Okoč 10. mája (TASR) - Názov Okoč nesie obec spojená z dvoch osád - Okoč a Opatovský Sokolec na Podunajskej nížine, na severovýchode Žitného ostrova. Leží na pleistocénnom jadre v nadmorskej výške 110-112 metrov. Nachádza sa na juhozápade Slovenska, v Trnavskom samosprávnom kraji, okres Dunajská Streda, štyri kilometre severne od mesta Veľký Meder.

Hraničí aj s obcami Dolný Štál, Topoľníky, Kolárovo, Sokolce, Brestovec. Do katastra Okoča patria aj Pustatina Asód, Kolónia Dropie, Jánošíkovo na Ostrove a Viharoš. V katastri Opatovského Sokolca sa nachádza Nagyszegpuszta (Veľký Sek) a Gólyáš (Bocianstvo).

"V priebehu 20. storočia bola taká snaha zo strany štátu, že blízko ležiace obce treba spojiť do jedného celku. Okoč a Opatovský Sokolec sa spojili v roku 1976, ale už začiatkom 60. rokov sa postavila veľká základná škola na pozemku medzi dvoma obcami, ktorá sa skladá z dvoch budov. V jednej budove sa učili Okočania, v druhej žiaci z Opatovského Sokolca," priblížila učiteľka Základnej školy s vyučovacím jazykom maďarským Jánosa Aranya Csilla Poláková.

Ako uviedla, spojenie až také jednoduché nebolo. "V ďalšej etape sa problém spojenia riešil tak, že v jednej budove boli menšie deti, v druhej väčší žiaci. Snaha predstaviteľov štátu sa napokon doriešila tak, že do A triedy chodili deti z Okoča do B žiaci z Opatovského Sokolca. Nakoniec celá situácia vyústila do spojenia obcí, pričom sa do dnešného dňa sa zachováva tradícia a príslušnosť oboch obcí," ozrejmila učiteľka.

V obci Okoč majú okrem spoločnej základnej školy v súčasnosti spoločný obecný úrad, obecnú políciu, poštu, obecnú knižnicu, zdravotné stredisko, dobrovoľný hasičský zbor, železničnú stanicu, športové stredisko, bankovú pobočku a poľnohospodárske družstvo. V oboch častiach obce sa nachádza materská škola, kultúrne stredisko, cintorín, klub dôchodcov, detské ihrisko, obchody s potravinami a zmiešaným tovarom, rôzne služby a pohostinstvá.

Prvá písomná zmienka o obci je z roku 1221

Územie obce Okoč v dunajskostredskom okrese bolo podľa archeologických výskumov obývané už v 8. storočí. Prvá písomná zmienka pochádza z roku 1221. V stredovekej listine z roku 1262 sa uvádza, že obec ležiacu medzi riekami „Challo“ a „Vaag“ dal kráľ Bela IV. do vlastníctva ženského kláštora na ostrove „Nyúlsziget“ (dnes Margitsziget - Margitin ostrov v Budapešti). V ďalšej listine z roku 1267 uvádzajú usadlosť pod menom Zalánk Zakállas, ktorá jednak patrila ku hradu v Komárne, jednak k spomínanému ženskému rádu. V listine z roku 1268 sa vyskytuje pod názvom Villa superior Zakalus. V roku 1347 sa uvádza ako mýtne miesto. V ďalších rokoch tu mali majetky synovia pána Danch, Ferenc Felpéczy a János Szentpéteri. V 17. storočí patrí osídlenie k rádu benediktínov na Panónskej hore, neskôr klariskám v Bratislave. V 18. storočí, po zrušení rádov, sa obec dostáva do kráľovskej držby, odkiaľ ju získa rodina Eszterházyová. Priblížila TASR kultúrna referentka miestneho obecného úradu Irena Vargová.

Ako uviedla, podľa štatistických údajov z roku 1787 bolo v obci 87 domov a 657 obyvateľov. V roku 1828 už uvádzajú 140 domov a 953 obyvateľov, ktorí boli prevažne reformovaného vierovyznania. "Historické udalosti 20. storočia neobišli ani našu obec. Prvá a druhá svetová vojna si vyžiadali svoje obete. Muži padli na fronte, Židov uniesli do koncentračných táborov. Ani po vojne sa však utrpenie neskončilo: nasledovali deportácie, vysídlenie obyvateľstva, odobratie majetku, zakladanie družstiev. V 60. rokoch sa však situácia začala meniť: verejný vodovod, elektrina, asfaltovaná cesta zvyšovali životnú úroveň tu žijúcich. Väčšina obyvateľov pracovala v poľnohospodárskom družstve," konštatovala Vargová.

