Trnava 4. júna (TASR) – Hoci povolanie kata zaniklo u nás vo svojej podstate až zrušením trestu smrti po Nežnej revolúcii, predstavy bežného človeka vo vzťahu k nemu siahajú skôr do vzdialenejšej histórie. Pod vplyvov romantických filmov či kníh to bol zväčša muž s nízkym spoločenským statusom, pri popravách s červenou kapucňou na hlave. Skutočnosť mohla byť však iná. Príkladom je Trnava, prvé slobodné kráľovské mesto na území Slovenska, ktoré hrdelné právo získalo s privilégiami už v roku 1238. Takže malo medzi svojimi zamestnancami aj kata.

Alebo „tortora, mistra popravneho či spravcu zlych lydy“, ako uvádzajú dobové mestské knihy. Podľa historika Martina Tibenského, ktorý sa venoval stredovekým remeslám, sa trnavský kat tešil úcte obyvateľov mesta a mohol sa zúčastňovať na dôležitých mestských zasadnutiach. Ako mestský zamestnanec mal dokonca právo bývať v mestských priestoroch, priamo na pozemku radnice. „Začiatkom 16. storočia mu mesto postavilo domček, dnes známy ako západné krídlo radnice. Obydlie susedilo so žalárom, do práce to teda nemal ďaleko," uviedol. Doplnil, že informácie o trnavských katoch v dobových análoch sú kusé, ide viac menej o zmienky v iných súvislostiach, napríklad pri vyplácaní mzdy. „Pláca kata bola zaujímavá v porovnaní s inými zamestnancami, za popravy a ďalšie úkony mal samostatné príplatky," doplnil Tibenský.

Foto: TASR - Lukáš Grinaj

Historik Jozef Šimončič vo svojej knihe Mojej Trnave uvádza v danej súvislosti, že „v októbri 1595 za vypalicovanie štyroch žien a vyvezenie jedného koňa dostal 1 zlatku 22 denárov. V januári 1596 za to, že štyroch obesil a štyroch vypalicoval dostal 5 zlatých. Cena teľaťa bola 2 zlatky". Tibenský dodal, že v roku 1394 mesto, nevedno za čo, vyplatilo katovi 40 denárov, neskôr pol talentu, na drevo. „Samozrejme, tu by sa dalo polemizovať, či išlo o drevo na opravu jeho domu alebo, a to skôr, na vystavanie popraviska, čo bol pomerne častý prípad," uviedol.



Podľa Tibenského sa však nezachovalo nič o podmienkach prijatia uchádzača na toto pracovné miesto, ktoré nebolo voľnou živnosťou. „Predpokladá sa, že jeho znalosti museli byť blízko znalostí lekára, prinajmenšom, čo sa týka anatómie. Musel si vedieť dať rady pri stínaní hlavy, presne zasiahnuť. Takisto aj pri mučení," priblížil Tibenský. V historických písomnostiach sa úrad kata označuje, ako dodal, tiež latinským carnifex, čo v hlavnom význame znamená mäsiar, alebo frekventovanejšie nachrichter. „Už na prvý pohľad je zrejmé, čo tým chceli v stredoveku vyjadriť - kat bol druhým mužom po richtárovi, teda druhým a posledným, s ktorým sa previnilec stretol na súde," uviedol.



Kati mávali aj iné povinnosti. „V Bratislave, ako vieme, mal na starosti verejné domy, kontroloval tento biznis. Kati aj odstraňovali túlavé zvieratá ako potenciálne zdroje chorôb, mali na starosti vyháňanie nepohodlných osôb z mesta i čistenie záchodov. Moč bol v stredoveku cennou surovinou pri farbení látok," uviedol historik. Mnohé z činností ale vykonávali jeho podriadení, paholci a sluhovia.

Trnavský kat však mával spravidla aj tak „plný diár". A to preto, že chodil vykonávať rozsudky smrti i mučenia po širokom okolí, do miest, ktoré právo meča nemali. Podľa článku Dariny Fridrichovej zo Štátneho archívu v Trnave, ktorý vyšiel v Novinkách z radnice, v roku 1529 tak ďakovala za požičanie kata Senica, ktorá mu chcela za prácu vyplatiť šesť zlatých. Avšak sám si vypýtal viac, totiž za dve popravené osoby 16 zlatých. Listom z roku 1532 žiadal gróf Wolfgang zo Svätého Jura a Pezinka mesto Trnavu o požičanie kata. Senica žiadala kata aj v roku 1537 a 1539. V roku 1544 zasa žiadalo o kata mesto Hlohovec, mestečko Čachtice, v roku 1546 tiež Nové Mesto nad Váhom.



Povolanie kata mohlo byť z času na čas podľa Tibenského aj dedičné. „Občas sa vyskytlo, že si ho odovzdali z otca na syna tak, ako to robili tkáči, obuvníci či mlynári," povedal. V análoch mesta Trnava sa mená týchto mestských služobníkov nezachovali, nevie sa ani, kedy a kým toto remeslo v meste „vymrelo". Jedným z mála známych je Ján Rassel, spomenutý v roku 1447. Ďalším Jakub Frey, ktorého meč z roku 1685 sa nachádza v zbierke Západoslovenského múzea. Je meter dlhý, bohato zdobený, na jednej strane čepele má rytý dekór znázorňujúci popravčie koleso a motívy svätcov a anjelov, na druhej strane čepele je obraz šibenice a meča.