Uličské Krivé 21. júla (TASR) - Gréckokatolícky chrám sv. archanjela Michala v obci Uličské Krivé v Sninskom okrese postavili v roku 1718. Národná kultúrna pamiatka slúži aj dnes na svoje pôvodné účely. Navštevujú ju tiež turisti z rôznych kútov sveta.

Skladá sa z troch častí. "Prvá je vchod, druhá loď a tretia svätyňa. Tú od druhej časti oddeľuje ikonostas, ktorý pochádza z 18. storočia a skladá sa z piatich radov ikon," vysvetlil pre TASR kurátor chrámu Ján Kelemeca. V tom prvom sa nachádza okrem iných aj vyobrazenie patróna tejto cerkvi. V strede sú cárske dvierka, ktoré používa iba kňaz počas svätej liturgie. Je na nich 12 medailónov, ktoré predstavujú Ježišov rodokmeň. Nad nimi je ikona poslednej večere, po boku sú ikony sviatočné.

Ďalší rad tvoria vyobrazenia Ježiša Krista Pantokratora a 12 apoštolov a nad nimi sú 12 starozákonní proroci. Vrch celého ikonostasu, ktorého autor je neznámy, je z dispozičných dôvodov ukončený iba krížom.

Ikonostas bol reštaurovaný v rokoch 1988 až 1992. "Táto cerkev sa môže pýšiť niekoľkými ikonami staršími, ako je ona sama," poznamenal Kelemeca s tým, že pochádzajú z 15. a 16. storočia. Vzácnosťou sú aj cárske dvierka s vyobrazením štyroch evanjelistov.

Tieto časti pochádzajú pravdepodobne z pôvodného chrámu, o ktorom sa hovorí, že stál neďaleko tohto aktuálneho. V chráme sa nachádza aj rozmerná ikona Kristove muky z roku 1834.

Chrám, ktorý pôvodne postavili bez použitia kovového klinca, rekonštruovali podobne ako ikonostas koncom 80. rokov. Ohrozený je podľa Kelemecu hlavne, čo sa týka dreva, červotočom.



Má dve veže. Sú na nich menšie cibule so vsadenými jednoduchými trojramennými kovovými krížmi. V hlavnej veži sú tri zvony, z toho jeden z roku 1811. Bohoslužby sú v cerkvi každú nedeľu a sviatok, ale aj medzi tým na vyžiadanie veriacich. Kurátor ho sprístupňuje aj turistom, ktorí sem prichádzajú. "Najďalej boli z Jamajky a Filipín," poznamenal.

Mních, ktorý nechcel byť na príťaž

Na kopci, tzv. hôrke, v obci Uličské Krivé v Sninskom okrese postavil v 60. rokoch minulého storočia s pomocou miestnych obyvateľov tamojší rodák otec Ignatij Čokina tzv. skit. Urobil tak po tom, ako sa do obce znovu vrátil po svojej aktívnej činnosti. Ide o trojposchodový objekt na spôsob atoských mníchov. Je pri ňom aj pochovaný.

Ako pre TASR uviedol pravoslávny duchovný Boris Hrustič, na prízemí budovy je jedáleň, prvé poschodie tvorí spálňa a to najvyššie je súkromná kaplnka. Poslednú časť tvorí strecha s kupolou a krížom. "Mal pravidlo, že spal štyri hodiny denne. Väčšiu časť dňa tak venoval modlitbe a druhú časť pracoval na pozemku," priblížil spôsob života v doline známeho mnícha. Venoval sa aj pestovaniu ovocia.



