Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
V Skýcove žilo počas vojny približne 1500 obyvateľov a takmer rovnaký bol aj počet partizánov, ktorí boli ubytovaní takmer v každom dome v dedine.
Autor TASR
Skýcov/Zlatno 10. mája (TASR) – Diverzné akcie, sledovanie nepriateľských vojsk a neskôr i priama účasť v oslobodzovacích operáciách patrili k hlavným úlohám stoviek partizánov, ktorí počas druhej svetovej vojny operovali v Tribečskom pohorí. Zázemie pre oddiely vysadené do tyla nemeckých vojsk na Zobore, Tribeči a Vtáčniku poskytovali predovšetkým obce Skýcov a Zlatno naďaleko Zlatých Moraviec. V Skýcove žilo počas vojny približne 1500 obyvateľov a takmer rovnaký bol aj počet partizánov, ktorí boli ubytovaní takmer v každom dome v dedine.
„Boli tu tri veľké partizánske oddiely. Zarubežnij, Plameň a Národný pomstiteľ. Viedli ich legendárni partizánski velitelia Alexander Sviatogorov – Zorič, Putilov a Viktor Maximov. Ich prvým krokom bolo, že zarúbali všetky prístupové cesty do obce. Krátko nato začali vykonávať rôzne diverzné akcie na rozsiahlom území,“ spomína bývalý starosta Skýcova Štefan Gahér. Partizánske oddiely tu boli podľa pamätníkov také silné, že počas ich pobytu v dedine sa nemecké jednotky do Skýcova nikdy nedostali.
Každý oddiel vykonával presne stanovené úlohy. Veliteľ oddielu Zarubežnij major Zorič bol v priamom spojení so sovietskym velením a bol zapojený do operácií zameraných na oslobodenie Bratislavy. Iné oddiely sa zameriavali na diverznú činnosť v Zlatých Moravciach a v Topoľčanoch, kde sa im napríklad podarilo oslobodiť zajatého partizána priamo z nemocnice. Ďalší partizáni zasa spolupracovali s Hornonitrianskou partizánskou brigádou a posielali informácie o pohyboch nemeckých vojsk v Ponitrí a Pohroní. Skýcovčania na svoju pomoc partizánom napokon doplatili. V čase, keď sa k Pohroniu priblížil front, pripojili sa partizánske skupiny k vojskám II. ukrajinského frontu. Obec tak zostala bez ochrany a vstúpili do nej nemecké oddiely. Po tom, ako prinútili ľudí opustiť svoje domovy, celý Skýcov vypálili.
Do pomoci protifašistickému odboju sa aktívne zapájali aj obyvatelia Zlatna, ktoré je od Skýcova vzdialené 14 kilometrov. Na trase medzi oboma dedinami mali partizáni zriadené bunkre a muničné sklady, ktoré spolu so zázemím v Zlatne často využívali pri diverzných akciách. Aj keď obyvatelia obce aktívne pomáhali partizánskym oddielom, pomste nemeckých vojsk sa im, na rozdiel od Skýcova, podarilo uniknúť. Asi najtragickejším momentom druhej svetovej vojny v Zlatne sa stal 22. december 1944. „Vtedy nad Topoľčanmi Nemci zostrelili dve ruské lietadlá. Zasiahnuté klesali dole a ich piloti nevedeli, kde sa nachádzajú. Postupne sa pri páde zbavovali bômb akurát nad našou dedinou. Takto zbombardovali tri domy, v ktorých zahynulo 11 ľudí. Za dedinou lietadlá spadli a pri tom sa zabilo aj 11 ruských vojakov. Takže to dopadlo tak, že zahynulo 11 obyvateľov Zlatna a 11 ruských letcov. Zachránil sa z nich iba jeden. Bol to radista Nikolaj Meťolkin,“ spomína starosta Zlatna Róbert Šlehobr.
