Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Neoddeliteľnou súčasťou predvianočného obdobia bola aj návšteva cintorínov a spomienka na zosnulých baníkov.
Autor TASR
Banská Štiavnica 24. decembra (TASR) – Vianočné sviatky v baníckych rodinách neboli materialisticky založené, prevládali skôr duchovné a mystické zvyky, ktoré mali ochrániť baníkov pri ich nebezpečnom povolaní. Niektoré z baníckych tradícií sa však v regióne podarilo udržať až dodnes, tvrdí riaditeľka Slovenského banského múzea (SBM) Zuzana Denková.
Podľa Denkovej sú vo všeobecnosti mnohé zvyky a tradície naviazané na špecifické profesie, výnimkou nie sú ani banícke lokality, ktoré majú svoju špecifickú kultúru. „Vianoce baníkov neboli bohaté na darčeky, nebola to typická súčasť sviatkov. Ak tak to boli praktické darčeky, ktoré sa potom využívali v každodennom živote,“ vysvetlila Denková.
Vianočné obdobie v baníckych rodinách bolo založené skôr na duchovne a mystike. „Vykonávali sa rôzne úkony, ktoré mali ochrannú funkciu a mali baníkov aj ich rodiny uchrániť v ich nebezpečnom povolaní,“ prezradila Denková s tým, že široko zaužívané boli aj rôzne prosperitné zvyky.
V oblasti gastronómie sa baníci od iných profesií nijako neodlišovali, rozdiely boli podobne ako v iných regiónoch skôr medzi katolíkmi a evanjelikmi. „V banskoštiavnickom regióne boli časté strukoviny a jednoduché polievky. Typické počas Vianoc boli opekance nazývané bacekýchle, trokšiar, rôzne kysnuté koláče a, samozrejme, ryba,“ vymenovala Denková.
Špecifickou predvianočnou tradíciou regiónu bola výroba betlehemov. „Rozvoj nastal v 19. storočí a súvisel s útlmom baníctva a hľadaním vedľajších možností zárobku,“ objasnila Denková s tým, že rezbárska dielňa a škola existovala napríklad v Štiavnických Baniach. Betlehemy sa stali súčasťou kultu výzdoby baníckych rodín a nachádzali sa v rôznej podobe v prakticky každej domácnosti. Zdobené boli prírodnými materiálmi a ich súčasťou bolo vždy nejaké svetlo, najčastejšie sviečka, ktoré symbolizovalo nádej spojenú s príchodom nového roka.
„Tradíciou sú aj slávnostné omše, ktoré pomáhali vysluhovať takzvaní aušusníci. Najčastejšie sa konali 25. decembra, aušusníci stáli pred oltárom, ktorý obradne obchádzali,“ poznamenala Denková s tým, že tieto omše dokázali prežiť aj k cirkvi nepriaznivé obdobie socializmu.
Neoddeliteľnou súčasťou predvianočného obdobia bola aj návšteva cintorínov a spomienka na zosnulých baníkov. Mládež a deti sa zas vo veľkom venovali koledovaniu, ktorým si krátili pôst pred polnočnou omšou. „Koledovanie sa už len v istej podobe zachovalo napríklad na Štiavnickom vianočnom jarmoku. Aušusníkov však na prvý sviatok vianočný možno dodnes vidieť na omši v Štiavnických Baniach,“ prezradila Denková.
Podľa Denkovej sú vo všeobecnosti mnohé zvyky a tradície naviazané na špecifické profesie, výnimkou nie sú ani banícke lokality, ktoré majú svoju špecifickú kultúru. „Vianoce baníkov neboli bohaté na darčeky, nebola to typická súčasť sviatkov. Ak tak to boli praktické darčeky, ktoré sa potom využívali v každodennom živote,“ vysvetlila Denková.
Vianočné obdobie v baníckych rodinách bolo založené skôr na duchovne a mystike. „Vykonávali sa rôzne úkony, ktoré mali ochrannú funkciu a mali baníkov aj ich rodiny uchrániť v ich nebezpečnom povolaní,“ prezradila Denková s tým, že široko zaužívané boli aj rôzne prosperitné zvyky.
V oblasti gastronómie sa baníci od iných profesií nijako neodlišovali, rozdiely boli podobne ako v iných regiónoch skôr medzi katolíkmi a evanjelikmi. „V banskoštiavnickom regióne boli časté strukoviny a jednoduché polievky. Typické počas Vianoc boli opekance nazývané bacekýchle, trokšiar, rôzne kysnuté koláče a, samozrejme, ryba,“ vymenovala Denková.
Špecifickou predvianočnou tradíciou regiónu bola výroba betlehemov. „Rozvoj nastal v 19. storočí a súvisel s útlmom baníctva a hľadaním vedľajších možností zárobku,“ objasnila Denková s tým, že rezbárska dielňa a škola existovala napríklad v Štiavnických Baniach. Betlehemy sa stali súčasťou kultu výzdoby baníckych rodín a nachádzali sa v rôznej podobe v prakticky každej domácnosti. Zdobené boli prírodnými materiálmi a ich súčasťou bolo vždy nejaké svetlo, najčastejšie sviečka, ktoré symbolizovalo nádej spojenú s príchodom nového roka.
„Tradíciou sú aj slávnostné omše, ktoré pomáhali vysluhovať takzvaní aušusníci. Najčastejšie sa konali 25. decembra, aušusníci stáli pred oltárom, ktorý obradne obchádzali,“ poznamenala Denková s tým, že tieto omše dokázali prežiť aj k cirkvi nepriaznivé obdobie socializmu.
Neoddeliteľnou súčasťou predvianočného obdobia bola aj návšteva cintorínov a spomienka na zosnulých baníkov. Mládež a deti sa zas vo veľkom venovali koledovaniu, ktorým si krátili pôst pred polnočnou omšou. „Koledovanie sa už len v istej podobe zachovalo napríklad na Štiavnickom vianočnom jarmoku. Aušusníkov však na prvý sviatok vianočný možno dodnes vidieť na omši v Štiavnických Baniach,“ prezradila Denková.
