného Jova Počajevského," uviedol pre TASR Derco.
Ako povedal, miestni ľudia ho bez rozdielu vierovyznania mali veľmi radi. "Bol to človek, ktorý mal výšku viac ako dva metre, plus keď mal ešte na hlave mníšsky klobúk, tak bol obrovský. Prichádzal k chorým ľuďom, hlavne k deťom, modlil sa a pozeral, aké sú príznaky ich choroby. Hovoríme o 30. rokoch 20. storočia, kde široko-ďaleko nebola nemocnica a nieto ešte lekáreň. Robil všetko preto, aby zohnal nejaké lieky. Vyznačoval sa obrovskou láskou a príkladom, o ktorom sa píše vo sv. Evanjeliu a to, že nemôžeme milovať Boha, ak nemilujeme blížneho. Keď milujeme nášho blížneho, tým pádom milujeme aj Boha. Všetci si ho vážili, plakali za ním a dodnes si ho ešte zopár ľudí osobne pamätá a s láskou naňho spomínajú," priblížil Derco.
V auguste 1944 odišli všetci mnísi z Ladomirovej preč. Ľudia počas vojny utekali do lesov a obec bola ostreľovaná. "On ako jediný spolu s dvoma poslušníkmi (novicmi, pozn. TASR) ostal v Ladomirovej. Chodieval k bunkrom do lesov, k svojim veriacim, kde sa s nimi modlil," povedal Derco s tým, že v čase vojny sa snažil ľuďom všemožne pomôcť. Pomáhal i partizánom, ktorým obväzoval rany. Vo februári 1945 bol zvolený za predsedu Miestneho národného výboru v Ladomirovej.
"Denne dochádzal na Okresný národný výbor do Svidníka a prosil v momentoch, keď nebolo čo jesť, bola zima, aby dali ľuďom, nejaké deky, oblečenie, v ktorom by prežili obdobie od februára až do mája, keď došlo k víťazstvu nad fašizmom," vysvetlil Derco.
"Keď otec Savva čosi dostal od veriacich za bohoslužby, nenechával si to pre seba. Či už to boli vajíčka alebo nejaké potraviny, všetko dával tým najchudobnejším. Bol veľmi obetavý, zžil sa s tunajším národom a sám hovoril, že by sa s ním nechcel rozlúčiť, až do smrti. To sa aj stalo a 13. marca 1949 po veľkých útrapách odovzdal svoju dušu Bohu," dodal Derco.
Savva Struve bol jedným z piatich synov Petra Bernhardoviča Struveho, ktorý pochádzal zo šľachtického rodu. Podľa pravoslávneho duchovného Mariána Derca z obce Medvedie v okrese Svidník to bola známa ruská rodina, z ktorej vzišli viacerí významní chemici, diplomati, pedagógovia, astronómovia a ďalší vzdelaní ľudia. Z dôvodu ideových problémov celá rodina v roku 1918 emigrovala do Československa a neskôr sa usadila v Paríži. V medzivojnovom období prebývali tiež v Belehrade.
Ako ďalej povedal, Savva Struve si dokončil vzdelanie v Sväto-Sergejevskom inštitúte v Paríži. Na to odišiel na krátko do malého kláštora v Miľkove v bývalej Juhoslávii. Stretol sa tam s mnohými ľuďmi, z ktorých sa neskôr stali významní hierarchovia Ruskej pravoslávnej cirkvi. "V januári 1931 prišiel do Ladomirovej, obce na 'Prešovskej Rusi' vzdialenej 60 kilometrov od železnice, aby sa tam stal misionárom. Pôsobil v pravoslávnom Bratstve prepodobného Jova Počajevského," uviedol pre TASR Derco.
Ako povedal, miestni ľudia ho bez rozdielu vierovyznania mali veľmi radi. "Bol to človek, ktorý mal výšku viac ako dva metre, plus keď mal ešte na hlave mníšsky klobúk, tak bol obrovský. Prichádzal k chorým ľuďom, hlavne k deťom, modlil sa a pozeral, aké sú príznaky ich choroby. Hovoríme o 30. rokoch 20. storočia, kde široko-ďaleko nebola nemocnica a nieto ešte lekáreň. Robil všetko preto, aby zohnal nejaké lieky. Vyznačoval sa obrovskou láskou a príkladom, o ktorom sa píše vo sv. Evanjeliu a to, že nemôžeme milovať Boha, ak nemilujeme blížneho. Keď milujeme nášho blížneho, tým pádom milujeme aj Boha. Všetci si ho vážili, plakali za ním a dodnes si ho ešte zopár ľudí osobne pamätá a s láskou naňho spomínajú," priblížil Derco.
V auguste 1944 odišli všetci mnísi z Ladomirovej preč. Ľudia počas vojny utekali do lesov a obec bola ostreľovaná. "On ako jediný spolu s dvoma poslušníkmi (novicmi, pozn. TASR) ostal v Ladomirovej. Chodieval k bunkrom do lesov, k svojim veriacim, kde sa s nimi modlil," povedal Derco s tým, že v čase vojny sa snažil ľuďom všemožne pomôcť. Pomáhal i partizánom, ktorým obväzoval rany. Vo februári 1945 bol zvolený za predsedu Miestneho národného výboru v Ladomirovej.
"Denne dochádzal na Okresný národný výbor do Svidníka a prosil v momentoch, keď nebolo čo jesť, bola zima, aby dali ľuďom, nejaké deky, oblečenie, v ktorom by prežili obdobie od februára až do mája, keď došlo k víťazstvu nad fašizmom," vysvetlil Derco.
"Keď otec Savva čosi dostal od veriacich za bohoslužby, nenechával si to pre seba. Či už to boli vajíčka alebo nejaké potraviny, všetko dával tým najchudobnejším. Bol veľmi obetavý, zžil sa s tunajším národom a sám hovoril, že by sa s ním nechcel rozlúčiť, až do smrti. To sa aj stalo a 13. marca 1949 po veľkých útrapách odovzdal svoju dušu Bohu," dodal Derco.
