Quantcast
Spravodajský portál Tlačovej agentúry Slovenskej republiky
Štvrtok 28. november 2024
< sekcia Regióny

TULČÍK: V obci chcú tento rok postaviť 600 metrov vodovodu

Ilustračné foto Foto: Youtube/LittleJohnnyNZ

História šarišskej obce Tulčík v Prešovskom okrese siaha do 13. storočia, hoci ľudia sa na tomto území usadili už oveľa skôr. Prvá písomná zmienka o obci pochádza z roku 1248.

Tulčík 28. februára (TASR) – História šarišskej obce Tulčík v Prešovskom okrese siaha do 13. storočia, hoci ľudia sa na tomto území usadili už oveľa skôr. Prvá písomná zmienka o obci pochádza z roku 1248.

Zaujímavý je aj pôvod názvu dediny. Podľa súčasnej starostky Janky Šoltésovej mala obec takýto názov od nepamäti, a to buď v slovenských, maďarských alebo nemeckých ekvivalentoch. Základom pre názov bol pravdepodobne kožený obal na šípy, teda tulec.

"Červený tulec s troma bielymi alebo striebornými šípmi sa stal predlohou aj pre náš obecný erb. Podobne sme nazvali aj naše obecné noviny - Tulčícke šípy," vysvetľuje starostka.

Dávnu históriu obce potvrdzujú aj dva kaštiele, ktoré tu dali postaviť majitelia Kapušianskeho hradu, šľachtici Kapiovci. Neskôr sa dolný kaštieľ stal majetkom notárskej rodiny z Prešova. Po vojne ho vlastnil štát a ten ho predal obyvateľovi Tulčíka.

"Tento objekt kúpil po druhej svetovej vojne môj dedo. Kaštieľ bol poškodený a podľa môjho vedomia tu mali naši v pláne stavať dom. Potom však prišlo obdobie socializmu a objekt štát odkúpil, tak ako to bolo vtedy zvykom, za smiešnu sumu," hovorí Vincent Šoltys, ktorý po roku 1993 získal majetok v reštitúcii.

V čase totality tu bola nejaká prevádzka na spracovanie kože a Prešovské tlačiarne tu mali sklad materiálu. Dnes, aj keď sa podarilo objekt zabezpečiť, peniaze na jeho rekonštrukciu rodina nemá.

"Je to priestor v centre obce, mohla by tu byť malá kaviarnička. Vedel by som si tu predstaviť aktivity z oblasti kultúry alebo umenia. Určite by sa sem hodila aj expozícia historických artefaktov a možno by tu mohla byť aj nejaká prevádzka,"
dodáva dôchodca.

Dnes má Tulčík, vzdialený 15 kilometrov od Prešova, viac ako 1300 obyvateľov. Starostka obce pripomenula, že sa im podarilo zrekonštruovať školu, kultúrny dom a obecný úrad.

Nutná je však ešte oprava budovy telocvične, obnova remeselného domu a plánujú postaviť aj nejaké nájomné byty. Najväčším problémom v obci je však pitná voda, prvoradá úloha je teda výstavba vodovodu.

"Vodojem, ktorý sa nachádza nad obcou, dostavia vodárenská spoločnosť a privedú vodu v zásobnom potrubí k prvému rodinnému domu. Potom pokračuje obec za vlastné zdroje s tým, že zemné práce bude vykonávať sama. V tomto roku by sme chceli urobiť trasu 600 metrov," hovorí starostka.

Dodáva, že v prvej etape ide o spojenú investíciu vo výške asi 130.000 eur. V územnom konaní je už aj projekt na kanalizáciu, na ktorú zháňajú peniaze.

Na doskách ochotníckeho divadla sa doteraz vystriedalo vyše 250 hercov

Rodina ochotníckych divadelníkov v dedine Tulčík, okres Prešov, ktorá existuje už 88 rokov, sa rozrástla na viac ako 250 členov. Súčasná vedúca Tulčíckeho ochotníckeho divadla (TOD) Božena Horvátová pripomenula, že v ich dedine boli herci v takmer každej rodine.

