Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
História mlyna sa začala písať v polovici 18. storočia, keď ho dal postaviť šľachtic Štefan Péli–Nagy.
Autor TASR
,aktualizované Bohunice 3. októbra (TASR) – Jedným z najväčších turistických lákadiel okresu Levice je Vodný mlyn Bohunice. Vysunutá expozícia Tekovského múzea bola sprístupnená verejnosti v roku 1978 po rozsiahlej rekonštrukcii. Nachádza sa neďaleko obce Bohunice v Štampošskej doline, kde ho každoročne navštívi viac ako 2000 návštevníkov. Vodný mlyn je jedným zo 407 mlynov, ktoré sa koncom 19. storočia nachádzali v levickom regióne. Len v samotnej obci Bohunice bolo šesť mlynov, ktoré však postupne zanikali.
Mlynská usadlosť bývalého mlynára Pavla Turčana pozostáva z budovy mlyna, dvora a záhrady. Podľa etnografky Zuzany Paulovičovej ide o typ vodného mlyna s kolesom na vrchný pohon. Samotný mlyn je rozdelený na obytnú a technickú časť, ktoré sú oddelené múrmi a majú samostatné vchody z dvora. V obytnej časti sa nachádza izba, kuchyňa a komorou s priľahlou pivnicou, ktoré sú zariadené dobovým nábytkom a inventárom. Technickú časť tvorí mlynica s funkčnými a kompletnými mlynskými strojmi a kolesovňou, tzv. ráštubňou. Charakteristické drevené koleso osadili tesári priamo v domci, cez ktorý preteká aj prúd vody privedený náhonom z potoka Sikenica.
História mlyna sa začala písať v polovici 18. storočia, keď ho dal postaviť šľachtic Štefan Péli–Nagy. Jeho prvým známym mlynárom bol Lukáš Šikeť a jeho príbuzný Juraj. Až do prvej štvrtiny 19. storočia sa v mlyne vystriedalo niekoľko mlynárov, kým prešiel do vlastníctva rodiny Nyáryovcov. Tá ho vlastnila až do tretej štvrtiny 19. storočia. Od nich odkúpili mlyn Hajdamárovci, ktorí ho v roku 1909 predali Turčanovcom.
Posledným majiteľom mlyna bol Pavol Turčan, ktorý sa narodil v roku 1910 v mlyne svojho otca v Bohuniciach. So starším bratom sa vyučil za mlynára u svojho starého otca, ktorý vlastnil mlyn priamo v obci, a u svojho otca. Vodný mlyn získal po svojom otcovi v roku 1935, o tri roky neskôr dal doňho zaviesť elektrinu a zmodernizovať mlecie zariadenie. Budova mlyna aj mlynské zariadenie boli na konci druhej svetovej vojny značne poškodené, v roku 1946 ich Pavol Turčan obnovil. Mlyn fungoval ďalšie štyri roky, úradne zapečatený bol 1. marca 1950. Pavol Turčan v ňom žil až do roku 1976, kým ho nepredal Tekovskému múzeu.
Mlynská usadlosť bývalého mlynára Pavla Turčana pozostáva z budovy mlyna, dvora a záhrady. Podľa etnografky Zuzany Paulovičovej ide o typ vodného mlyna s kolesom na vrchný pohon. Samotný mlyn je rozdelený na obytnú a technickú časť, ktoré sú oddelené múrmi a majú samostatné vchody z dvora. V obytnej časti sa nachádza izba, kuchyňa a komorou s priľahlou pivnicou, ktoré sú zariadené dobovým nábytkom a inventárom. Technickú časť tvorí mlynica s funkčnými a kompletnými mlynskými strojmi a kolesovňou, tzv. ráštubňou. Charakteristické drevené koleso osadili tesári priamo v domci, cez ktorý preteká aj prúd vody privedený náhonom z potoka Sikenica.
História mlyna sa začala písať v polovici 18. storočia, keď ho dal postaviť šľachtic Štefan Péli–Nagy. Jeho prvým známym mlynárom bol Lukáš Šikeť a jeho príbuzný Juraj. Až do prvej štvrtiny 19. storočia sa v mlyne vystriedalo niekoľko mlynárov, kým prešiel do vlastníctva rodiny Nyáryovcov. Tá ho vlastnila až do tretej štvrtiny 19. storočia. Od nich odkúpili mlyn Hajdamárovci, ktorí ho v roku 1909 predali Turčanovcom.
Posledným majiteľom mlyna bol Pavol Turčan, ktorý sa narodil v roku 1910 v mlyne svojho otca v Bohuniciach. So starším bratom sa vyučil za mlynára u svojho starého otca, ktorý vlastnil mlyn priamo v obci, a u svojho otca. Vodný mlyn získal po svojom otcovi v roku 1935, o tri roky neskôr dal doňho zaviesť elektrinu a zmodernizovať mlecie zariadenie. Budova mlyna aj mlynské zariadenie boli na konci druhej svetovej vojny značne poškodené, v roku 1946 ich Pavol Turčan obnovil. Mlyn fungoval ďalšie štyri roky, úradne zapečatený bol 1. marca 1950. Pavol Turčan v ňom žil až do roku 1976, kým ho nepredal Tekovskému múzeu.
