Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
V priebehu jedného týždňa po podpise Mníchovskej dohody muselo Československo odstúpiť územia, ktoré boli rozdelené do štyroch pásem.
Autor TASR
,aktualizované Bratislava 29. septembra (TASR) - Dôsledkom Mníchovskej dohody, ktorú uzavreli Nemecko, Veľká Británia, Francúzsko a Taliansko 29. septembra 1938, teda pred 80 rokmi, muselo vtedajšie Československo odstúpiť 20 percent svojho územia Nemecku a ďalšie časti krajiny Maďarsku a Poľsku. Už 10. októbra 1938 nemecké vojská obsadili Petržalku, ktorá bola súčasťou Hitlerovej Veľkonemeckej ríše až do oslobodenia Bratislavy 4. apríla 1945.
Po 1. svetovej vojne a vzniku nástupníckych štátov bola otvorená otázka hraníc jednotlivých štátov. V novembri 1918 mocnosti v Paríži začali tvoriť nové hranice a Petržalka pripadla Maďarsku. Stala sa z nej pohraničná obec na okraji novovznikajúceho štátu a hrozil jej ekonomický úpadok. Najmä nemeckí a rakúski podnikatelia rozmýšľali nad tým, že zrušia výrobu a odsťahujú sa. Československá diplomacia úspešným vyjednávaním dosiahla, že sa Petržalka stala súčasťou Československa, ale len na papieri. Polovojenské jednotky Maďarskej republiky rád odmietali Petržalku opustiť a začiatkom leta 1919 hrozil ich útok cez most, preto na ňom armáda postavila barikády a palebné postavenia.
Pre Petržalku bol dôležitý 14. august 1919, kedy ju obsadilo po súhlase dohodových veľmocí československé vojsko a natrvalo pričlenilo k Československej republike. Aj keď slovo "natrvalo" nie je úplne presné, pretože tento stav trval len do uzavretia Mníchovskej dohody 29. septembra 1938. Vtedy sa britský premiér Arthur Neville Chamberlain, taliansky fašistický vodca Benito Mussolini, nemecký ríšsky kancelár Adolf Hitler a francúzsky predseda vlády Edouard Daladier dohodli na tom, že Československo vyhovie požiadavkám hitlerovského Nemecka a prenechá mu pohraničné oblasti. Do troch mesiacov sa mali vyriešiť územné požiadavky Maďarska a Poľska.
Presne dňa 10. októbra 1938 jednotky čs. armády, príslušníci polície a colnej služby opustili bratislavské predmostie, ktoré obsadilo nemecké vojsko. Z Petržalky sa stal Engerau.
ČSR sa nedožila svojich 20. narodenín. V prvých októbrových týždňoch putovali z českého pohraničia do vnútrozemia okliešteného štátu tisícky utečencov a sklamaní československí vojaci. V novinách sa neobjavovali slávnostné úvodníky a články k okrúhlemu výročiu vzniku republiky, ale dohady, ako ďaleko zájdu územné ašpirácie Maďarska a Poľska, ktoré stále otvorenejšie požadovali svoj podiel na delení česko-slovenskej koristi. Nacisti triumfovali a nemecká tlač uverejňovala mapky s novou líniou hraníc a nechýbalo ani pripomenutie nemeckého osídlenia na Slovensku.
Novú hranicu medzi Treťou ríšou a Československom si bol pozrieť 25. októbra 1938 aj samotný vodca Adolf Hitler, ktorý si sem nečakane odskočil z návštevy neďalekej Viedne. Pri tejto príležitosti sa ďalekohľadom díval na Bratislavu, pričom uvidel sochu M. R. Štefánika spolu s československým levom. Práve vtedy mal vysloviť známu vetu: "Tá mačka musí ísť preč."