"Podľa záznamu v obecnej kronike sa história nášho divadla začala písať v roku 1927, kedy sa divadelnej činnosti chopila skupina nadšencov okolo vtedajších študentov Andreja Mikluša a Jána Švidu. Kronikár však názov divadelnej hry nezaznamenal," hovorí vedúca súboru.

Doplnila, že za 88 rokov nacvičili ochotníci v Tulčíku okolo 110 divadelných inscenácií od slovenských, ale aj zahraničných autorov a odohrali stovky predstavení. To, že tulčícki ochotníci hrať naozaj vedeli, dokazuje aj skutočnosť, že ich pozývali na vystúpenia po celom regióne a pravidelne sa zúčastňovali aj na súťažiach.

"Ako vzácny dokument opatrujeme diplom z roku 1932. Vtedy naši divadelníci zaznamenali prvý historický úspech a s hrou Bačova žena získali prvé miesto na oblastných majstrovstvách ochotníckych divadiel v Prešove,"
vysvetľuje vedúca súboru a dodáva, že v archíve majú aj fotografiu, ktorá zachytila vtedajších úspešných hercov.

Podľa Horvátovej počas celej histórie nacvičili ochotníci takmer 90 hier pre dospelých, dve hry s náboženskou tematikou a 18 detských inscenácií a rozprávok.

Z ďalších štatistických údajov divadla vyplýva, že niektoré hry sa nacvičovali viac ako jedenkrát. Napríklad Surovô drevo tu naštudovali v rokoch 1957, 1979 a 2004. Trikrát uviedli premiéru hry Faraóni a po dvakrát ďalších päť predstavení.

Dvorným režisérom divadla bol Ján Drabiščák, ktorý s ochotníkmi pripravil dovedna 55 divadelných premiérových predstavení. O rozvoj divadla sa zaslúžil aj režisér, kronikár a učiteľ v jednej osobe, Jozef Lipka. V súčasnosti má ochotnícky súbor 30 registrovaných členov a jedným z jeho stálych hercov je Stanislav Bilka.

Dnes už 70-ročný dôchodca si rád zahrá s mladšími kolegami, ale často spomína na časy, keď začínal ako 17-ročný. V mysli mu utkveli aj spomienky na prísneho režiséra Jána Drabiščáka, ktorého volali šéfe.

"Nacvičovali sme divadelné noviny, to bolo zo života v našej dedine. Počas roka sa niečo udialo, napríklad žatva alebo nejaká oslava, a my sme to hrali pred naplneným hľadiskom," hovorí ochotník, ktorý sa na javisku v Tulčíku objavil v roku 1959.

Tak, ako si robia kanadské žartíky profesionáli, podobné je to aj u ochotníkov. Aj Bilka zažil, že mu kamarát robil zle počas vystúpenia. Nuž z platu mu strhnúť nemohli, tak prišiel iný trest.

"Spoza kulís mi kamarát začal rozprávať nejaké veci, čo ma rozosmiali. Nesmial som sa nahlas, ale diván, na ktorom som ležal, sa triasol. Skončilo dejstvo a prvé čo bolo, od režiséra Drabiščáka som dostal zaucho,"
spomína so smiechom herec.

Dodal, že v divadle nerobili zlobu len mládežníci, ale aj dospelí, prísny režisér Drabiščák si podal aj ich. Začiatkom 60. rokov hrával aj Ján Rákoš. Ten sa stratil vo chvíli, keď mal ísť na javisko. "Režisér nás poslal pozrieť do krčmy. Prišli sme tam a on namaľovaný, pri pulte a dával si poldecáky. Hovoríme mu, poďte lebo Drabiščák zúri. Odvetil, že nech počká," zaspomínal si Bilka na svojho staršieho kolegu.

Stanislav Bilka si zahral aj vo filme Pásla kone na betóne. Prezradil, že v istom čase dostal aj ponuku hrať v profesionálnom súbore Divadla Jonáša Záborského v Prešove, ktorú však neprijal. Dnes patrí k najstarším žijúcim ochotníkom, pričom počas života stvárnil 21 postáv a štyri hry režíroval.

