Martin 11. októbra (TASR) - Mlynárske remeslo v Turci kulminovalo na začiatku 30. rokov 20. storočia, podľa archívnych materiálov Okresného živnostenského spoločenstva v Martine vtedy pracovalo 77 až 81 mlynárov. Koncom 30. rokov však záujem o výstavbu nových mlynov prakticky skončil, hovorí etnologička a vedúca oddelenia etnografických a historických zbierok Etnografického múzea Slovenského národného múzea (SNM) v Martine Daša Ferklová.

Najstarší záznam o mlyne v Turci pochádza z roku 1256. "Pri rozhraničovaní územia Trnova sa spomína mlyn na rieke Turiec. Podľa súpisu z roku 1567 sa najviac mlynských zariadení nachádzalo v Martinskom okrese, v ktorom malo mlyn 11 z 19 obcí, v Mošovskom okrese malo mlyn šesť z 11 obcí, v Kláštorskom okrese šesť z 19 obcí a najmenej mlynov je doložených v Blatnickom okrese. Z 13 obcí mali mlyn tri," uviedla Ferklová.

V turčianskom regióne boli najrozšírenejšie vodné mlyny, ich základným znakom bol pohon mlynského zariadenia vodným kolesom. "Vodné mlyny poznáme potočné a lodné. Potočné alebo aj pobrežné boli na Slovensku najrozšírenejšie a nachádzame ich aj v Turci. Ich nevyhnutnou súčasťou bývala hať, žľaby privádzajúce vodu na mlynský náhon zakončený úpustom so stavidlami. Väčšinou boli stavané na vrchnú alebo spodnú vodu," vysvetlila etnologička SNM.

Mlynári patrili k všestranným remeselníkom, okrem mletia obilia boli zvyčajne i zruční tesári. "Mlynár si dokázal sám postaviť mlyn, zhotoviť a opraviť technické zariadenie, vedel určiť miesto s výhodným spádom vody. Zručnosť mlynárov využívali aj napríklad pri stavbe mostov, hrádzí, rybníkov a rôznych budov. Oprávnenie na vykonávanie mlynárskeho remesla bolo možné získať na základe výučného listu, tovarišského listu a praxe určitej dĺžky. Vydával ho živnostenský úrad," pripomenula Ferklová.

Podotkla, že aj Turčania rešpektovali tzv. mlynárske mýto. "Malé mlyny v regióne pracovali výlučne pre roľnícku potrebu. Spracovávali obilie, ktoré si jednotliví roľníci doviezli a za prácu poberali obyčajne desať kilogramov obilia. To znamenalo, že zo 100 kilogramov dovezeného obilia sa desať kilogramov obilia počítalo ako mzda pre mlynára. Zvyšok sa vracal roľníkom v jednotlivých druhoch produktov. Tento vymieľací kľúč bol tvorený 55 - 60 percent jedlých múk, desať percent kŕmnych múk a zvyšok tvorili otruby používané na kŕmenie zvierat," konkretizovala etnologička SNM.

Remeselné mlyny a v podstate i mlynárstvo zanikli na Slovensku aj rozhodnutím ministerstva potravinárskeho priemyslu v Prahe z 1. novembra 1960. "Nariadilo likvidáciu mlynov v celej Československej republike. Pre vtedajší okres Martin nariadili likvidáciu deviatich mlynov. Vyčlenili ich zo znárodnenia a museli do šiestich mesiacov od vydania výmeru na vlastný náklad demontovať strojné zariadenia. Mlyny, ktoré zostali, boli určené na znárodnenie - mlyn v Dražkovciach, Daňovej, Podhradí, vo Vrútkach a v Martine. Prebudovali ich na šrotovne - výrobne kŕmnych zmesí. Keď sa vybudovala v Martine centrálna výrobňa kŕmnych zmesí, výrobu v mlynoch úplne zrušili. Niektoré mlyny zostali a využívali sa ako skladovacie priestory, iné boli celkom opustené alebo úplne zanikli," dodala Ferklová.

Po roku 1989, keď mohli pôvodní majitelia získať znárodnené objekty v reštitúciách späť, väčšina z nich už nemohla slúžiť ako mlyny. "Boli potrebné investície na ich renováciu. Medzičasom mlynská technika a technológia postúpila tak dopredu, že bolo nemysliteľné, aby mimo jedného či dvoch mlynov nastala v tomto už priemyselnom odvetví obnova. Z turčianskych mlynárov sa k mlynárskemu remeslu po modernizácii strojového zariadenia vrátili niektorí pôvodní majitelia alebo ich potomkovia. Niektorí majitelia mlyny predali a zamestnali sa ako majstri – mlynári,“ uzavrela etnologička SNM.