Petržalka mala v tomto čase asi 15-tisíc obyvateľov slovenskej, nemeckej a maďarskej národnosti. Na konci II. svetovej vojny, v roku 1944, tu vznikol nacistický koncentračný tábor so šiestimi podtábormi, ktorých umiestnenie sa podarilo lokalizovať v spolupráci so Slovenským národným archívom. V novembri 1944 tu umiestnili 1730 až 2000 Židov. Väzni boli ubytovaní priamo v susedstve civilných obyvateľov vtedajšej Petržalky. Napríklad podtábor Fürst sa nachádzal v dnešnom areáli Incheby, Schinawek sídlil na jej parkovisku, podtábor Leberfinger zas na Tyršovom nábreží. Dodnes v archívoch alebo zbierkach chýba mapa počas 2. svetovej vojny, keď všetky ulice boli premenované a niesli názvy po nacistických vodcoch.
Súčasťou Hitlerovej Veľkonemeckej či Tretej ríše bola Petržalka od 10. októbra 1938 až do 4. apríla 1945. Vzájomná symbióza medzi Petržalkou a Bratislavou, ktorá sa formovala už od druhej polovice 18. storočia, bola teda na viac než šesť rokov prerušená.
Židovské komunitné múzeum (ŽKM) od 29. mája 2015 predstavilo výstavu Engerau - Zabudnutý príbeh Petržalky, ktorou vrátilo do dejepisu osudy židovských väzňov petržalského koncentračného tábora z konca 2. svetovej vojny.
Na základe Mníchovskej dohody prišlo Československo aj o územie dnešnej Petržalky. Nemci ju premenovali na Engerau. Hoci v nej v roku 1938 nežila nemecká väčšina, Hitler mal o ňu záujem z vojenských strategických dôvodov, vysvetľuje pre TASR Libor Duchoslav z Múzea petržalského opevnenia. Okupované bolo aj územie Devína.
Petržalka bola silne opevnená oblasť. Ako dodáva Duchoslav, Hitler jej obsadením získal prístup k Bratislave. „Petržalská línia bunkrov bola prvou stavebne aj technologicky dobudovanou časťou československého opevnenia. Chránila predmostie na pravom brehu Dunaja. Vstup do Bratislavy by bol pre nacistov kedykoľvek otvorený, ak by sa tak rozhodli," približuje Duchoslav. Hranice tak už nebolo možné obrániť, a to bol podľa Duchoslava skutočný záujem Hitlera. „Sám Hitler navštívil Petržalku 25. októbra 1938. Dôkladne si prezrel napríklad bunker B-S 4, ktorý je dnes rekonštruovaný do pôvodnej podoby," vysvetľuje ďalej odborník z Múzea petržalského opevnenia, ktoré bunkre spravuje.
V priebehu jedného týždňa po podpise Mníchovskej dohody muselo Československo odstúpiť územia, ktoré boli rozdelené do štyroch pásem. Petržalka a Devín patrili do ďalšieho, piateho pásma, Nemci ich obsadili 10. októbra 1938. „Pôvodne, na základe dohody z Mníchova, sa v tomto pásme mal konať plebiscit, keďže nešlo o oblasti s nemeckou väčšinou. Nikdy sa však nijaké hlasovanie neuskutočnilo. Práve Petržalka a Devín boli takýmto spôsobom 'premiestnené' do Nemecka," objasňuje Duchoslav.
Obyvatelia sa zo zabratých území mali vysťahovať do šiestich mesiacov. Väčšina však ihneď opustila okupované územia. „Po moste medzi Petržalkou a staromestskou Bratislavou tiahla kolóna šokovaných ľudí. Utečenci z pohraničia prišli takmer o všetko. Vláda im poskytovala pomoc a vytvárala pracovné príležitosti v štátnych inštitúciách. Tí, ktorí zostali, sa stali občanmi druhej kategórie a boli vystavení represiám nemeckých úradov aj civilných fanatikov," vysvetľuje Duchoslav osud Bratislavčanov.
V Petržalke bol počas vojny aj menší koncentračný tábor. „Stál tu medzi decembrom 1944 a marcom 1945. Špecifický bol tým, že bol rozložený na viacerých miestach - v stodolách, maštaliach, či pivniciach. Pravdepodobne tu bolo viac ako 1700 väzňov, z ktorých približne 500 vojnu neprežilo. Časť je pochovaná na Petržalskom cintoríne," približuje historik zo Slovenskej akadémie vied Jakub Drábik.
