Vikartovce 14. apríla (TASR) – V obci Vikartovce neďaleko Popradu sa ľudia stále snažia udržiavať zvyky a tradície a zároveň aj propagovať pôvodné remeslá. Dôkazom toho je aj fakt, že tam žijú traja držitelia ocenenia kráľ remesiel z festivalu Európske ľudové remeslo (EĽRO) v Kežmarku. Ako prvý ho v roku 2011 získal šindliar Peter Kormoš, ktorý sa tomuto remeslu venuje 25 rokov a na po rôznych akciách ho spolu so svojim synom prezentuje po celom Slovensku.

„Je to koníček, snažíme sa chodiť po rôznych remeslách a propagovať šindliarstvo, pretože nás už ostalo len pár na Slovensku. Je potrebné podľa mňa si to stále pripomínať, ako si naši predkovia zakrývali domy, stodoly, udiarne, maštale a podobne. Bol by som rád, keby sa to zachovalo a niekto to po mne prevzal," uviedol pre TASR Kormoš, pre ktorého je ocenenie kráľa remesiel veľká česť. Tradičnej výrobe dreveného šindľa sa priučil od svojho starého otca a rezbárstvo má v krvi aj jeho syn Kristián, ktorý je zároveň aj reštaurátorom.

Foto: TASR/Adriána Hudecová

Ďalšími dvoma ocenenými sú Margita Kormošová, mama Petra Kormoša a Mária Bukovinová, ktoré prezentujú tradičnú výrobu ľanu. „Najprv treba na roli zasiať semienka, vyrastie ľan a treba ho vytrhať, nekosí sa. Potom ho treba očesať, zaviazať do takého snopka, musí potom moknúť ten ľan a následne ho dáme sušiť na také vyštochály," priblížila prvotné spracovanie ľanu pani Bukovinová, ktorá sa tomuto remeslu venuje od malička. Následne sa na tzv. bufkacom stolku pobije drevenými palicami a povytiera na terdlici a vyčeše. „Keď už je taký vyčesaný, tak sa skrúca a dáva sa na kúdeľ a z tých nitiek, ktoré sa ešte uvaria a vysušia, sa potom na krosnách robí plátno. Používam kolovrátok veľký aj malý, ten malý už má odhadom asi 200 rokov. Darovala mi ho taká pani, ktorej stál na povale, opravili sme ho a funguje," vysvetlila Bukovinová.



Ľan je podľa pani Kormošovej čisto prírodné vlákno, vzdušné a odolné. Jeho výhodou je najmä to, že v lete príjemne chladí a v zime trochu zahreje. „Aj keď chodíme po remeslách, tak si to ľudia pýtajú, aj malým deťom z toho šijú vecičky, lebo je to naozaj čisto prírodný materiál," zdôraznila Kormošová, ktorá sa ku pani Bukovinovej pridala pred piatimi rokmi a od vtedy spolu chodia výrobu ľanu prezentovať po celej krajine. Ľanové plátno sa v minulosti využívalo naozaj na všetko, od oblečenia ženského i mužského, cez obliečky na periny až po obrusy na stôl. „Je to naozaj odolný materiál," konštatovala Bukovinová a ukazuje na košeľu starú 80 rokov, ktorá vyzerá ako nová.

Titul kráľa remesiel, ktorý spoločne získali pred dvoma rokmi, pre ne znamená veľmi veľa a je to predovšetkým ocenenie ich dlhoročnej práce. „Ukázali nám, že si nás vážia, pričom my sme si mysleli, že to je nič. Ja mám vychodených len osem tried, otec mi povedali, že sa mám vydať a školu mi netreba. Keď ale vymenujem všetko, čo viem tu na gazdovstve robiť, tak ľudia povedia, že to ako keby som mala štyri vysoké školy vychodené," dodala s úsmevom Bukovinová. Pre pani Kormošovú to bol tiež obrovský zážitok a povzbudilo ju to do ďalšej práce. „Aby deti videli, ako naši starí rodičia pracovali. Už sa nám stalo, že v Kežmarku za nami prišli ľudia a chceli, aby sme ich naučili, ako sa ten ľan spracúva. A to nás veľmi teší," uzatvára Vikartovčanka.

