Návštevnosť osady Vlkolínec, ktorá je súčasťou Zoznamu svetového dedičstva UNESCO, atakuje hranicu 100.000 turistov ročne.
Autor TASR
Ružomberok 5. apríla (TASR) – Rastúci záujem turistov o návštevu pamiatkovej rezervácie ľudovej architektúry Vlkolínec má podľa niektorých tamojších obyvateľov aj odvrátenú stranu. Návštevníci často nevedomky vchádzajú do súkromných dvorov, viacerí nerešpektujú zákazy a znečisťujú okolie. Ružomberský primátor Igor Čombor ubezpečil, že vzniknutú situáciu sa na radnici snažia vyriešiť.
Návštevnosť osady Vlkolínec, ktorá je súčasťou Zoznamu svetového dedičstva UNESCO, atakuje hranicu 100.000 turistov ročne. Mnoho z nich si neuvedomuje, že v nej žijú pôvodní obyvatelia, hoci najmä tým je Vlkolínec unikátny. „Stáva sa, že turisti vojdú do dvorov, dokonca niektorí vošli aj priamo do obydlia. Nie každý rešpektuje tie všeobecne platné veci, ktoré platia aj na iných miestach. Chodia so psami a nie vždy ich majú na vôdzke, mnohí fajčia, i keď je na každom rohu výstraha, že sa tu nesmie fajčiť. Hádžu skaly do potoka, rozhadzujú odpadky po okolí,“ vymenoval najčastejšie nedostatky predseda občianskeho združenia Vlkolínec Jozef Bašary.
Podľa neho tieto problémy pravdepodobne súvisia s tým, že do Vlkolínca prichádzajú ľudia z celého sveta. Z analýzy, ktorú robili pred pár rokmi, vyplynulo, že Vlkolínec navštívili turisti z 80 krajín sveta. „Títo ľudia sú skrátka zvyknutí pohybovať sa v skanzenoch, kde sú prístupné všetky objekty. Keď prídu do Vlkolínca, nie vždy si uvedomia, že je to osada, v ktorej stále žijú ľudia. Ľudí treba viac upozorňovať, že nevstúpili do skanzenu, ale do živej mestskej časti,“ povedal Bašary.
Tamojší obyvateľ Anton Sabucha hovorí, že bývanie vo Vlkolínci už dávno nie je tak idylické ako kedysi. V minulosti sa podľa neho návštevníci správali oveľa slušnejšie. „Za mojich mladých čias tiež chodili do Vlkolínca turisti, no boli to takí fajnšmekri, ktorí vedeli, kde idú. Správali sa slušne, inak by im starí gazdovia dali poza uši bičom, keby sa pchali tam, kde nemali. Každý išiel z Vlkolínca spokojný. Bolo tu ticho a pokoj. Teraz tu už ticho nie je. Je tu kopec áut, turisti chodia ako ovce bez pastiera. Nemá ich kto usmerniť,“ posťažoval sa Sabucha.
Ružomberský primátor na margo sťažností Vlkolínčanov uviedol, že radnica sa snaží vytvoriť systém, ktorým by eliminovali prípadné nedostatky a vzniknuté problémy. Hľadajú tiež vhodné mechanizmy, ako efektívne usmerniť pohyb turistov. Pripomenul, že pre lepšiu informovanosť návštevníkov nedávno otvorili aj Dom UNESCO.
Problémy by sčasti mohli vyriešiť aj informačné tabule či letáky. Tie by však podľa primátora mali šancu osloviť nižšie percento návštevníkov, ako je v súčasnosti potrebné. „Je to jediná zachovalá pamiatka stredoeurópskeho typu, kde sú kompaktne zachovalé a umiestnené zrubové domy. K nim patrí aj štýl života, ktorý vtedy ľudia žili. Musíme vytipovať miesta, kde turisti majú chodiť, aby to mohli intenzívne vidieť. Aby sa vyhli miestam, kde žijú obyvatelia svoj súkromný život,“ doplnil primátor.