Tesne pred mníchovskými rokovaniami bola vyhlásená mobilizácia. Mnohé obchody boli vyprázdnené, preto mohli podľa Duchoslava mnohí ľudia vnímať Mníchov ako koniec ťažkých pomobilizačných dní. „Bol to však iba začiatok oveľa ťažšieho a dlhšieho obdobia. Hitler dielo dokonal v marci 1939 rozbitím ČSR," uzatvára Duchoslav.
Po 1. svetovej vojne a vzniku nástupníckych štátov bola otvorená otázka hraníc jednotlivých štátov. V novembri 1918 mocnosti v Paríži začali tvoriť nové hranice a Petržalka pripadla Maďarsku. Stala sa z nej pohraničná obec na okraji novovznikajúceho štátu a hrozil jej ekonomický úpadok. Najmä nemeckí a rakúski podnikatelia rozmýšľali nad tým, že zrušia výrobu a odsťahujú sa. Československá diplomacia úspešným vyjednávaním dosiahla, že sa Petržalka stala súčasťou Československa, ale len na papieri. Polovojenské jednotky Maďarskej republiky rád odmietali Petržalku opustiť a začiatkom leta 1919 hrozil ich útok cez most, preto na ňom armáda postavila barikády a palebné postavenia.
Pre Petržalku bol dôležitý 14. august 1919, kedy ju obsadilo po súhlase dohodových veľmocí československé vojsko a natrvalo pričlenilo k Československej republike. Aj keď slovo "natrvalo" nie je úplne presné, pretože tento stav trval len do uzavretia Mníchovskej dohody 29. septembra 1938. Vtedy sa britský premiér Arthur Neville Chamberlain, taliansky fašistický vodca Benito Mussolini, nemecký ríšsky kancelár Adolf Hitler a francúzsky predseda vlády Edouard Daladier dohodli na tom, že Československo vyhovie požiadavkám hitlerovského Nemecka a prenechá mu pohraničné oblasti. Do troch mesiacov sa mali vyriešiť územné požiadavky Maďarska a Poľska.
Presne dňa 10. októbra 1938 jednotky čs. armády, príslušníci polície a colnej služby opustili bratislavské predmostie, ktoré obsadilo nemecké vojsko. Z Petržalky sa stal Engerau.
ČSR sa nedožila svojich 20. narodenín. V prvých októbrových týždňoch putovali z českého pohraničia do vnútrozemia okliešteného štátu tisícky utečencov a sklamaní československí vojaci. V novinách sa neobjavovali slávnostné úvodníky a články k okrúhlemu výročiu vzniku republiky, ale dohady, ako ďaleko zájdu územné ašpirácie Maďarska a Poľska, ktoré stále otvorenejšie požadovali svoj podiel na delení česko-slovenskej koristi. Nacisti triumfovali a nemecká tlač uverejňovala mapky s novou líniou hraníc a nechýbalo ani pripomenutie nemeckého osídlenia na Slovensku.
Novú hranicu medzi Treťou ríšou a Československom si bol pozrieť 25. októbra 1938 aj samotný vodca Adolf Hitler, ktorý si sem nečakane odskočil z návštevy neďalekej Viedne. Pri tejto príležitosti sa ďalekohľadom díval na Bratislavu, pričom uvidel sochu M. R. Štefánika spolu s československým levom. Práve vtedy mal vysloviť známu vetu: "Tá mačka musí ísť preč."
Petržalka mala v tomto čase asi 15-tisíc obyvateľov slovenskej, nemeckej a maďarskej národnosti. Na konci II. svetovej vojny, v roku 1944, tu vznikol nacistický koncentračný tábor so šiestimi podtábormi, ktorých umiestnenie sa podarilo lokalizovať v spolupráci so Slovenským národným archívom. V novembri 1944 tu umiestnili 1730 až 2000 Židov. Väzni boli ubytovaní priamo v susedstve civilných obyvateľov vtedajšej Petržalky. Napríklad podtábor Fürst sa nachádzal v dnešnom areáli Incheby, Schinawek sídlil na jej parkovisku, podtábor Leberfinger zas na Tyršovom nábreží. Dodnes v archívoch alebo zbierkach chýba mapa počas 2. svetovej vojny, keď všetky ulice boli premenované a niesli názvy po nacistických vodcoch.