Peter Kormoš sa tradičnej výrobe dreveného šindľa venuje 25 rokov

Peter Kormoš z Vikartoviec pri Poprade sa tradičnému šindliarstvu venuje už 25 rokov, toto remeslo prevzal po svojom starom otcovi. „Kedysi neboli plechy na strechy a ľudia si museli niečím prikryť obydlie, tak vymysleli šindeľ. Je to zo štiepaného bieleho alebo červeného smreka, drevo sa naštiepe na 40- alebo 50-centimetrové kusy a následne opracuje obojručným nožom na strúhacom stolku," priblížil pre TASR Kormoš.

Dôležitý je podľa neho výber správneho a kvalitného dreva, aby sa dobre štiepalo. Hrúbka šindľa je dva a pol až tri centimetre. Po opracovaní sa šindle nechajú viac ako týždeň sušiť na stojato v prievane mimo slnka, následne sa umiestnia do klietok, ktoré sa zaťažia, aby sa šindeľ nepokrivil. V súčasnosti je podľa Kormoša menší záujem o ručne vyrábaný šindeľ, skôr sa preferujú strojom vyrábané. Vikartovský šindliar však konštatoval, že tie nie sú také kvalitné, pretože drevo prerežú a neštiepia. Naruší sa tak jeho štruktúra a skôr nasaje vodu, ako keď sa drevo odštiepi. „Keď ja strúham, tak idem po vlákne, a keď sa reže na stroji, poprerezujú sa vlákna, zachytáva sa tam voda, drevo sa napije a časom zhnije," zdôvodnil.



Na meter štvorcový strechy ide približne 30 až 35 kusov 50 centimetrov dlhých šindľov, pritom jedna strecha má zvyčajne okolo 70 metrov štvorcových. „Trvácnosť pri červenom smreku je 35 až 40 rokov, u bieleho je to trošku menej, okolo 30 rokov. V minulosti vydržali šindle na streche aj sto rokov, lebo sa ničím nenapúšťali, konzervovali sa dechtom. Nebol komín vyvedený nad strechu, ale nad povalu, takže všetok dym šiel na strechu, čiže impregnoval. Aj preto boli strechy tmavé, až do čierna. Dnes je to už iné, lebo na drevo dávajú všelijaké nátery, a to už toľko nevydrží," vysvetľuje Kormoš.

Vo Vikartovciach bolo kedysi viac šindliarov, podľa Kormoša si ľudia šindle väčšinou pripravovali v zime, aby si v lete mohli opravovať svoje príbytky. „Mali sme jednu zákazku, pri ktorej bolo potrebné robiť 20.000 šindľov, to sme ešte so starým otcom robili a dá sa povedať, že kto v dedine trochu vedel, tak strúhal a pomáhal," upozornil Kormoš.

So svojím synom Kristiánom už niekoľko rokov prezentuje šindliarstvo a rezbárstvo okrem iného aj na festivale Európske ľudové remeslo v Kežmarku, v roku 2011 si odtiaľ odniesol titul kráľa remesiel. „Je dôležité stále prezentovať túto prácu, aby tí mladí vedeli, ako si naši starí a prastarí rodičia zakrývali drevenice, domy, chlievy, stodoly, či udiarne a bolo by dobré, aby sa to zachovalo a niekto to po mne prevzal," uzatvára Kormoš.

Miestna folklórna skupina funguje po obnove 20 rokov

Folklórna skupina v obci Vikartovce neďaleko Popradu funguje po obnovení už 20 rokov. Neprezentuje však len zvyky, tance a spevy z tamojšieho regiónu, ale aj ďalších. „Okrem Spiša je to aj Šariš, Myjava, cigánske tance, rusnácke zvyky, Horehron a obec Fintice," uviedol pre TASR vedúci folklórneho zoskupenia Vikartovčan Jozef Švagerko, ktorý na vojne pôsobil vo folklórnom súbore Jánošík vo Zvolene a svoje skúsenosti po návrate domov odovzdáva v domácej skupine mladším.

