Závažná Poruba 8. októbra (TASR) - Obec Závažná Poruba v Liptovskomikulášskom okrese, ležiaca pod majestátnym nízkotatranským vrchom Poludnica, získala pomenovanie v dávnej minulosti. Základom jej názvu bolo od prvopočiatkov slovo Poruba, čo znamenalo že vznikla vyrúbaním lesa na pôvodnom zalesnenom brehu rieky Váh.

Prvá písomná zmienka o obci pochádza z júna 1377, usadlosť sa spomína pod maďarským názvom Nemeth-Poruba, teda Nemecká Poruba. "Netreba sa tomuto názvu čudovať. Dedinu osídlili Kelti, Germáni. Naše gény sa tradujú zväčša z Nemecka. Dá sa povedať, že Nemci osídlili celý Liptov," vysvetlil pre TASR starosta Pavel Beťko. Obec podľa neho používa úradný názov Závažná Poruba od roku 1920. Dovtedy sa striedavo používal pôvodný názov Nemecká Poruba prípadne Vágh-Poruba.

Evakuácia počas vojny

Do dnešného dňa občania spomínajú na evakuáciu počas druhej svetovej vojny. Vyhlásili ju začiatkom februára 1945 asi po siedmich dňoch bojov. "Ľudia nevedeli, čo si majú so sebou brať, nevedeli, ako dlho bude evakuácia trvať, no určite ich nenapadlo, že budú musieť mimo svojho domova, v najväčších mrazoch, vydržať dlhé týždne," uviedol starosta. Vojaci pustili občanov smerom na horný Liptov. Tí, ktorí mali rodinu či známych, prečkali ťažké časy u nich. "Horšie to bolo s tými, ktorí nemali nikoho. Museli doslova žobrať u cudzích o nocľah a kúsok chleba," opísal.

Podľa auditu z minulého roka sa na prelome 19. a 20. storočia vysťahovalo do Ameriky s vidinou lepšieho života takmer šesť desiatok Porubčanov. "Nečakali sme, že odišlo také množstvo ľudí, vedeli sme, že niektorí sa vysťahovali, ale nemysleli sme si, že až toľko," skonštatoval zástupca starostu Dušan Migaľa. Za lepším chlebom putovali často peši až k moru, odtiaľ sa presúvali parníkmi.

"V historických dokumentoch nachádzame rôzne skomoleniny mien našich obyvateľov. Bol to zložitý proces. Ten, čo išiel do Ameriky, bol Slovák, jeho evidoval Maďar, v Hamburgu zas Nemec a v Amerike Američan. Tým pádom došlo k zlému prepisu jeho mena. Niektoré priezviská sa ani nedajú identifikovať, že sú porubské," podotkol Migaľa s tým, že najrozšírenejšími priezviskami v obci sú v súčasnosti Iľanovský alebo Ilanovský, Broska a Bróska, či Beťko.

K dnešnému dňu obýva obec 1271 ľudí, rovnako ako v minulosti, väčšina z nich sú príslušníci evanjelickej cirkvi. V obci prevláda potočná radová výstavba, pôvodné stavby boli drevené. Jedna z prvých murovaných budov je rímskokatolícka kaplnka z roku 1826. Do budúcnosti pripravuje samospráva nový stavebný obvod. "Počet obyvateľstva má mierne stúpajúcu tendenciu, do budúcna by mohla byť ešte výraznejšia," doplnil Beťko.

Rozvoj dosiahla Závažná Poruba postupne, predovšetkým však za posledné roky, počas ktorých prešla všestranným rozmachom. "V predchádzajúcich rokoch sme zrealizovali najdôležitejšie projekty pre dokončenie základnej infraštruktúry. Postupnú rekonštrukciu majú za sebou niektoré budovy, chodníky, verejné komunikácie, športoviská, verejná kanalizácia. Zhotovili sme novú čerpaciu stanicu a tlakové potrubie popod rieku Váh, zrekonštruovali verejné osvetlenie či areál zdravia nad obcou," vymenoval starosta.