Podľa Hrustiča k nemu často prichádzali veriaci. Preto sa ku koncu svojho života rozhodol postaviť aj ďalšiu samostatnú kaplnku pre verejnosť. Posvätil ju v auguste 1976, o dva mesiace na to, v októbri, zomrel. Veriaci sem prichádzajú z rôznych častí regiónu aj v súčasnosti. Miestny kňaz tu pravidelne slúži večerne, v polovici augusta sa tu koná veľká slávnosť spojená s púťou z neďalekého Uliča. Celý areál je bežne prístupný, objekty taktiež. Podľa duchovného tu môžu ľudia stráviť aj niekoľko dní, ak sa chcú modliť či rozjímať.

Ako ďalej uviedol, otec Čokina bol dobrým misionárom a chodieval na rôzne miesta, kde po sebe vždy niečo zanechal. Z rozprávania svojho otca, ktorý sa s ním veľmi dobre poznal, vie, že to bol jednoduchý, veselý človek, rád pomáhal a tešil sa z každej maličkosti.

Za svoju vieru sa nehanbil a nebál sa ju prezentovať ani v najtvrdších časoch bývalého režimu. Za svoje náboženské presvedčenie bol dva mesiace väznený. "Postupne sa dostáva do povedomia nielen doma, ale aj v zahraničí," uviedol. Spomenul napr. Spojené štáty americké, kam do mesta Jordanville emigrovalo mnoho mníchov z kláštora v Ladomírovej, ktorý bol počas druhej svetovej vojny zničený a kde Čokina pôsobil.

Pravoslávny duchovný poznamenal, že Čokina predpokladal, kedy zomrie. Stalo sa tak v sninskej nemocnici. Jedna vec, ktorá sa mu podľa jeho ďalších slov nesplnila, je to, že si sám nevykopal svoj hrob. "Nechcel, aby za neho ľudia pracovali. Nechcel byť na príťaž," spomenul s tým, že vedel, kde chce mať miesto posledného odpočinku a miestni obyvatelia ho preňho pripravili. Vlastnoručne ale vytesal kríž, ktorý stojí nad jeho hrobom.

Ignatij Čokina sa narodil v apríli 1899. V roku 1925 sa stal mníchom, o dva roky na to ho vysvätili za jeromonacha (mnícha kňaza). "Pôsobil vo farnostiach na východnom Slovensku," uzavrel Hrustič.

Náučný chodník cez prírodnú rezerváciu

V katastri obce Uličské Krivé v Sninskom okrese sa nachádza väčšia časť Národnej prírodnej rezervácie (NPR) Rožok, ktorá zasahuje aj do katastra susedného Uliča. Vznikla pred 55 rokmi.

Zriadená bola na ochranu pralesovitých biotopov, ktorými sú predovšetkým čisto bukové lesy a pralesy a tiež je zaujímavá tým, že je to jedna zo štyroch sublokalít zapísaných v rámci Starých bukových lesov a bukových pralesov Karpát a iných regiónov Európy do zoznamu svetového dedičstva UNESCO. Jej celková výmera je 67,13 hektára. Platí tam piaty stupeň ochrany.

Pred niekoľkými rokmi nebola verejnosti prístupná. "Máme tam zriadený náučný chodník, ktorý sčasti zachádza aj do NPR Rožok," uviedol pre TASR Marián Gič zo Správy Národného parku Poloniny s tým, že sa viaže na červený turistický chodník, ktorý vedie z Uble do Novej Sedlice a na Kremenec.

V minulosti bolo v tejto NPR realizovaných niekoľko inventarizačných výskumov. Zamerané boli na huby, ktoré tam patria k najzaujímavejším druhom a evidujú ich tam približne 280, tiež kvetenu či rôzne rady hmyzu ako napr. chrobáky, motýle, ale aj dvojkrídlovce.

Gič v tejto súvislosti spomenul, že pre túto lokalitu je typický najmä hmyz, ktorého existencia sa viaže na mŕtve drevo v rôznych stupňoch rozkladu. Ide napr. o fúzača alpského.