Foto: TASR/Adriána Hudecová

Zo začiatku bolo súčasťou skupiny osem chlapov, šesť dievčat a jeden harmonikár. Dnes ju tvorí takmer 100 členov, aj vikartovskí remeselníci, ktorí prezentujú tradičnú výrobu ľanu, strešného dreveného šindľa a rezbárstvo. „Na začiatku to nebolo len o folklóre, budovali sme si aj zázemie v kultúrnom dome. Dnes už tu máme štvrtú generáciu tanečníčok, chodia k nám malé detičky, ale aj vysokoškoláci i staršie ročníky. Choreografie tvoríme štyria, je to trošku jednoduchšie, keďže inšpiráciu vieme nájsť napr. aj na internete," dodal Švagerko s tým, že Vikartovce nemajú svoje typické znaky folklóru, ovplyvnili ho regióny Spiša, Horehronia i Liptova, kam chodili miestni chlapi za prácou, ale aj Česko, kde pre zmenu vojenčili.

Skupina Vikartovčan vystupuje väčšinou po okolí, so svojím programom zavítali už aj do Poľska, Českej republiky i Nemecka, no predovšetkým sú súčasťou všetkých podujatí a organizátorom niektorých akcií v dedine. „Pri príležitosti 20. výročia chystáme aj folklórny deň, na ktorý chceme pozvať viacero súborov z regiónu a pripravujeme aj nový program," upozornil šéf skupiny.



Tvrdí, že práca s mládežou vo folklóre je iná, ako bola kedysi, mladým často chýba zodpovednosť a nemajú až tak vyvinutý prirodzený zmysel pre tanec a spev. „My sme v mladosti vyrastali v ľudovej hudbe, ktorá bola akordicky spracovaná, dostali sme to do ucha. Dnes je muzika o niečom inom, stačí, že to má tri akordy, hlavne, že je to hlasno. Deti hluchnú, nemajú tú rytmiku zabudovanú, takže s tým treba pracovať," zhodnotil Švagerko. Zároveň zdôraznil, že je to výsledok doby a podstatné je, že záujem o folklór sa zvyšuje.

Obec si pripomína 735. výročie vzniku, chýba však prvá zmienka

Prvou dedinou v Hornádskej doline pod Tatrami je obec Vikartovce neďaleko Popradu. V tomto roku si tam pripomínajú 735. výročie vzniku, a to aj napriek tomu, že prvá písomná zmienka o Vikartovciach sa objavila až o približne 100 rokov neskôr. „Pravdepodobnosť príchodu prvých obyvateľov bola okolo roku 1283, oficiálne listiny sa však nenašli. V tej prvej nájdenej písomnej zmienke sa však hovorí, že už tu bola vybudovaná obec, dokonca aj farnosť, a mali sme svoju filiálku, obec Kravany," objasnil starosta Vikartoviec Vladimír Šavel.

Osídlenie Hornádskej doliny, a teda aj obce Vikartovce, súvisí s príchodom cisterciátov na Spiš, založením ich kláštora v Spišskom Štiavniku a zároveň aj s osídľovaním Štiavnického opátstva. „Prvá písomná zmienka o obci je z roku 1383 na odpustovej listine Ladislava z Vlkovej, kninského biskupa, ktorý kostolu vo Vikartovciach i ďalším svätostánkom na Spiši udelil 40-dňové odpustky," uvádza Ján Endrödi v monografii o obci Vikartovce.

Foto: TASR/Adriána Hudecová

Ľudia sa tu v okolí živili najprv baníctvom, ktoré sa v údolí horného toku rieky Hornád rozvíjalo niekoľko storočí. Okrem toho tu boli aj pastieri, ktorí vyklčovali časť tamojších lesov a následne sa živili drevorubačstvom a chovom oviec a dobytka. „To sa nám v podstate udržalo až dodnes, agrárna spoločnosť sa momentálne zameriava na dobytok a ľudí zamestnáva aj ťažba dreva," doplnil Šavel, ktorý je vo funkcii už štvrté volebné obdobie po sebe.

