Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Charakteristickým znakom papradnianskeho nárečia je dzekanie – vyslovovanie dz namiesto ď, ale aj cekanie vyslovovanie c namiesto ť.
Autor TASR
Papradno 12. júla (TASR) – Nárečie v rázovitej dedine Papradno pod hrebeňmi Javorníkov patrí spolu s folklórom k najväčším pokladom obce v Považskobystrickom okrese. Aby osobité výrazy neupadli do zabudnutia, zozbierala, spísala a vydala ich v slovníku papradnianskeho nárečia učiteľka tamojšej základnej školy Margita Bulíková.
„Naši prastarí otcovia a matere žili ďaleko od dediny. Mali ťažký život, žili skromne, svojsky, v odľahlých dolinách, v hlbokých lesoch. Tam si vytvorili vlastné nárečie a prispôsobili si ho do takej podoby, v akej ho poznáme aj teraz. Dlhé roky sa dorozumievali takto – nespisovne, veď inú podobu jazyka ani nepoznali,“ priblížila Bulíková.
V súčasnosti podľa nej väčšina mladých ľudí v Papradne už nerozpráva nárečím, ale spisovne. A to nielen v škole, ale aj na verejnosti a doma. „Vôbec nepoužívajú slová a slovné spojenia, ktorými bežne komunikovali ich prastarí rodičia, pretože nepoznajú ich význam, nerozumejú im a tieto slová sa pre nich stávajú historizmami či archaizmami. Slovník papradnianskeho nárečia sme sa rozhodli vydať preto, aby sme v ňom zachytili slová a slovné spojenia, ktoré upadajú do zabudnutia – aby sa na ne celkom nezabudlo a aby sa zachovali pre budúce generácie ako dedičstvo našich predkov,“ zdôraznil autorka slovníka.
Myslí si však, že tamojšie nárečie nevymrie. Nádejou je detský folklórny súbor Podžiaranček, v ktorom sa vedúce snažia zachovávať pravé papradnianske slová nielen výslovnosťou, ale aj významom. „Deti spievajú piesne, rozprávajú sa a hrajú sa detské hry výhradne v papradnianskom nárečí, takže nárečie sa uchová aspoň o jednu generáciu,“ doplnila Bulíková.
Charakteristickým znakom papradnianskeho nárečia je „dzekanie“ – vyslovovanie dz namiesto ď, ale aj „cekanie“ – vyslovovanie c namiesto ť. Nárečie nedodržiava rytmické krátenie, v pluráli mužských podstatných mien sa namiesto ohýbacej prípony –ov používa prípona –vo. Čiže napríklad v srdci „Javorníkvo“ je mnoho „domvo“ a v krčme veľa „chlapvo“. Ak teda gazda kúpi volvo, v Papradne to nie je švédsky automobil, ale vykastrovaný hovädzí dobytok.
Nárečie má mnoho ďalších špecifík, vďaka ktorým Papradňancov spoznajú podľa reči všade. Ľubozvučné, mäkké spevavé nárečie má však aj množstvo výrazov, aké nepoužívajú nikde inde. „V Papradne napríklad nemáme riedke blato, ale gaľafu, topánky si nezašnurujeme, ale zašvihľujeme, šnúrka do topánok je totiž v našom nárečí švihľa. Na smotane nejeme zajaca, ale zverca, na cesto nepoužívame valček, ale gúlek. Voda v Papradne nekvapká, ale pľuská, na stromoch nerastie šiška, ale kokorúd,“ priblížila niektoré špecifické papradnianske slová Bulíková.
„Naši prastarí otcovia a matere žili ďaleko od dediny. Mali ťažký život, žili skromne, svojsky, v odľahlých dolinách, v hlbokých lesoch. Tam si vytvorili vlastné nárečie a prispôsobili si ho do takej podoby, v akej ho poznáme aj teraz. Dlhé roky sa dorozumievali takto – nespisovne, veď inú podobu jazyka ani nepoznali,“ priblížila Bulíková.
V súčasnosti podľa nej väčšina mladých ľudí v Papradne už nerozpráva nárečím, ale spisovne. A to nielen v škole, ale aj na verejnosti a doma. „Vôbec nepoužívajú slová a slovné spojenia, ktorými bežne komunikovali ich prastarí rodičia, pretože nepoznajú ich význam, nerozumejú im a tieto slová sa pre nich stávajú historizmami či archaizmami. Slovník papradnianskeho nárečia sme sa rozhodli vydať preto, aby sme v ňom zachytili slová a slovné spojenia, ktoré upadajú do zabudnutia – aby sa na ne celkom nezabudlo a aby sa zachovali pre budúce generácie ako dedičstvo našich predkov,“ zdôraznil autorka slovníka.
Myslí si však, že tamojšie nárečie nevymrie. Nádejou je detský folklórny súbor Podžiaranček, v ktorom sa vedúce snažia zachovávať pravé papradnianske slová nielen výslovnosťou, ale aj významom. „Deti spievajú piesne, rozprávajú sa a hrajú sa detské hry výhradne v papradnianskom nárečí, takže nárečie sa uchová aspoň o jednu generáciu,“ doplnila Bulíková.
Charakteristickým znakom papradnianskeho nárečia je „dzekanie“ – vyslovovanie dz namiesto ď, ale aj „cekanie“ – vyslovovanie c namiesto ť. Nárečie nedodržiava rytmické krátenie, v pluráli mužských podstatných mien sa namiesto ohýbacej prípony –ov používa prípona –vo. Čiže napríklad v srdci „Javorníkvo“ je mnoho „domvo“ a v krčme veľa „chlapvo“. Ak teda gazda kúpi volvo, v Papradne to nie je švédsky automobil, ale vykastrovaný hovädzí dobytok.
Nárečie má mnoho ďalších špecifík, vďaka ktorým Papradňancov spoznajú podľa reči všade. Ľubozvučné, mäkké spevavé nárečie má však aj množstvo výrazov, aké nepoužívajú nikde inde. „V Papradne napríklad nemáme riedke blato, ale gaľafu, topánky si nezašnurujeme, ale zašvihľujeme, šnúrka do topánok je totiž v našom nárečí švihľa. Na smotane nejeme zajaca, ale zverca, na cesto nepoužívame valček, ale gúlek. Voda v Papradne nekvapká, ale pľuská, na stromoch nerastie šiška, ale kokorúd,“ priblížila niektoré špecifické papradnianske slová Bulíková.
