Bratislava 21. júla (TASR) - V živote to už tak chodí - šťastné, príjemné, užitočné a usmievavé chvíle sa striedajú s dňami starostí, smútku a niekedy aj katastrof. Povedané konkrétnou metaforou - keď sa vyhrievaš na láskavom júnovom slniečku, z ničoho ťa uštipne ovad. Tak tomu bolo aj na úsečke celého života Svetozára Hurbana Vajanského.
V prvom štvrťroku 1899 vrcholila polemika mladých hlasistov s "martinským centrom" a jeho Národnými novinami. Koncom júna bol ich šéfredaktor Ambro Pietor na tzv. "tlačovom súde" v Banskej Bystrici a veru nedoniesol dobré správy. Súdna stolica žalovala 28 Slovákov, najviac Martinčanov, pre "prečin búrenia proti národnosti". Svetozár Hurban bol na zozname medzi prvými. V tejto súvislosti treba poznamenať, že jednou z príčin takéhoto tvrdého trestnoprávneho zákroku bol aj spor medzi Slovákmi, hlasisti verzus martinské centrum, čo maďarizačná súdna moc náležite využila a pritvrdila sankcie a výkony voči slovenským emancipačným úsiliam.
V súkromnom živote S. H. Vajanského však zasvietilo slniečko. Dňa 3. augusta 1899 sa stal starým otcom, narodila sa mu prvá vnučka. Staršej dcére Viere Markovičovej sa narodilo dievčatko, ktorému dali tiež meno Viera. Svetozár Hurban mal z toho veľkú radosť a ako spomínajú pamätníci, neubránil sa slzám, keď mu účastníci Augustových slávností roku 1899 k tejto udalosti srdečne blahoželali. Na počesť malej vnučky i na počesť Hurbanovho čerstvého starootcovstva Slovenský spevokol v Martine 8. augusta zahral v Národnom dome (vtedy ešte len Dome) hru českého dramatika Júliusa Zeyera Radúz a Mahuliena. Autorský súhlas na uvedenie hry vybavil, prirodzene, Vajanský. "Raduza a Mahulenu budú dávať u nás v Martine v auguste, jestli dovolíte totiž. Úradne Vám to ešte oznámia a Vás poprosia", napísal autorovi 28. apríla a zároveň ho poprosil o príspevok do slávnostného čísla Národných novín, ktoré by mali vyjsť "na Svatého Ducha (20. máj)".
Pokiaľ ide o umeleckú literatúru, v tomto období nepublikoval veľa. Mal každodenné žurnalistické povinnosti, no viac ho zaťažovali organizačné starosti, z ktorých viaceré mali aj politické pozadie. Tak napríklad veľmi svedomite sa pripravoval na Druhý zjazd slovanských novinárov v Krakove koncom septembra 1899. Pripravil si aj referát O slovanskej vzájomnosti v žurnalistike. No nebolo mu súdené ho predniesť priamo na zjazde. Krakovská polícia totiž účasť slovanských novinárov z Uhorska zakázala. Napriek tomuto zákazu Vajanský na zasadnutie odcestoval spoločne s advokátom Matúšom Dulom, no vystúpiť mu nedovolili. Ako vidieť, poľský mocenský aparát už vtedy koketoval s maďarskou vládnucou elitou a ochotne jej vychádzal v ústrety. Je totiž zrejmé, že podnet na tento zákaz prišiel do Krakova z Budapešti. Na druhej strane to poukazuje na skutočnosť, že ľady tvrdej maďarizácie začali mať trhliny a uhorská moc začínala byť precitlivená aj na najmenší emancipačný prejav slovanských národov v Uhorsku.
Pravdaže, Vajanský po návrate z Krakova napísal o zjazde rozsiahlejšiu stať pod názvom Druhý zjazd žurnalistov slovanských, do ktorej zakomponoval aj podstatné časti svojho referátu a uverejnil ju v Národných novinách. V Slovenských pohľadoch pri príležitosti 50. výročia Slovenského povstania 1848-49 zasa publikoval rozsiahlejšiu spomienkovú esej Obrazy zo Slovenského povstania. V rokoch chlapčenstva Svetozára Hurbana to bola téma ešte nesmierne živá a v hurbanovskej rodine prakticky každodenná, takže mal sa na čo odvolávať. Z básnickej tvorby Svetozára Hurbana Vajanského v roku 1899 treba zaznamenať triádu básní Puškinovi, Ponáška a Slovensko moje!, ktoré publikoval v Čajdovom "humoristicko-satyrickom " mesačníku Černokňažník.
O ústretovosti "baťka Vajanského", ako ho začali volať od chvíle, keď sa stal starým otcom, voči predstaviteľom mladej literárnej generácie svedčí list z tohto obdobia, ktorý napísal Božene Slančíkovej - Timrave: "Národnie noviny vydajú na Turíce zábavno-poučnú prílohu, v ktorej sa zídu najlepšie literárne sily Slovenska: Vy tam chybieť nesmiete. Preto Vás prosím snažne a úprimne, ale i veľmi nástojčivo, aby ste mi poslali svoj príspevok. (...) Vaše dobré srdce nás iste neopustí a kvôli dobrej veci udelí nám hodinku - dve práce. Nerád bych Vás postrádať, bude i Vansová i Šoltéska i Podjavorinská. Nuž tedy koša od slečny neprijímam - taký som negalantný. Inu, k tomu ma núti dobrá vec i naša sladká slovenčina! Vám oddaný Svetozár Hurban Vajanský." Všimnime si, čo doteraz nikto nezaznamenal. Vajanský bol prvým slovenským intelektuálom - literátom, čo programovo presadzoval nástup žien v slovenskej literatúre a ich emancipáciu v spoločnosti.

Foto: TASR