Bratislava 27. marca (TASR) - Svetový deň divadla vznikol z iniciatívy Medzinárodného divadelného inštitútu (ITI) v roku 1961. Od roku 1962 si ho kultúrna obec i verejnosť pripomína vždy 27. marca. Tento rok v marci navyše uplynulo 100 rokov od vzniku Slovenského národného divadla (SND). TASR v tejto súvislosti prináša rozhovor s PhDr. Dagmar Podmakovou, CSc., z Centra vied o umení Ústavu divadelnej a filmovej vedy Slovenskej akadémie vied (SAV).

-Je možné porovnať úlohu divadle v minulosti a dnes?-

Ak by sme sa pozerali na význam divadla a jeho vplyv na rozvoj estetického vnímania prijímateľa z pohľadu vývoja staršieho ako dva a pol tisíc rokov, odpovedali by sme učebnicovo. Vyzdvihli by sme skutočnosť, že divadlo nemôže existovať bez diváka. Vždy vznikalo v istých spoločenských súvislostiach pre aristokratov, politikov, bohatých i chudobných, v čase slobody i neslobody. Plnilo viacero funkcií, raz sa prikláňalo na stranu krásy, inokedy posluhovalo mocným, balansovalo medzi zobrazovaním reality a štylizovaním s rôznymi -izmami na konci múdrych slov.

-Skúsme ten vývoj teda zúžiť na ostatné desaťročia.-

Divadlo v priebehu posledných desaťročí prešlo podstatnou zmenou. Najviac sa prejavila v činohre. Neraz sa kladie väčší dôraz na informáciu, zdieľanú myšlienku ako na formu, resp. opačne, sme svedkami prevahy formy nad obsahom. Stráca sa príbeh, výraz "katarzia" v zmysle Aristotelovho výkladu povznášajúceho pocitu z umenia sa vytratil z nášho myslenia i slovníka. Vo viacerých krajinách sa divadlo snaží vyrovnávať s minulosťou, dokáže zasiahnuť do života, vyvolať diskusiu historikov, politológov, často i politikov. Dokumentárne divadlo sprostredkúva dosiaľ nepoznané fakty a súvislosti s rizikom javiskovej skratky - nie umeleckej. Témy z hlbšej i nedávnej histórie rozširuje o mnohé súčasné, dotýkajúce sa každodenného života, akými sú napríklad negatívne javy spoločnosti, povedzme korupcia, vplyv na budúcnosť, životné prostredie a iné.

-Takže dnes je divadlo svojim spôsobom popisné?-

Tak ako iné oblasti života, aj divadlo je rôznorodé. U nás sa po roku 1989 vytratil spoločný nepriateľ. Akoby sme zabudli na obraznosť - metafory, často uprednostňujeme zjednodušenosť, ktorá sa prejavuje nielen v umení. Postupne sa však viacerí tvorcovia vracajú k základným hodnotám ľudstva, ktoré sa snažia sprostredkúvať divadelnými prostriedkami, čím sa posúvajú k pôvodnému zmyslu divadla.

-Od ktorých čias sa u nás traduje rozmach divadelníctva?-

V každom období zohrávalo divadlo inú úlohu: od divadla v starovekom Grécku, cez mystériá, morality, pašiové hry, ku ktorým sme sa vrátili na začiatku 90. rokov, cez alžbetínske, barokové a neskôr klasicistické, romantické divadlo, neopomínajúc ľudové divadlo, osobitne comediu dell'arte, až po rôzne smery divadelného umenia v 20. storočí. Nepriamo nadväzovalo na vývoj architektúry, výtvarného umenia i literatúry. Z veľkých prírodných arén prešlo do kostolov, na námestia s improvizovanými pódiami, hralo sa simultánne, začali sa stavať prvé divadelné budovy z dreva, neskôr už aj z iných materiálov. Paralelne sa začala vyvíjať aj scénografia, osvetlenie, zadný horizont, čoraz viac do divadla vstupovala technika. Každé z nich si našlo svojho diváka, plnilo spoločenskú, zábavnú a výchovnú úlohu.

-Kedy sa u nás divadlo začalo divákovi viac približovať?

