Bratislava 17. novembra (TASR) - Svetozára Hurbana Vajanského pochovali v nedeľu popoludní 20. augusta 1916 uprostred dnešného Národného cintorína v Martine. Podrobnosti pohrebnej rozlúčky s veľkou dávkou citového zaujatia nám najlepšie zachoval spisovateľ Ján Hrušovský vo svojej spomienkovej knihe Starý Martin v živote a ľuďoch. Napísal: "Práve som prišiel na desaťdňovú dovolenku z talianskeho frontu. V lete to bolo. Nebesá zatiahnuté šedivými chmárami, z kostola smutne ozývala sa kvíľba organu, pred kostolom veľké zástupy mlčanlivého národa - len nepatrná časť sa ho zmestila dnu. Čože? Áno, tak je, baťka nám pochovávajú.

Na prostom katafalku, pred chudobným oltárom leží kovová rakev s telom mŕtveho hrdinu, zástup farárov obstupuje oltár, aby vydali svedectvo pravde o veľkom živote osamelého barda a bojovníka, tvrdí muži so zarosenými očami, nehybne sa dívajú na studenú rakev i na mnohé vence u nôh rakve... Národ cíti, čo stráca a čo mu nik viac nenahradí... A keď vynášajú rakev von z chrámu, aby uložili zániku prepadnuvšie telo nesmrteľného do posvätnej zeme martinského cintorína medzi jeho veľkých druhov, plačú i nebesá."

Je to napísané literárne, ale presne. Dobové fotografie potvrdzujú, že počas celej pohrebnej cesty spred evanjelického kostola na Memorandovom námestí, až po námestie rímskokatolíckeho sv. Martina a odtiaľ k vykopanému hrobu na cintoríne, pršalo. Pohrebný sprievod i stovky ľudí na chodníkoch prikrývali čierne dáždniky. Nad hrobom sa so zosnulým bardom slovenského národa a veľkým spisovateľom rozlúčil jeho osobný priateľ dr. Ján Vanovič, právny zástupca mesta Martin a neskorší člen Slovenskej národnej rady a básnik Pavol Országh Hviezdoslav, vrstovník a lyrický spolupútnik Svetozára Hurbana.

Hviezdoslav okrem iného nad hrobom Vajanského povedal: "Čo počneme si, keď poet zmĺkol, prorok zanemel? Či zájsť sa máme plačom? V pochybách utonúť? V priepasť sklesnúť zúfalstva? Nie, nie! On, poet, prorok žije nám: ten v odspievaných pre nás akkordoch, ten v proroctvách zas pre nás ohlásených... toť! biblickí tam slávili proroci i žalmista tam velebný či mocne nežijú doposiaľ, hoc ani práška niet po nich dávno-dávne na svete? Tak žiť máš v nás i ty, brat duše mojej, tak trvať v národe!... Spi sladúčko: - veď ukonaný robotník i pútnik... - No duch tvoj, ó! krúž orlom nad nami, keď malomyselnie, ho posmeľujúc, ho pozdvihujúc, keď zas upadá, mu na rozcestiach ukazujúc smer, s krielami mu odvievajúc stále mrákavy zpred východu slniečka!..."

Správu o pohrebe priniesli jeho Národné noviny v č. 100 zo dňa 22. augusta 1916. Nekrológy za Vajanským postupne uverejnili všetky slovenské a slovanské, ale aj niektoré neslovanské zahraničné periodiká.

Básnika a prozaika, Martinčana Janka Jesenského, v nečase vojny zastihla správa o úmrtí baťka na východnom fronte, v meste Voronež. Zo vzťahu k Vajanskému sa vyznal v sonete, ktorého posledné šesťveršie znie takto: "A možno, možno je, že zaplakal som sám/ za tebou, Baťko môj, tu v tomto bratskom kraji,/ kde toľko rovov sa a cintorínov tají,/ že z muky jeho sa nedostáva i nám..,./ kde toľko životov nás dvíha k výšinám,/ že načim slzy strieť na chmúrnom obličaji. Vo Voroneži 26. 8. 1916."

Spisovateľka a popredná predstaviteľka spolku Živena Elena Maróthy - Šoltésová zatrúchlila takto: "Tak nám on zanechal tri veľdary - básne, beletriu a ducha povznášajúce eseje - z ktorých každá o sebe by bola dôstojným životným dielom človeka duchom vynikajúceho. A tieto jeho dary nám nik nemôže vziať. Naši potomci budú sa k nim vracať pre poučenie i pôžitok a, nedotknutí osobným antagonizmom súčasníkov, budú s obdivom pozerať na ich pôvodcu, ktorý po celý svoj život v chudobe i všelijakom strádaní pracoval za svoj národ v najkrušnejšiu dobu, keď žiť a pracovať za ten národ znamenalo zároveň trpieť a obetovať sa zaň so zapretím všetkých osobných záujmov."

Svetozára Hurbana Vajanského pochovali v centrálnom priestore Národného cintorína v najbližšom susedstve hrobu jeho matky, prvej slovenskej herečky Anny Hurbanovej, rodenej Jurkovičovej. Krátko po smrti svojho muža Jozefa Miloslava Hurbana odišla bývať k synovi Svetozárovi do Martina a žila v spoločnej domácnosti s jeho rodinou až do smrti vo februári roku 1905.

Vajanského manželka Ida Hurbanová, rodená Dobrovitzová, prežila svojho manžela o štyri roky. Po mužovej smrti odišla bývať do Nového Mesta nad Váhom k dcére Viere, po vydaji Markovičovej. Zomrela posledného júla roku 1920 v kúpeľoch Sliač. Pochovali ju vedľa manžela v Martine.

V roku 1931 nad rovom Vajanského a jeho ženy bol postavený mohutný náhrobník z ateliéru najvýznamnejšieho slovenského architekta Dušana Jurkoviča. Autor publikácie Národný cintorín v Martine Zdenko Ďuriška ho opísal takto: "Náhrobník vyrobený z travertínu tvorí tumba na pódiu z nahrubo otesaných kvádrov. Na bočných stenách tumby sa nachádzajú nápisy. Okrem mien oboch manželov sú na západnej strane umiestnené Vajanského slová: ´Bez žertvy národ/ nemôže sa vzchopiť ´ a na východnej nápis: ´Ľud tvoj - ľud môj,/ Boh tvoj - Boh môj´, ktorý si sama vybrala jeho manželka a ktorý symbolizuje jej odlišnú národnú príslušnosť. Na hornej sedlovito skosenej platni leží kríž v strede ozdobený vavrínovým vencom."