Čo dom, to murár

Čo dom, to murár. Týmto výrokom sa v 19. a 20. storočí pýšili občania podhorskej liptovskej obce Závažná Poruba. Slávne murárske tradície pod Poludnicou pripomína i oficiálne platný erb s murárskym kladivkom a kelňou.

Štatistika z roku 1951 hovorí o viac ako 250 murároch a takmer 20 tesároch žijúcich v obci. "Doma sa neuživili, celé murárske rodiny chodili pred Veľkou nocou do sveta, najmä do Pešti. Všetky najvýznamnejšie budovy, napríklad parlament, múzeum, divadlo či opera, majú za sebou prácu rúk našich rodákov," uviedol pre TASR starosta Závažnej Poruby Pavel Beťko. Partiu murárov pozbieral palier, zobrať museli so sebou aj vhodných ľudí na pomocné práce a zabudnúť nemohli ani na gazdinú, ktorá hladným chlapom varila.

Foto: Teraz.sk/Romana Bugánová

"Vravelo sa tak, že murár, ktorý robil tri mesiace v Budapešti, dokázal pri skromnosti zarobiť na rodinný dom, ktorý si postavil tu, v Závažnej Porube," doplnil zástupca starostu Dušan Migaľa s tým, že skúsenosti z cudziny využili porubskí murári pri stavbe svojich vlastných domov. "Domy, najmä zo začiatku 19. storočia, ktoré sú v obci postavené, vybudovali robotníci v modernom štýle. Vidieť, že tí ľudia, ktorí ich stavali, videli kus sveta," skonštatoval. Niekoľko budov má dokonca označenie kultúrna pamiatka.

Svoje zručnosti pretavili stavební odborníci aj do budovania kostola, ktorý v roku 1933 postavili za rekordných 180 dní. "V tom období sa im podarilo takú náročnú stavbu, akou je kostol, postaviť za mimoriadne krátky čas. Dokázali to všetko svojpomocne, zhromaždili nemalé množstvo finančných prostriedkov a každý musel odpracovať niekoľko dní," povedal starosta. Keďže v okolí sa nenachádzala žiadna vhodná tehla a škridľa, chodili po ňu furmani na vozoch až do Sučian.

V súčasnosti by ste skúsených majstrov v Závažnej Porube hľadali márne. "Paradoxom je, že dnes nemáme v obci ani jedného vyučeného murára. V štruktúre obyvateľstva prevláda v súčasnosti najmä inteligencia. Máme veľa inžinierov, lekárov, dokonca štyroch primárov. Mnohí naši obyvatelia sú učitelia, stredoškolskí, vysokoškolskí, ale aj takí, čo pôsobia v základných školách," vymenoval Migaľa.

Rodisko Milana Rúfusa

Jedna z najvýznamnejších osobností slovenskej poézie a literatúry - Milan Rúfus bol i napriek tomu, že väčšinu svojho života prežil v Bratislave, duchom stále na Liptove, vo svojej rodnej obci Závažná Poruba, kde je pochovaný.

"Zo Závažnej Poruby nikdy neodišiel. Duchom bol stále medzi svojimi, medzi vrstovníkmi, medzi kamarátmi. Pravidelne každý rok sme chodievali za ním do Bratislavy a vždy odtiaľ poslal vrúcny pozdrav. Hovoril nám takto: Ja už v Bratislave žijem viac ako 50 rokov, tu som sa aj paradajky naučil jesť, čo u nás nebolo zvykom, ale ja som stále medzi vami a myslím na vás. Pozdravujte doma, pozdravujte všetkých a všetko, aj ten kamienok na pešníku pred rodným domom," spomína Dušan Migaľa, osobný priateľ Milana Rúfusa. Ako pre TASR ďalej vysvetlil, Závažná Poruba ho vníma nielen ako básnika svetového formátu, ale aj ako suseda, priateľa, futbalového brankára a vynikajúceho lyžiara.