V 20. storočí sa začali stavať obrovské divadelné budovy, aby sa naplnil záujem divákov. Na Slovensku sa začala už v 60. rokoch pripravovať výstavba troch nových divadiel: v Prešove, Bratislave a v Nitre. Z dôvodu nedostatku materiálu a finančných prostriedkov sa podarilo dokončiť stavby v Prešove a Nitre na začiatku 90. rokov. O dostavbe SND sa vtedy začali viesť viac politické ako odborné debaty, takže diváci vkročili do novej budovy s viacerými sálami pre všetky tri súbory až v roku 2007. Bolo to už v čase, keď sa divadlo začalo navracať bližšie k divákovi. Od 60. rokov sa paralelne rozvíjali štúdiové formy divadla a posledné roky sa divadelníci opäť vracajú do exteriéru. Rozmanitosť a tolerancia pomáhajú každému umeniu. Pre činohru, bábkové divadlo, ktoré vzniklo z ľudového, kočovného divadla, a sčasti pre tanečné divadlo nie je najdôležitejší priestor a technika. Ale pre operu a veľké opusy baletu áno.

-Divadlo na našom území, pri všetkej úcte, nie je iba SND. Koľko máme v súčasnosti na Slovensku profesionálnych kamenných scén?-

Platí to známe, že divadlo existuje aj za Zlatými pieskami, čo si často neuvedomujú nielen poslucháči herectva, ale ani niektorí publicisti či médiá. Nie sú tam také finančné možnosti ako v Bratislave, kde sa uživia súkromné divadielka bez dotácie, preto mnohí absolventi zostávajú v Bratislave, kde môžu točiť seriály rôznej umeleckej úrovne a zarobiť si v dabingu. V pôsobnosti Ministerstva kultúry SR sú štyri divadlá - SND, Nová scéna, Štátna opera v Banskej Bystrici, Štátne divadlo Košice. Ďalšie divadlá sú v zriaďovateľskej pôsobnosti samosprávnych orgánov - zvyšné bratislavské divadlá, všetky bábkové divadlá v Nitre, Žiline, Banskej Bystrici a v Košiciach, divadlá v Trnave, Komárne, Nitre, Zvolene, Žiline, Martine, Prešove, Spišskej Novej vsi a v Rožňave. Jediné divadlo s vlastnou budovou bez súboru ale s pravidelnou prevádzkou je Divadlo Aréna. Na jednotlivé projekty si zmluvne zaviaže vybraných tvorcov, finančne ju podporuje vyšší územný celok Bratislava, do pôsobnosti ktorého prislúcha. Okrem toho existuje množstvo malých súborov, ktoré vyvíjajú pravidelnú či sporadickú divadelnú činnosť. Spravidla ide o absolventov umeleckých škôl, živia sa čiastočne divadlom, sú teda profesionáli.

-Koľko je u nás ochotníckych divadiel a spolkov?-

Dnes sa to presne nedá povedať. V minulosti časť pôsobila pri domoch kultúry bohatších závodov, ktoré prispievali na ich činnosť, niektoré podporovali obce. Pravidelne uvádzali premiéry nových hier. Raz ročne sa konali divadelné prehliadky na úrovni okresu, kraja a napokon na celoslovenskej úrovni, kam každoročne postúpili tie najlepšie inscenácie. Fungoval spoľahlivý systém viacúrovňovej kategorizácie, delenia súborov tvorcov pre dospelých i deti. Nemožno opomenúť široké hnutie študentského divadla - mimo umeleckých škôl -, ktoré plnilo významnú úlohu. Po zmene politicko-spoločenských podmienok môžu súbory vzniknúť ad hoc len pre jednu produkciu, či ako občianske združenia, resp. v rámci širšej podnikateľskej aktivity fyzickej alebo právnickej osoby. Nie všetci žiadajú o finančný príspevok z verejných zdrojov prostredníctvom rôznych podporných mechanizmov.

-Divadlo však začalo mať v priebehu ostatných troch desaťročí aj iné netradičné úlohy a formy.-

Od konca 80. rokov sledujeme aj nové úlohy a formy divadla. Vstupuje napríklad do pedagogiky či zdravotníctva - divadelné postupy sa využívajú pri rôznych arteterapiách či pri práci s telesne alebo mentálne hendikepovanými jedincami. Na Slovensku pôsobia zdravotní klauni, niekoľko predstavení pripravili slabozrakí a ďalší, ktorí hľadajú témy vo vnútri komunity, aj smerom navonok. Divadelníci a odborníci pracujú aj so sociálne vylúčenými, napríklad s bezdomovcami, väzňami... Môžeme sledovať širokú škálu prezentácie marginalizovaných skupín a minorít, čo je tzv. "iné" divadlo. Bola by škoda, keby v súvislosti s ekonomickými opatreniami najbližších mesiacov bola divadelná kultúra zásadne finančne podvyživená. Divadlo, tak ako iné druhy umenia, ako aj humanitné vedné disciplíny, sa podieľajú na formovaní myšlienkového a hodnotového sveta jedinca i spoločnosti.