K hrobu kňaza Andreja Lipku chodia ľudia z celého okolia

Na mieste posledného odpočinku kňaza a prekladateľa Andreja Lipku v Tulčíku, okres Prešov, sú stále kvety a sviečky tu zvyknú horieť nielen počas Dušičiek.

Známy rodák z tejto východoslovenskej obce si získal predovšetkým srdcia ľudí, ktorých poznal a ovplyvnil svojou osobnosťou. Jeho pamiatku si však chodia uctiť aj veriaci z iných východoslovenských obcí, kde počas života pôsobil.

Rád na neho spomína aj manžel jeho netere Stanislav Bilka. Uviedol, že kňaza vždy zaujímali osudy drobných prostých ľudí, ktorým venoval svoju priazeň. "Bol to človek, ktorý bol a mal by byť vzorom pre všetkých duchovných otcov. Vážili si ho a zdôverovali sa mu so svojimi starosťami i radosťami. Poznali ho ako dobrého človeka. Pravdepodobne väčšina z nich vtedy ani nevedela o jeho literárnej a prekladateľskej činnosti," hovorí Bilka.

Spomína si, že kňaz sa zaujímal o všetko, čím ľudia v tej chvíli žili. Keď bol vraj otec Lipka už vážne chorý a ledva rozprával, prebiehal nejaký hokejový zápas medzi Československom a Sovietskym zväzom. "Vtedy som sa nad neho sklonil a on sa opýtal, ako sme hrali s Rusmi. Hovorím si, v takomto stave si ešte pamätal, že hráme nejaký hokej," dodáva Bilka.

Najväčším dôkazom lásky ľudí k tomuto kňazovi boli vždy návštevy Lipku v rodnej obci v čase, keď už bol rímskokatolíckym farárom v obci Staré v Michalovskom okrese.

"Keď sa tu objavil a vystúpil na železničnej stanici, ľudia sa dozvedeli za niekoľko minút, že už je doma. Prišiel ráno a chcel ísť do rodného domu, pri každom dome ho pristavovali a pozývali na návštevu. On sa s ľuďmi rozprával a niekedy ani neprišiel až k domu, lebo sa musel obrátiť a vrátiť na vlak, ten totiž odchádzal okolo štvrť na štyri," vysvetľuje Bilka.

Spomienka na tohto človeka je v obci stále živá a k jeho hrobu dnes chodia starší i mladší. Starí rodičia sem vodia z iných dedín vnukov, aby im ukázali, kde je pochovaný pre nich vzácny človek.

Andrej Lipka sa narodil v Tulčíku v roku 1921 v roľníckej rodine. Neskôr študoval na gymnáziu a v Bratislave na teologickej fakulte. Bol výborným študentom a hovoril siedmimi jazykmi a neskôr sa stal prekladateľom krásnej náboženskej literatúry. Najčastejšie prekladal z francúzštiny a nemčiny.

V čase totality sa však veľmi o tomto literátovi nehovorilo, bol však známy v odborných kruhoch doma i v zahraničí. Lipka zomrel pomerne mladý vo veku nedožitých 50 rokov. Naposledy pri 90. výročí jeho narodenia si v Tulčíku kňazovu pamiatku pripomenuli štvordňovými spomienkovými slávnosťami.

Ku kaplnke na Kikape putujú každý rok stovky veriacich



Starí obyvatelia obce Tulčík, okres Prešov, si ešte pamätajú na časy, kedy nebolo veľa áut. Väčšina ľudí chodila do okresného mesta pešo alebo na koňoch a ich cesta viedla cez horské sedlo na hraniciach obcí Tulčík a Fintice. Tento priestor v lesnom poraste dodnes nesie názov Kikapa. Ešte dávno predtým však týmito miestami údajne viedla obchodná cesta.

V horskom sedle, ktoré je od dediny vzdialené asi štyri kilometre, si ľudia vždy odpočinuli, pomodlili sa a nabrali síl na ďalšiu cestu. Preto tu v 30. rokoch minulého storočia z vďaky veriaci postavili kaplnku.

Na mieste, kde dnes táto kaplnka stojí, bol ešte pred jej vybudovaním umiestnený na strome liatinový obraz znázorňujúci Ježiša v Getsemanskej záhrade, ktorý váži 68 kilogramov. Ten vraj darovali svojej obci americkí emigranti. Obraz bol neskôr v kostole a keď postavili na Kikape kaplnku, zabudovali ho do nej.