Obyvatelia oboch obcí na pohnuté vojnové udalosti nikdy nezabudli. Z partizánskeho chodníka medzi Skýcovom a Zlatnom vznikla náučná trasa, na ktorej sa vždy v auguste koná spomienkový pochod. V priebehu rokov sa z neho stala masová akcia, na ktorej sa pravidelne zúčastňujú stovky ľudí. V Skýcove sa okrem toho každoročne koná 16. marca aj pietna spomienka na obete druhej svetovej vojny.
„Boli tu tri veľké partizánske oddiely. Zarubežnij, Plameň a Národný pomstiteľ. Viedli ich legendárni partizánski velitelia Alexander Sviatogorov – Zorič, Putilov a Viktor Maximov. Ich prvým krokom bolo, že zarúbali všetky prístupové cesty do obce. Krátko nato začali vykonávať rôzne diverzné akcie na rozsiahlom území,“ spomína bývalý starosta Skýcova Štefan Gahér. Partizánske oddiely tu boli podľa pamätníkov také silné, že počas ich pobytu v dedine sa nemecké jednotky do Skýcova nikdy nedostali.
Každý oddiel vykonával presne stanovené úlohy. Veliteľ oddielu Zarubežnij major Zorič bol v priamom spojení so sovietskym velením a bol zapojený do operácií zameraných na oslobodenie Bratislavy. Iné oddiely sa zameriavali na diverznú činnosť v Zlatých Moravciach a v Topoľčanoch, kde sa im napríklad podarilo oslobodiť zajatého partizána priamo z nemocnice. Ďalší partizáni zasa spolupracovali s Hornonitrianskou partizánskou brigádou a posielali informácie o pohyboch nemeckých vojsk v Ponitrí a Pohroní. Skýcovčania na svoju pomoc partizánom napokon doplatili. V čase, keď sa k Pohroniu priblížil front, pripojili sa partizánske skupiny k vojskám II. ukrajinského frontu. Obec tak zostala bez ochrany a vstúpili do nej nemecké oddiely. Po tom, ako prinútili ľudí opustiť svoje domovy, celý Skýcov vypálili.
Do pomoci protifašistickému odboju sa aktívne zapájali aj obyvatelia Zlatna, ktoré je od Skýcova vzdialené 14 kilometrov. Na trase medzi oboma dedinami mali partizáni zriadené bunkre a muničné sklady, ktoré spolu so zázemím v Zlatne často využívali pri diverzných akciách. Aj keď obyvatelia obce aktívne pomáhali partizánskym oddielom, pomste nemeckých vojsk sa im, na rozdiel od Skýcova, podarilo uniknúť. Asi najtragickejším momentom druhej svetovej vojny v Zlatne sa stal 22. december 1944. „Vtedy nad Topoľčanmi Nemci zostrelili dve ruské lietadlá. Zasiahnuté klesali dole a ich piloti nevedeli, kde sa nachádzajú. Postupne sa pri páde zbavovali bômb akurát nad našou dedinou. Takto zbombardovali tri domy, v ktorých zahynulo 11 ľudí. Za dedinou lietadlá spadli a pri tom sa zabilo aj 11 ruských vojakov. Takže to dopadlo tak, že zahynulo 11 obyvateľov Zlatna a 11 ruských letcov. Zachránil sa z nich iba jeden. Bol to radista Nikolaj Meťolkin,“ spomína starosta Zlatna Róbert Šlehobr.
Obyvatelia oboch obcí na pohnuté vojnové udalosti nikdy nezabudli. Z partizánskeho chodníka medzi Skýcovom a Zlatnom vznikla náučná trasa, na ktorej sa vždy v auguste koná spomienkový pochod. V priebehu rokov sa z neho stala masová akcia, na ktorej sa pravidelne zúčastňujú stovky ľudí. V Skýcove sa okrem toho každoročne koná 16. marca aj pietna spomienka na obete druhej svetovej vojny.