Dodala, že na starej obecnej pečati sa nachádza ryba, symbol starodávneho rybárskeho remesla. Okočania mali od nepamäti rôzne výsady a oslobodenia. Ako poddaní komárňanského hradu (hradná čeľaď) bolo ich povinnosťou iba výroba a oprava rybárskeho náčinia na rybárskom mieste Asód, stavanie hrádze a odvedenie určitej časti z úlovku komárňanskému hradu, respektíve cirkvi. Preto v histórii obce zohrávalo najdôležitejšiu úlohu rybárstvo. "Najcennejšou rybou bola vyza. Táto veľká ryba, ktorá sem priplávala každoročne i dvakrát z Čierneho mora, vážila dva až tri metráky," poznamenala.

V roku 1891 mala obec už železničnú stanicu, poštu a sporiteľňu. Do roku 1920 boli v obci dve cirkevné školy: katolícka a reformovaná, s počtom detí asi 130 a 60.

"Po prvej svetovej vojne, na základe Trianonskej zmluvy, pripadla naša obec Československu. Na základe Viedenskej arbitráže z roku 1938 patrila naša obec Maďarsku. Začala sa druhá svetová vojna, ktorá zanechala svoje stopy. V roku 1943 odvliekli židovských obyvateľov do koncentračných táborov, odkiaľ sa už väčšina nevrátila. Na jar 1945 okupovala našu obec najprv nemecká, neskôr ruská armáda. Začala sa kalvária Maďarov. Z okolitých miest a obcí už viezli transporty rodiny do Maďarska. Naši obyvatelia s hrôzou čakali na príkaz. Našťastie, celá vlna týchto vysídlení sa zastavila tesne pred tým, ako prišiel rad na našu obec," pripomenula Vargová.

Po revolúcii v roku 1948 nastalo zmiernenie v národnostnej politike. Obyvatelia opäť dostali štátne občianstvo a s tým súvisiace práva a povinnosti.

Medzi priority obce patrí aj ochrana životného prostredia

Obec Okoč v dunajskostredskom okrese po spojení dvoch osídlení Okoč a Opatovský Sokolec v roku 1976 má v súčasnosti 3800 obyvateľov. Rozprestiera sa na 6343 ha. "Väčšinu obyvateľov tvoria Maďari. Žije tu šesť percent ľudí slovenskej národnosti, niekoľko Rómov, ako aj príslušníkov iných národností," konštatoval starosta obce Ladislav Polák. Podľa jeho slov viac ako 60 percent ľudí je rímskokatolíckeho vierovyznania.

Súčasný starosta je vo funkcii už 12 rokov. "Už aj predchádzajúce vedenie obce sa snažilo zveľaďovať obec. Zrealizovalo napríklad plynové rozvody. V roku 2000, keď sme dostali do zriaďovateľskej pôsobnosti školy, museli sme zabezpečiť rekonštrukciu Základnej školy (ZŠ) s vyučovacím jazykom maďarským Jánosa Aranya," povedal Polák s tým, že počet detí v obci ubúda, ZŠ navštevuje 280 žiakov.

Obec sa snaží zabezpečiť pre mladé rodiny vyhovujúce podmienky na bývanie. Chce tak dosiahnuť, aby ľudia neodchádzali. "Vybudovali sme tri obytné domy s 32 bytovými jednotkami. Finančné prostriedky sa nám podarilo zabezpečiť z Fondu rozvoja bývania," uviedol starosta. Podotkol, že po obnove ZŠ z fondu Európskej únie nasledovalo zrušenie skládky odpadov. Rekultivácia miesta vyžadovala tiež značné finančné prostriedky.

"Doposiaľ sa nám nepodarilo vyriešiť kanalizáciu obce. Je to pre nás dôležitý problém. Žijeme na Žitnom ostrove a ochrana životného prostredia je našou prvoradou úlohou. Projekty sú hotové, predložili sme žiadosť o stavebné povolenie. Dúfam, že úrady nás podporia a potom požiadame o grant z fondov Európskej únie," priblížil starosta. Dodal, že ide o 28-kilometrový úsek. Pripomenul, že taktiež treba obnoviť čistiareň odpadových vôd. "Po úspešnom zrealizovaní odvodu dažďových vôd dúfam, že aj ďalšie úlohy zvládneme. Pripravujeme aj obnovu zberného dvora, ktorý v súčasnosti funguje svojpomocne," zdôraznil.