Miesto posledného odpočinku Milana Rúfusa na cintoríne v Závažnej Porube starostlivo vyberali na žiadosť jeho manželky, aby aj po smrti stále videl na majestátnu Poludnicu. Zdobí ho špeciálne navrhnutý pamätník. "Všetky hroby sú otočené na západ a východ. Milan má hlavu na sever a smerom na juh pozerá na svoj obľúbený vrchol," uviedol starosta Závažnej Poruby Pavel Beťko. Rozmerný náhrobný kameň s nápisom Básnik mladosti, sĺz a našich ľúbostí má rovnako tvar Poludnice. "Milan si želal, aby tam neboli žiadne kvietky, ale aby to bolo tak, ako rastie flóra na Poludnici. Má tam kosodrevinky a rôzne rastlinky z hory," doplnil Migaľa s tým, že k hrobu chodí množstvo turistov a milovníkov Rúfusovho diela.

Mimoriadne navštevovaným miestom v obci je Dom Milana Rúfusa, ktorý si ročne prídu pozrieť tisíce ľudí. Rodičovský dom, v ktorom básnik vyrastal, je v pôvodnom stave s originálnym zariadením, nachádza sa tam aj kolíska, v ktorej ho ako batoľa kolísali. "Záujemcovia získajú okrem informácií aj nezabudnuteľný zážitok v atmosfére rodičovského domu, ktorý, ako je verejne známe, podstatne formoval majstrovu emocionalitu a naladil ho na celý život," vyjadrila sa správkyňa Soňa Barániová. Skromné zariadenie domu murára signalizuje, že nielen materiálno je hodnotou, ktorá dáva človeku skutočné bohatstvo.

Milan Rúfus, majster veršov, pravdivého slova a ľudskosti, autor viac ako 30 kníh, viacnásobný kandidát na Nobelovu cenu za literatúru a držiteľ vysokého štátneho vyznamenania Pribinov kríž I. triedy za mimoriadne zásluhy o kultúrny rozvoj SR, sa narodil 10. decembra 1928 v Závažnej Porube a zomrel 11. januára 2009 v Bratislave.



Výstavba lanovky

Pred desiatimi rokmi začali budovať v lyžiarskom stredisku Ski Opalisko v liptovskej obci Závažná Poruba prvú sedačkovú lanovku, ktorá výrazným spôsobom pomohla jeho rozvoju a zvýšeniu návštevnosti. V súčasnosti do strediska zavíta počas zimnej sezóny približne 15.000 lyžiarov.

"V roku 1964 sa začala na úpätí majestátnej Poludnice výstavba prvého vleku. Zaujímavosťou je, že ho budovali najmä vďaka koňom. Zapriahli aj tri páry koní, ktoré museli hore vytiahnuť stožiare, betón, agregáty, všetok materiál. Bol to najstrmší vlek v Československu, po určitom období ho museli zlikvidovať, pretože bol príliš nebezpečný a z bezpečnostného hľadiska nevyhovoval potrebám moderného lyžovania," povedal pre TASR starosta Závažnej Poruby Pavel Beťko.

Podľa Rastislava Mašlonku z lyžiarskeho strediska väčšina lyžiarov obľubuje strediská s lanovkami. "Dnes už sú ľudia zvyknutí na istý komfort. Jednak je pohodlnejšie viesť sa na lanovke ako na vleku, tiež lanovky majú väčšiu kapacitu a za hodinu vyvezú na kopec viac ľudí ako vlek," vysvetlil. Zjazdovky na Opalisku sú podľa neho najvhodnejšie pre rodiny s deťmi, ktoré stredisko vyhľadávajú najviac.



Už niekoľko rokov zaznamenávajú pod Poludnicou stabilný nárast návštevnosti. "V závislosti od sezóny mávame 10-, 20- až 30-percentný nárast," uviedol Mašlonka s tým, že približne tretina lyžiarov sú domáci hostia, druhú tretinu tvoria českí turisti a tretinový podiel majú lyžiari z iných krajín.

