Fiľakovo 10. februára (TASR) – Riaditeľ továrne na smaltované výrobky, starosta, predseda zväzu československých továrnikov, ale aj podporovateľ miestneho športu a kultúry. Tým všetkým bol Viliam Hulita z Fiľakova, ktorý však napriek svojim zásluhám o rozvoj mesta, zostal na dlhé desaťročia zabudnutou osobnosťou.

„Do Fiľakova prišiel v roku 1915 a už v roku 1917 sa stal riaditeľom smaltovne so 400 zamestnancami. Na jej čelo sa teda dostal ešte v čase monarchie, viedol ju počas celej prvej republiky i za Horthyho. Menili sa impériá, politické štruktúry, etnická skladba obyvateľstva, ale on zostával a svoj podnik rozvíjal,“ uviedol etnológ a súčasný primátor Fiľakova Attila Agócs. Ako dodal, tento riaditeľ za 27 rokov továreň zveľadil tak, že ku koncu jeho éry už mala 4400 zamestnancov, čo bolo viac, ako vtedajší počet obyvateľov mesta.

Hulita bol v rokoch 1931 - 1938 popri riaditeľovaní dokonca i starostom Fiľakova. Rozvíjal tiež spoločenský život, podporoval hasičov či dychovkárov. Keďže však žil v turbulentných časoch prvej polovice 20. storočia, nevyhol sa ani kritike, ktorá podľa Agócsa prichádzala z viacerých strán.

„Ako sa časy menili, bol pre Maďarov čechofil, pre Slovákov prílišný maďarón. Po nástupe socializmu bol zase označovaný ako predstaviteľ kapitalistických vykorisťovateľov. Teda bol často hodnotený nejako negatívne, pritom však v čase hospodárskej krízy zdesaťnásobil počet zamestnancov, chodieval po regiónoch a vykupoval skrachované fabriky, ktorých výrobu presúval do Fiľakova,“ podotkol primátor.

Jednoduché nie je podľa neho určiť ani Hulitovu etnickú príslušnosť. „Propaganda počas druhej svetovej vojny ho tiež ohovárala. Vymysleli preto naňho, že je arménskeho pôvodu, keďže jeho rodina pochádzala z etnicky zmiešaného Banátu v súčasnom Rumunsku, kde sa aj on sám narodil. Na základe výpisov z matrík, ktoré mi poskytli jeho potomkovia, je však zrejmé, že Hulitovci sú čiastočne nemecká rodina a ich najstarší predok sa do Banátu prisťahoval z okolia Nitry niekedy začiatkom 19. storočia. Môžeme teda hovoriť, že má slovensko-maďarsko-nemecké korene,“ objasnil.

Hulitove snahy mali podľa neho okrem iného priaznivý vplyv na urbanizáciu mesta. Začal totiž s výstavbou robotníckej kolónie a založil i továrenský obchod, takzvaný konzum. „Bol i morálnou autoritou. Keď bolo potrebné rozhodnúť v nejakom rodinnom spore, ľudia chodili práve za ním. Familiárne hovorili, že idú za ‘starým‘, nech rozhodne,“ priblížil Agócs.

Svoju továreň viedol i počas vojny, kedy dokonca zastrešovala tajnú vojenskú výrobu munície a vojenského vybavenia. „V roku 1944 ho však zatklo gestapo, keďže Nemci chceli demontovať zariadenie fabriky a odviezť ho preč. On ale vydal rozkaz, že to nariadenie treba odsabotovať. Keď sa vrátil z väzenia, už tu boli Rusi a niektorí ľudia na neho útočili,“ poznamenal primátor, podľa ktorého Hulita nakoniec odišiel s rodinou do Maďarska, kde v roku 1951 zomrel.

Napriek úpadku, ktorý Novohrad zasiahol po nežnej revolúcii, sa Fiľakovu podarilo zostať najväčším priemyselným centrom regiónu. „Práve Hulita je jednou z osobností, ktorým za to mesto môže najviac ďakovať. Už po prevrate v roku 1948 tu bolo všetko vybudované a socialistické podniky vznikli z tých veľkých priemyselných závodov, ktoré tu už boli,“ ozrejmil primátor.

Podľa slov riaditeľky Hradného múzea Fiľakovo Viktórie Tittonovej sa v ich v zbierkach z Hulitovej pozostalosti nenachádza nič, vlastnia však pomerne veľa jeho snímok. „Sú to fotografie s futbalistami, s dychovou kapelou, fotky na rôznych podujatiach a máme aj niekoľko jeho snímok s Masarykom, keď sa v roku 1930 prišiel pozrieť na priemyselné závody Sfinx. Vlastníme i korešpondenciu s jeho podpisom – obchodné záležitosti továrne,“ načrtla riaditeľka.

Dnes už Hulita nie je zabudnutou osobnosťou. Jeho zásluhy a pôsobenie v meste pripomína busta na Podhradskej ulici, ktorú samospráva za prítomnosti jeho potomkov odhalila v roku 2016.