Starosta Polák sa netajil s tým, že poľnohospodárske družstvo už zamestnáva menej ľudí ako v predchádzajúcich rokoch. "Našťastie v obci fungujú aj iné inštitúcie, či už obecné alebo v zriaďovateľskej pôsobnosti Trnavského samosprávneho kraja, ako je napríklad Špeciálna škola a Domov sociálnych služieb. Tieto inštitúcie zamestnávajú takmer 200 ľudí," povedal.

Obec sa podieľa na výstavbe projektu Cyklotrasy bez hraníc

V rámci projektu cezhraničnej spolupráce Cyklotrasy bez hraníc sa buduje na Žitnom ostrove medzi Maďarskom a Slovenskou republikou cesta pre milovníkov dvoch kolies. Hlavným partnerom je Združenie obcí Klátovské rameno. Informoval TASR starosta obce Okoč Ladislav Polák.

"Naším maďarským partnerom je obec Vámosszabadi. Chceme vybudovať na Žitnom ostrove cyklistickú trasu, ktorá bude viesť z Dunajskej Stredy až do Maďarska," ozrejmil starosta. Pripomenul, že sa nepodarilo doriešiť vlastnícke vzťahy, čo znamená, že cyklotrasa bude na viacerých miestach prerušená. "Nájomné zmluvy viacerí vlastníci nehnuteľností neprijali," konštatoval.

Ako starosta povedal, v súčasnosti sa buduje prvá etapa cyklotrasy. Plány sú však pripravené na celú trasu. "Zatiaľ nie sú zabezpečené všetky finančné prostriedky. Na prvú etapu sú však peniaze k dispozícií," ozrejmil Polák. Dodal, že cyklotrasa je dôležitá aj z hľadiska bezpečnosti premávky. "Cez dedinu, na ceste druhej triedy prechádzajú kamióny, premávka je hustá, a preto sa cyklotrasa postaví v prvej etape medzi Okočom a Veľkým Mederom," vysvetlil.

V spojenej obci existovali rôzne recepty

Na Žitnom ostrove z národopisného a etnického hľadiska sa obce Okoč a Opatovský Sokolec, ktoré sa spojili v roku 1976, nikdy nepýšili bohatými ľudovými tradíciami. Avšak obec Okoč je v tom špecifická, že leží na takom území, kde dobytkárstvo a chov oviec zabezpečilo pre obyvateľov dostatok finančných prostriedkov, uviedla pre TASR etnologička Csilla Poláková.

"Ľudia chovali dobytok vo väčšom množstve. Čo je zaujímavé, s hydinou sa nezaoberali, keďže na chov týchto zvierat neboli vhodné podmienky," priblížila Poláková. Dodala, že hydina existovala len v domácom prostredí, ale na predaj sa nechovala.

Podľa jej ďalších slov skutočnosť, že patrónom obce Okoč je svätý Vendelín, svedčí o tom, že dobytkárstvo znamenalo pre ľudí finančné zabezpečenie. "Ľudové zvyky sa zachovali hlavne v rodinnom živote, pri narodení dieťaťa, ako aj pri sviatočných obradoch. Čo je v našej obci mimoriadne zaujímavé, to je ľudové stravovanie," zdôraznila etnologička. Poukázala na to, že pred spojením dvoch dedín sa ináč varilo v Okoči ako Opatovskom Sokolci.

"Keď sa dievča vydalo do susednej obce, musela sa naučiť ináč variť. Skúmala som dôvody tejto skutočnosti, napokon som zistila, že na prelome 17. a 18. storočia došlo k dosídleniu obyvateľstva. V tom čase z južného Uhorska, z územia terajšie Srbska, z Vojvodiny panovník Zichy priniesol so sebou ľudí katolíckeho vierovyznania, kým v Opatovskom Sokolci bývali občania reformovanej cirkvi, ktorí mali iné zvyky a kultúru," vysvetlila Poláková. Pripomenula, že od tej doby sa objavili mená ako napríklad Lukovič, Kraštenič.

V obci Okoč sa zachovala dlhé roky tradícia pochovávania basy. "Bola to posledná ľudová tradícia. Muzikantská rodina už vymrela, v súčasnosti už žiadne tradície okrem stavania mája nežijú," povedala Poláková.