"Pokiaľ ja viem, Slovenská liga v Amerike, kde sa angažovali aj rodáci z Tulčíka, dala podnet na stavbu kaplnky, ktorá je v pôvodnej podobe, iba sa roky udržiavala. Pri nej neskôr postavili kríž. Kaplnka bola posvätená začiatkom júna 1933," povedal predseda Pozemkového spoločenstva Kikapa Jozef Frimer.

Pripomenul, že veriaci sa tu stretávajú aj dnes. Asi 25 rokov, vždy v prvú júnovú sobotu sa tu koná slávnostná svätá omša, ktorú celebrovali napríklad košickí biskupi Alojz Tkáč či Bernard Bober. O prípravu púte na Kikapu sa starajú miestni poľovníci spolu s obcou, cirkvou a pozemkovými spoločenstvami.

Frimer pripomenul, že podľa historikov je názov Kikapa odvodený od Kamennej kapury (Kamenná brána) a pravdepodobne súvisí s časťou cesty vytesanej do skaly.

Ľudia z Tulčíka sa pristavujú aj pri ďalšej kaplnke. Tú dal v roku 1890 na svojom pozemku postaviť sedliak Juraj Husovský z vďaky Pánu Bohu a Matke Božej, že ochránili jeho dom pred veľkým požiarom, ktorý v tom čase zasiahol dedinu.

"Vtedy zhorelo veľa domov v Tulčíku a keď už bol oheň blízko nášho domu, ľuďom z dediny sa ho podarilo uhasiť. Stará mama nám rozprávala, že tento malý domček (kaplnku) dal postaviť dedko, aby mali kde bývať Panna Mária s Ježiškom," spomína si dôchodkyňa Terézia Hersteková, vnučka tohto sedliaka. Doplnila, že vždy 15. septembra na sviatok Panny Márie sa pri nej stretávajú ľudia a modlia sa pri vynovenej kaplnke.


V období veľkého sucha zo zeme vyvrel minerálny prameň

Na vodu z miestneho minerálneho prameňa, ktorý vyviera priamo v obci Tulčík v okrese Prešov nedajú domáci obyvatelia dopustiť. Často však na toto miesto prichádzajú aj ľudia z okolia, aby si do zásoby nabrali, ako sa tu hovorí "kvašnej vody" (kyslá voda).

Táto voda nesmie chýbať ani v domácnosti Terézie Herstekovej. Hovorí, že v studniach u nich v dedine býva málo vody a ona sama z vody z prameňa varí čaj, kávu a dokonca aj polievku.

Železitá voda má vraj priaznivé účinky pre ľudí so zažívacími problémami. Dôchodkyňa si spomenula, čo vraveli starší ľudia o tom, ako sa prameň v obci objavil.

"V kostole bola svätá omša. Jedno dievčatko páslo húsky a len tak s paličkou začalo vŕtať do zeme a naraz vystrekla voda. Dievčatko sa zľaklo a utekalo za ľuďmi do kostola. Farár poslal chlapov, aby sa išli pozrieť, či dievča hovorí pravdu," priblížila 81-ročná bývalá doručovateľka.

Vraj počula od starých ľudí, že chlapi doniesli ihneď farárovi vodu, aby ju ochutnal. Zistili, že ide o minerálny prameň. Ľudia sa spolu s farárom ihneď vybrali k prameňu.

"Pozbierali sa ľudia i s duchovným otcom a išli posvätiť vodu, lebo vtedy bol veľmi suchý rok. Bolo to vraj pred vyše 165 rokmi, vodu posvätili. Preto na sviatok Nanebovstúpenia Pána, ideme hromadne svätiť vodu ako procesia," priblížila pani Terézia.

Obec dala okolie prameňa upraviť a postavila tu altánok, aby bol prístup k prameňu lepší a ľudia si mohli načerpať vodu aj domov. Každý rok dávajú vodu aj na rozbor, aby hygienici potvrdili, že je zdravotne vyhovujúca.