Súčasťou Hitlerovej Veľkonemeckej či Tretej ríše bola Petržalka od 10. októbra 1938 až do 4. apríla 1945. Vzájomná symbióza medzi Petržalkou a Bratislavou, ktorá sa formovala už od druhej polovice 18. storočia, bola teda na viac než šesť rokov prerušená.
Židovské komunitné múzeum (ŽKM) od 29. mája 2015 predstavilo výstavu Engerau - Zabudnutý príbeh Petržalky, ktorou vrátilo do dejepisu osudy židovských väzňov petržalského koncentračného tábora z konca 2. svetovej vojny.
Z Petržalky sa stalo Engerau, Mníchovská dohoda rozdelila Bratislavu
Na základe Mníchovskej dohody prišlo Československo aj o územie dnešnej Petržalky. Nemci ju premenovali na Engerau. Hoci v nej v roku 1938 nežila nemecká väčšina, Hitler mal o ňu záujem z vojenských strategických dôvodov, vysvetľuje pre TASR Libor Duchoslav z Múzea petržalského opevnenia. Okupované bolo aj územie Devína.
Petržalka bola silne opevnená oblasť. Ako dodáva Duchoslav, Hitler jej obsadením získal prístup k Bratislave. „Petržalská línia bunkrov bola prvou stavebne aj technologicky dobudovanou časťou československého opevnenia. Chránila predmostie na pravom brehu Dunaja. Vstup do Bratislavy by bol pre nacistov kedykoľvek otvorený, ak by sa tak rozhodli," približuje Duchoslav. Hranice tak už nebolo možné obrániť, a to bol podľa Duchoslava skutočný záujem Hitlera. „Sám Hitler navštívil Petržalku 25. októbra 1938. Dôkladne si prezrel napríklad bunker B-S 4, ktorý je dnes rekonštruovaný do pôvodnej podoby," vysvetľuje ďalej odborník z Múzea petržalského opevnenia, ktoré bunkre spravuje.
V priebehu jedného týždňa po podpise Mníchovskej dohody muselo Československo odstúpiť územia, ktoré boli rozdelené do štyroch pásem. Petržalka a Devín patrili do ďalšieho, piateho pásma, Nemci ich obsadili 10. októbra 1938. „Pôvodne, na základe dohody z Mníchova, sa v tomto pásme mal konať plebiscit, keďže nešlo o oblasti s nemeckou väčšinou. Nikdy sa však nijaké hlasovanie neuskutočnilo. Práve Petržalka a Devín boli takýmto spôsobom 'premiestnené' do Nemecka," objasňuje Duchoslav.
Obyvatelia sa zo zabratých území mali vysťahovať do šiestich mesiacov. Väčšina však ihneď opustila okupované územia. „Po moste medzi Petržalkou a staromestskou Bratislavou tiahla kolóna šokovaných ľudí. Utečenci z pohraničia prišli takmer o všetko. Vláda im poskytovala pomoc a vytvárala pracovné príležitosti v štátnych inštitúciách. Tí, ktorí zostali, sa stali občanmi druhej kategórie a boli vystavení represiám nemeckých úradov aj civilných fanatikov," vysvetľuje Duchoslav osud Bratislavčanov.
V Petržalke bol počas vojny aj menší koncentračný tábor. „Stál tu medzi decembrom 1944 a marcom 1945. Špecifický bol tým, že bol rozložený na viacerých miestach - v stodolách, maštaliach, či pivniciach. Pravdepodobne tu bolo viac ako 1700 väzňov, z ktorých približne 500 vojnu neprežilo. Časť je pochovaná na Petržalskom cintoríne," približuje historik zo Slovenskej akadémie vied Jakub Drábik.
Tesne pred mníchovskými rokovaniami bola vyhlásená mobilizácia. Mnohé obchody boli vyprázdnené, preto mohli podľa Duchoslava mnohí ľudia vnímať Mníchov ako koniec ťažkých pomobilizačných dní. „Bol to však iba začiatok oveľa ťažšieho a dlhšieho obdobia. Hitler dielo dokonal v marci 1939 rozbitím ČSR," uzatvára Duchoslav.
