Po jedenástich komédiách a veselohrách nacvičili v roku 2019 drámu Emila Göllnera pod názvom Zlomená pýcha.
Autor TASR
,aktualizované Strečno 18. apríla (TASR) – Strečnianski divadelní ochotníci, ktorých tradícia siaha až do roku 1927, dokázali v roku 2009 obnoviť činnosť po 19-ročnej prestávke. Podľa režisérky a zároveň predsedníčky občianskeho združenia Ochotnícke divadlo Strečno Marty Pristachovej nacvičili s veľkou chuťou dve hry.
"Po 'revolúcii' išlo, bohužiaľ, všetko slovenské do úzadia a prišlo samozrejme americké. Takže sme mali pauzu. Po 19 rokoch som sa toho chytila, keď som išla do dôchodku. Prvý rok sme nacvičili dve hry. Ale ľudia chodili na skúšky rovno z roboty. Tak sme povedali, že budeme mať len divadelné Vianoce a nacvičujeme jednu hru za rok," vysvetlila 69-ročná Pristachová.
Prvá hra miestnych ochotníkov z roku 1927 mala názov Ferda šéfom. "História divadla sa zachovala vďaka Pavlovi Ďurčovi staršiemu. Bol tak oduševneným ochotníkom, že v roku 1952 vďaka požičaným 'tanierovým' peniazom z jeho svadby vyrobili a zakúpili kulisy v Divadelnej dielni Martin. Doposiaľ ešte niektoré používame. V začiatkoch nacvičili naši divadelníci za rok dve až tri hry. Zaujímavosťou bolo, že kulisy na predstavenia v okolitých obciach prevážali na konskom povoze. Aj to, že do starej, už zbúranej školy, si ľudia nosili so sebou stoličky," pripomenula šéfka strečnianskych divadelníkov.
Najväčší rozmach zažilo divadlo pod vedením prvého režiséra Jozefa Ilovského. "Mal rád hry s veľkým obsadením. Drámy, krásne hry, to máme aj zdokumentované. Po ňom to prevzal Václav Oravec, ktorý mal zasa rád veselohry, komédie s menším obsadením. Ja som mala to šťastie, začínala som hrať ako 17-ročná a zažila som obidvoch režisérov. Keď pán Oravec nečakane zomrel, divadlo prevzal jeden z hercov Cyril Oberta. Dlhoročný ochotník, myslím si, že odohral najviac divadelných hier. Poslednú hru režíroval Cyril Oberta v roku 1990," zaspomínala si Pristachová.
Občianske združenie založila so synom Petrom, ktorý jej pomáha aj s réžiou a s Ivanou Fabuľovou. "V súbore je najstarší 71-ročný Jožko Bičan a najmladší Kubko chodí do prvej triedy. Voľakedy sme si všetko robili sami, teraz máme personál. Uvádzačov, kulisárov, hercov - zhruba štyri desiatky ľudí. Devízou je, že cítime podporu obce - máme novú sálu, divadelný klub, máme kde nacvičovať a stretnúť sa. Hráme do 12 repríz. Premiéru máme na Prvý vianočný sviatok, potom máme medzi sviatkami tri predstavenia. A ideme do Stráňav, Mojša, Varína a v Nededzi máme dve predstavenia. Tu hráme pre päť obcí – Kotrčinu Lúčku, Krasňany, Gbeľany, Tepličku nad Váhom a Nededzu. Máme divákov zo širokej oblasti – Martina, Žiliny, Púchova či Dubnice," podotkla Pristachová.
Po jedenástich komédiách a veselohrách nacvičili v roku 2019 drámu Emila Göllnera pod názvom Zlomená pýcha. "Prečo som vybrala drámu? Lebo bolo 75. výročie Slovenského národného povstania. Inšpirovala som sa hrou z obce Poniky, kde boli ťažké boje. A kde ľudia, aby prežili, urobili aj to, čo by možno teraz neurobili. Taký ťažký život mali. Hru sme spojili s Ľudovou hudbou Parta a oni zodpovedne nacvičili svadbu z Poník," zdôraznila režisérka.
Vedúci Ľudovej hudby Parta Marián Praták priznal, že ponuka režisérky na spoluprácu ich prekvapila, ale zároveň potešila. "Dozvedeli sme sa, že v dejstve Svadba vystupuje aj ľudová hudba a celá hudba so spevmi je z regiónu Poník. Vycestovali sme tam a Folklórny súbor Poničan nám pomohol, ako mohol. Predstavil nám autentické piesne, aké sa spievali v tom období. Naštudovali sme si to, samozrejme drilovali a potom sme to spojili s hercami," uviedol Praták.
Pred jedenástimi rokmi sa stal členom divadelného súboru aj Daniel Taraba. "Je to obrovské šťastie pre Strečno, že sa toľko skvelých mladých ľudí dalo dokopy okolo divadla. Lebo to nie je každý rok o tých istých ľuďoch. Vždy k nám prídu noví, niektorí odídu a zasa sa vrátia. Čiže v prvom rade by som hovoril o šťastí a takom naplnení. V druhom rade je to asi úcta k tradíciám starých otcov a starých mám, ktorí to divadlo robili tiež," povedal Taraba.