Vlkolínec zapísali do Zoznamu UNESCO pred štvrťstoročím v kolumbijskej Cartagene medzi prvými lokalitami zo Slovenska. Je súčasťou pestrého okolia Ružomberka a leží v prírodnom amfiteátri na južnom úpätí veľkofatranského vrchu Sidorovo. Pôvodný názov je pravdepodobne odvodený od častého výskytu vlkov v zalesnenom horskom priestore, kde neskôr vznikla osada. Prvá písomná zmienka je asi z roku 1376, keď sa Vlkolínec spomína ako jedna z ulíc Ružomberka.
Návštevnosť osady Vlkolínec, ktorá je súčasťou Zoznamu svetového dedičstva UNESCO, atakuje hranicu 100.000 turistov ročne. Mnoho z nich si neuvedomuje, že v nej žijú pôvodní obyvatelia, hoci najmä tým je Vlkolínec unikátny. „Stáva sa, že turisti vojdú do dvorov, dokonca niektorí vošli aj priamo do obydlia. Nie každý rešpektuje tie všeobecne platné veci, ktoré platia aj na iných miestach. Chodia so psami a nie vždy ich majú na vôdzke, mnohí fajčia, i keď je na každom rohu výstraha, že sa tu nesmie fajčiť. Hádžu skaly do potoka, rozhadzujú odpadky po okolí,“ vymenoval najčastejšie nedostatky predseda občianskeho združenia Vlkolínec Jozef Bašary.
Podľa neho tieto problémy pravdepodobne súvisia s tým, že do Vlkolínca prichádzajú ľudia z celého sveta. Z analýzy, ktorú robili pred pár rokmi, vyplynulo, že Vlkolínec navštívili turisti z 80 krajín sveta. „Títo ľudia sú skrátka zvyknutí pohybovať sa v skanzenoch, kde sú prístupné všetky objekty. Keď prídu do Vlkolínca, nie vždy si uvedomia, že je to osada, v ktorej stále žijú ľudia. Ľudí treba viac upozorňovať, že nevstúpili do skanzenu, ale do živej mestskej časti,“ povedal Bašary.
Tamojší obyvateľ Anton Sabucha hovorí, že bývanie vo Vlkolínci už dávno nie je tak idylické ako kedysi. V minulosti sa podľa neho návštevníci správali oveľa slušnejšie. „Za mojich mladých čias tiež chodili do Vlkolínca turisti, no boli to takí fajnšmekri, ktorí vedeli, kde idú. Správali sa slušne, inak by im starí gazdovia dali poza uši bičom, keby sa pchali tam, kde nemali. Každý išiel z Vlkolínca spokojný. Bolo tu ticho a pokoj. Teraz tu už ticho nie je. Je tu kopec áut, turisti chodia ako ovce bez pastiera. Nemá ich kto usmerniť,“ posťažoval sa Sabucha.
Ružomberský primátor na margo sťažností Vlkolínčanov uviedol, že radnica sa snaží vytvoriť systém, ktorým by eliminovali prípadné nedostatky a vzniknuté problémy. Hľadajú tiež vhodné mechanizmy, ako efektívne usmerniť pohyb turistov. Pripomenul, že pre lepšiu informovanosť návštevníkov nedávno otvorili aj Dom UNESCO.
Problémy by sčasti mohli vyriešiť aj informačné tabule či letáky. Tie by však podľa primátora mali šancu osloviť nižšie percento návštevníkov, ako je v súčasnosti potrebné. „Je to jediná zachovalá pamiatka stredoeurópskeho typu, kde sú kompaktne zachovalé a umiestnené zrubové domy. K nim patrí aj štýl života, ktorý vtedy ľudia žili. Musíme vytipovať miesta, kde turisti majú chodiť, aby to mohli intenzívne vidieť. Aby sa vyhli miestam, kde žijú obyvatelia svoj súkromný život,“ doplnil primátor.
Vlkolínec zapísali do Zoznamu UNESCO pred štvrťstoročím v kolumbijskej Cartagene medzi prvými lokalitami zo Slovenska. Je súčasťou pestrého okolia Ružomberka a leží v prírodnom amfiteátri na južnom úpätí veľkofatranského vrchu Sidorovo. Pôvodný názov je pravdepodobne odvodený od častého výskytu vlkov v zalesnenom horskom priestore, kde neskôr vznikla osada. Prvá písomná zmienka je asi z roku 1376, keď sa Vlkolínec spomína ako jedna z ulíc Ružomberka.