"V rámci tejto prírodnej rezervácie profesor Korpeľ založil tri pokusné plochy, na ktorých sa vykonával výskum vývoja pralesovitých formácií. Zistená tam bola najvyššia zásoba dreva na 1 hektár, aká kedy bola na Slovensku nameraná v bukovom pralese (bez prímesí iných drevín), a to 1029 metrov kubických na hektár," poznamenal Gič.

V Národnom parku Poloniny sa nachádza celkom 21 maloplošne chránených území, z toho sedem je NPR, 13 prírodných rezervácií a jedna prírodná pamiatka. Pralesovité formácie sú v lokalitách Stužica, Riaba skala, Pľaša, Havešová, Borsučiny. "Fragmenty pralesovitých biotopov sa nájdu aj mimo maloplošných chránených území," uzavrel.

Obec trápi, že nemá kanalizáciu

Obec Uličské Krivé, ktorá sa nachádza v Národnom parku Poloniny a od okresného mesta Snina je vzdialená približne 35 kilometrov, trápi hlavne to, že nemá vodu ani kanalizáciu. Pre TASR to uviedol jej starosta Milan Sičak.

"Projekty máme už 12 rokov, ale nemôžeme sa dostať k peniazom na vodu, hoci Starinu máme za humnami," poznamenal s tým, že tá zásobuje takmer celý východ, oni sa k vode z nej nedostanú. Keď sú zrážky, nemajú podľa neho problém, každý má totiž studňu, ale keď je dlhodobé sucho, je to zložité. Podľa Sičaka bolo už aj také obdobie, že v obci nemali vodu štyri mesiace.

Citeľný je aj odchod ľudí za prácou mimo regiónu. V obci ich žije 256, v 70. rokoch ich tu bolo podľa starostu 650 až 680. Aktuálny priemerný vek obyvateľstva je 44 rokov. Najmladšia z nich má niečo cez rok a najstaršia 94. "Sú aj mladí ľudia, ktorí si zakladajú rodiny, ale problémom je zas zamestnanie," spomenul Sičak s tým, že jediným väčším podnikom v doline je LPM Ulič, š.p. Podľa miestnych bývajú mladé rodiny na tzv. ulici Močar.

V jej blízkosti sa nachádza aj menšie centrum obce, kde sídli zrekonštruovaný obecný úrad, denný stacionár i dom smútku. Aktuálne realizujú v rámci dotácie obnovu požiarnej zbrojnice. V obci majú do 20 aktívnych dobrovoľných hasičov.

Miestni sa venujú aj futbalu, obec tiež reprezentuje folklórna skupina Polonina, ktorá uchováva zvyky, tradície, piesne a tance Rusínov z tejto oblasti. Je akýmsi pokračovaním niekdajšej Krivjanky, ktorá v obci fungovala viac ako 30 rokov.

Jej muzikanti boli samoukovia, na vystúpeniach rovnako prezentovali tiež tradície formou krátkych scénok. Trénovať ich chodili až z Prešova. TASR to prezradili jej niekdajšie speváčky, ktoré si v miestnom stacionári občas zaspomínajú na aktívne pôsobenie súboru nejednou piesňou.



Veľa si toho pamätá aj miestna kronika, ktorú založili v roku 1944. Od roku 2015 sa jej dopĺňaniu venuje Marcela Čopáková. Zaujímavosťou podľa nej sú hlavne povojnové roky, ktoré sú dôkladne rozpísané. "Je to čítanie, ktoré sa dotkne človeka," spomenula s tým, že z tohto obdobia sú v nej zmapované rozličné príbehy, zážitky i povojnové akcie.

"Je tam zaznačených veľa rodín, ktoré prišli o svojich príbuzných počas vojny, ale aj po nej, napr. pri odstraňovaní mín," poznamenala kronikárka. Aktuálne sa do tzv. knihy obce zapisujú podľa nej informácie zaobalene. Ich súčasťou sú aj demografické ukazovatele. "V posledných rokoch sa už zapisuje viac úmrtí ako narodení," uzavrela.