Doterajších ochotníkov ocenili v Strečne pri príležitosti 90. výročia založenia divadla. "Počas galavečera sme premietli videoukážky z našich hier a vymysleli sme si cenu Ochotnícke dosky. Urobil nám ich rezbár z 90-ročného dreva. Každú dosku s menom sme venovali našim štyrom režisérom a ocenili sme aj našich hercov," uzavrela Pristachová.
"Po 'revolúcii' išlo, bohužiaľ, všetko slovenské do úzadia a prišlo samozrejme americké. Takže sme mali pauzu. Po 19 rokoch som sa toho chytila, keď som išla do dôchodku. Prvý rok sme nacvičili dve hry. Ale ľudia chodili na skúšky rovno z roboty. Tak sme povedali, že budeme mať len divadelné Vianoce a nacvičujeme jednu hru za rok," vysvetlila 69-ročná Pristachová.
Prvá hra miestnych ochotníkov z roku 1927 mala názov Ferda šéfom. "História divadla sa zachovala vďaka Pavlovi Ďurčovi staršiemu. Bol tak oduševneným ochotníkom, že v roku 1952 vďaka požičaným 'tanierovým' peniazom z jeho svadby vyrobili a zakúpili kulisy v Divadelnej dielni Martin. Doposiaľ ešte niektoré používame. V začiatkoch nacvičili naši divadelníci za rok dve až tri hry. Zaujímavosťou bolo, že kulisy na predstavenia v okolitých obciach prevážali na konskom povoze. Aj to, že do starej, už zbúranej školy, si ľudia nosili so sebou stoličky," pripomenula šéfka strečnianskych divadelníkov.
Najväčší rozmach zažilo divadlo pod vedením prvého režiséra Jozefa Ilovského. "Mal rád hry s veľkým obsadením. Drámy, krásne hry, to máme aj zdokumentované. Po ňom to prevzal Václav Oravec, ktorý mal zasa rád veselohry, komédie s menším obsadením. Ja som mala to šťastie, začínala som hrať ako 17-ročná a zažila som obidvoch režisérov. Keď pán Oravec nečakane zomrel, divadlo prevzal jeden z hercov Cyril Oberta. Dlhoročný ochotník, myslím si, že odohral najviac divadelných hier. Poslednú hru režíroval Cyril Oberta v roku 1990," zaspomínala si Pristachová.
Občianske združenie založila so synom Petrom, ktorý jej pomáha aj s réžiou a s Ivanou Fabuľovou. "V súbore je najstarší 71-ročný Jožko Bičan a najmladší Kubko chodí do prvej triedy. Voľakedy sme si všetko robili sami, teraz máme personál. Uvádzačov, kulisárov, hercov - zhruba štyri desiatky ľudí. Devízou je, že cítime podporu obce - máme novú sálu, divadelný klub, máme kde nacvičovať a stretnúť sa. Hráme do 12 repríz. Premiéru máme na Prvý vianočný sviatok, potom máme medzi sviatkami tri predstavenia. A ideme do Stráňav, Mojša, Varína a v Nededzi máme dve predstavenia. Tu hráme pre päť obcí – Kotrčinu Lúčku, Krasňany, Gbeľany, Tepličku nad Váhom a Nededzu. Máme divákov zo širokej oblasti – Martina, Žiliny, Púchova či Dubnice," podotkla Pristachová.
Po jedenástich komédiách a veselohrách nacvičili v roku 2019 drámu Emila Göllnera pod názvom Zlomená pýcha. "Prečo som vybrala drámu? Lebo bolo 75. výročie Slovenského národného povstania. Inšpirovala som sa hrou z obce Poniky, kde boli ťažké boje. A kde ľudia, aby prežili, urobili aj to, čo by možno teraz neurobili. Taký ťažký život mali. Hru sme spojili s Ľudovou hudbou Parta a oni zodpovedne nacvičili svadbu z Poník," zdôraznila režisérka.
Vedúci Ľudovej hudby Parta Marián Praták priznal, že ponuka režisérky na spoluprácu ich prekvapila, ale zároveň potešila. "Dozvedeli sme sa, že v dejstve Svadba vystupuje aj ľudová hudba a celá hudba so spevmi je z regiónu Poník. Vycestovali sme tam a Folklórny súbor Poničan nám pomohol, ako mohol. Predstavil nám autentické piesne, aké sa spievali v tom období. Naštudovali sme si to, samozrejme drilovali a potom sme to spojili s hercami," uviedol Praták.
Pred jedenástimi rokmi sa stal členom divadelného súboru aj Daniel Taraba. "Je to obrovské šťastie pre Strečno, že sa toľko skvelých mladých ľudí dalo dokopy okolo divadla. Lebo to nie je každý rok o tých istých ľuďoch. Vždy k nám prídu noví, niektorí odídu a zasa sa vrátia. Čiže v prvom rade by som hovoril o šťastí a takom naplnení. V druhom rade je to asi úcta k tradíciám starých otcov a starých mám, ktorí to divadlo robili tiež," povedal Taraba.
Doterajších ochotníkov ocenili v Strečne pri príležitosti 90. výročia založenia divadla. "Počas galavečera sme premietli videoukážky z našich hier a vymysleli sme si cenu Ochotnícke dosky. Urobil nám ich rezbár z 90-ročného dreva. Každú dosku s menom sme venovali našim štyrom režisérom a ocenili sme aj našich hercov," uzavrela Pristachová.