Predstaviteľom strediska sa vlani podarilo získať finančné prostriedky z fondov Európskej únie vo výške takmer 200.000 eur na zakúpenie snežných diel, vybudovanie ochranných sietí a zmodernizovanie bezdotykového odbavovacieho systému. "V tomto roku sme zakúpili ďalší stroj na úpravu zjazdoviek, ktorý by nám mal pomôcť v teplejších dňoch sezóny, posilnili sme zasnežovanie o chladiacu vežu a v priebehu októbra chceme vybudovať spevnenú plochu na parkovanie," doplnil. V nasledujúcich rokoch sa chcú zamerať na vybudovanie nádrže na zasnežovanie, vybudovanie nového bufetu či výstavbu nového vleku.

V lyžiarskom stredisku Ski Opalisko sa nachádza päť zjazdových tratí v celkovej dĺžke 3,2 kilometra pričom všetky sú umelo zasnežované, z toho 700 metrov je s osvetlením. Najmenších lyžiarov poteší detský areál.



Súčasťou základnej školy, ako jedinej na Slovensku, je zvonica

Základná škola Milana Rúfusa v podhorskej liptovskej obci Závažná Poruba, neďaleko Liptovského Mikuláša, je jedinou na Slovensku, ktorej súčasťou je zvonica. Zub času sa však na 42-metrovej veži so zvonmi podpísal a už niekoľko týždňov sa ich hlas po obci nerozlieha. Zachrániť ich má vyhlásená dobrovoľná finančná zbierka.

Bývalú evanjelickú školu postavili v roku 1865. Jej súčasťou bola jedna trieda a byt pre učiteľa. Postupom času však škola kapacitne nepostačovala a rozhodli sa nadstaviť ďalšie poschodie. "V roku 1911, keď budovali priestory pre druhú triedu a byt pre ďalšieho učiteľa, obyvatelia zistili, že im treba zvonicu. Boli takí prezieraví, že ju postavili počas nadstavby ako súčasť školského objektu," uviedol pre TASR zástupca starostu Závažnej Poruby Dušan Migaľa.

Pôvodne osadili do veže dva zvony, ktoré odliali v Budapešti. Veľký zvon s hmotnosťou 350 kilogramov je bohato zdobený symbolmi kresťanstva, menší zvon vážil 250 kilogramov. "Keď prišla prvá svetová vojna, zo zvonov vyrábali guľky a kanóny. Aj naši občania museli jeden zvon, ten menší, odovzdať, i keď sa tomu bránili. Po vojne sa opäť poskladali a dali odliať náhradný 260-kilogramový zvon s nápisom Čo válka lidu vzala, to láska lidu nahradila," doplnil s tým, že od svojej inštalácie zvonili zvony nepretržite.

V súčasnosti je potrebné kompletne zrekonštruovať nosnú konštrukciu a mechanizmus, ktorý ich poháňa. Modernizácia je finančne náročná, vyžiada si takmer 6500 eur. "Zvony boli osadené na drevenej stolici, ktorá už nespĺňala statické ani nosné kritériá. Celú túto stolicu sme teraz museli rozpíliť a nahradiť ju oceľovou konštrukciou. Zvony budú plne automatizované a nadstavené na svetový čas vo Frankfurte, nemali by meškať ani sekundu," vysvetlil starosta Pavel Beťko. Ako podotkol, porucha prišla nečakane a v obecnom rozpočte nemali na opravu vyčlenené finančné prostriedky, preto sa rozhodli vyhlásiť finančnú zbierku. Darcovia môžu poslať peniaze priamo na bankový účet obce, alebo ich v hotovosti vložiť do pokladničky na obecnom úrade.

Za viac ako storočie sa zvony stali prirodzenou súčasťou života v obci a obyvatelia sú na ne zvyknutí. "Okrem toho, že hlásia čas, oznamujú aj významné udalosti, napríklad sobáš, smrť či služby Božie. Svoj význam majú aj v civilnej ochrane," dodal starosta.