V monografii obce sa ďalej spomína, že krátko po zálohovaní Vikartoviec bola dedina spustošená husitmi a morom, a opustená. Jej opätovné osídľovanie valachmi začalo na začiatku 16. storočia. „To boli takí rebeli, ktorých sa tu východné kniežatstvo chcelo zbaviť a myslím si, že to asi ostalo v povahách našich ľudí dodnes. Ostatné obce sa v minulosti prispôsobovali režimu, tu sme boli poslední, ktorí si napr. založili družstvo a nejaká tá rebélia nás sprevádza stále," konštatoval starosta.



V súčasnosti žije v obci približne 1870 obyvateľov, z toho zhruba 600 tvorí rómska populácia. Podľa starostu sa každoročne počet občanov zvyšuje, súvisí to jednak s voľnými stavebnými pozemkami, kde si domy stavajú zväčša mladí ľudia. „Dosť veľa bývalých Vikartovčanov, ktorí bývali napr. v Poprade, sa taktiež vrátilo späť do dediny, ja som jeden z nich," zdôraznil Šavel. Okolie obce je podľa neho zaujímavé hubárskou oblasťou, ale aj množstvom turistických chodníkov smerom na Kráľovu hoľu či Kozie chrbty s vrcholom Kozí kameň. Kostol sv. Martina, ktorý je dominantou obce, bol dostavaný okolo roku 1780 v klasicistickom štýle.

Investície smerujú v tomto roku prioritne do ciest a štadióna

Investície budú v tomto roku v obci Vikartovce pri Poprade prioritne smerovať do opráv a budovania ciest i chodníkov. Starosta tejto dediny s takmer 1900 obyvateľmi Vladimír Šavel potvrdil, že rozhodujúcou úlohou je aj začať s výstavbou šatní pri futbalovom štadióne.

„Máme už zrekonštruovanú hraciu plochu s novým trávnikom a tento rok v júni chceme začať stavať sociálne zázemie. Mali sme problém s pozemkami, bolo tam asi 600 vlastníkov, ale už by malo byť všetko v poriadku, takže v lete môžeme začať," uviedol Šavel s tým, že z obecného rozpočtu je na projekt vyčlenených 120.000 eur, ďalších 15.000 získala samospráva zo Slovenského futbalového zväzu.

„Konečne sa vrhneme aj na obecné cesty, ktoré boli v zanedbanom stave. Rozrastá sa nám Severná ulica, tam chceme urobiť novú cestu a zrekonštruovať niektoré komunikácie v rámci celej dediny," priblížil Šavel. Na hornom konci dediny plánuje obec vybudovať chodník, keďže na hlavnej ceste je dosť intenzívna doprava kvôli ťažbe dreva a cez obec prechádzajú aj autá smerujúce z Liptovskej Tepličky. Na cesty vyčlenili obecní poslanci 50.000 eur a na chodníky ďalších 20.000 eur.

Foto: TASR/Adriána Hudecová

Za jeden zo svojich investičných úspechov považuje starosta, ktorý je vo funkcii štvrté obdobie po sebe, dokončenie miestnej školy. „V minulosti sídlila v dvoch najstarších budovách bývalej fary. Tie podmienky boli naozaj nedôstojné a kapacitne nepostačujúce. Od roku 2003 sme začali tento problém riešiť a dnes sme na školu hrdí. Máme dve budovy základnej školy, v ktorých je prvý a druhý stupeň, jedna je zrekonštruovaná a druhá je úplne nová, ktorú sme postavili z vlastných zdrojov. Najstaršiu farskú budovu sme obnovili vďaka dotácii z ministerstva školstva a z nášho rozpočtu v historickom duchu. V nej teraz sídli materská škola," dodal Šavel s tým, že celý proces trval približne desať rokov. Do budovania školských zariadení investovala obec dohromady približne 1,32 milióna eur.

Na budúci rok by chceli vo Vikartovciach vybudovať pri základnej škole aj telocvičňu, ktorá momentálne chýba. Deti majú telesnú výchovu prevažne vonku v novovybudovanom športovom areáli s umelou trávou. Slúžiť by mala všetkým obyvateľom. Na financovanie projektu chce vedenie obce získať prostriedky zo štátnych či európskych fondov.