Bratislava 8. decembra (TASR) - Svetozár Hurban Vajanský prechovával veľkú úctu a obdiv k rímsko-katolíckemu biskupovi Štefanovi Moysesovi. Tento vzťah si osvojil už v mladšom školskom veku v rodičovskom dome v Hlbokom od svojho otca. Jozef Miloslav Hurban sa s budúcim biskupom spoznal ešte v rokoch búrlivej študentskej a revolučnej mladosti.

V prvej polovici štyridsiatych rokov 19. storočia sa viackrát stretli počas Hurbanových ciest do Záhrebu. Štefan Moyses tam totiž od roku 1829 pôsobil ako profesor filozofie a gréčtiny na kráľovskej akadémii. Po osemnástich rokoch pedagogického účinkovania ho v roku 1847 vymenovali za kanonika a o rok neskôr za rektora tamojšieho diecézneho seminára. Štefan Moyses získal silné národné povedomie už ako študent bohosloveckého seminára v Trnave a niesol si ho po celý život. Neskôr pozorne sledoval úsilie mladých štúrovcov na lýceu v Bratislave, ako aj ich neskorší revolučný pohyb a všemožne ho podporoval. Mohol si to dovoliť, lebo v rokoch 1847 - 1848 bol poslancom uhorského snemu za chorvátsku národnú stranu i členom prvej chorvátskej vlády na čele s bánom Jelačićom a tesne po revolúcii aj cisárskym dôverníkom pre Chorvátsko vo Viedni.

Je isté, že počas posledných historických zasadnutí uhorského snemu v Bratislave sa s ním Štúr i Hurban osobne stretli. A porozumeli si. Až tak, že Moyses roku 1848 uviedol Hurbana na chorvátsky snem, aby tam vysvetlil postoje Slovákov v nadchádzajúcom revolučnom hnutí. Tak Štefan Moyses - ako hovorí slovník - „postupne prešiel na platformu etnicky i jazykovo samostatného slovenského národa a v tomto duchu formuloval svoj program národnokultúrnej práce.“ Ten vyvrcholil jeho angažovaním sa za vznik Matice slovenskej a prijatím funkcie jej historicky prvého predsedu.

Foto: TASR/Wikipédia

To všetko Svetozár Hurban už vedel z domu a zo stredoškolských štúdií, preto si Moysesa hlboko vážil. A mal k tomu aj osobný dôvod. Keď rok pred skončením gymnaziálnych štúdií v nemeckom Stendale zo školy odišiel, lebo nechcel byť kňazom, Štefan Moyses, vtedy už banskobystrický biskup, s plným porozumením pochopil prosbu otca Hurbana a prihovoril sa u riaditeľa banskobystrického katolíckeho gymnázia Martina Čulena, aby mladého Hurbana prijal do školy. Tak sa stalo, že Svetozár Hurban zmaturoval na Slovensku, na rímskokatolíckom gymnáziu v Banskej Bystrici, kde sa vtedy ešte prednášalo aj po slovensky. Bol to záverečný rok Svetozárovho fyzického dospievania a prvý rok jeho nastávajúceho literárneho rozbehu.

Niet sa preto čo čudovať, že aj neskôr, ako už dospelý a všeobecne vážený spisovateľ, Svetozár Hurban Vajanský pociťoval voči biskupovi Štefanovi Moysesovi hlbokú vďačnosť. A vyjadril ju aj činom. V druhej polovici deväťdesiatych rokov 19. storočia napísal a v roku 1897 publikoval biografickú štúdiu Život Štefana Moysesa. Štúdia vyšla ako základný príspevok v slávnostnej publikácii „Storočná pamiatka narodenia Štefana Moysesa, biskupa baňsko-bystrického, jeho veličenstva skutočného tajného radcu, doktora filosofie, predsedu Matice slovenskej atď. atď. 1797 - 1897.“ Aby sme si vedeli predstaviť jej rozsah, vyšla na stranách 2 - 126.“

Vajanského biografická štúdia neskôr vyšla vo viacerých vydaniach. Prvé samostatné knižné vydanie editorsky pripravil Andrej Mráz a vyšlo v roku 1935 ako 15. zväzok Zobraných diel Sv. Hurbana Vajanského, ktoré vydávala Matica slovenská. Druhé knižné vydanie vyšlo v roku 1936 a tretie v roku 1947, tiež ako 15. zväzok druhého matičného vydania Zobraných diel Sv. Hurbana Vajanského. Vedecké vydanie diela s komentármi, edičnou poznámkou, slovníkom, menným indexom a obrazovou prílohou pripravil matičný pracovník Štefan Baranovič „pri príležitosti 100. výročia smrti dr. Štefana Moysesa, zakladateľa a prvého predsedu Matice slovenskej“. Ste výročie pritom pripadlo na rok 1969, kniha vyšla v roku 1970. Táto publikácia však obsahuje aj Reči Štefana Moysesa na I., II., III. a IV. valnom zhromaždení Matice slovenskej. Vystúpenia Š. Moysesa však ešte za života komentoval Svetozár Hurban Vajanský, a to v Národných novinách v septembri 1900 a táto jeho druhá štúdia má názov Matičné reči biskupa Štefana Moysesa a ich buditeľský význam. Pre úplnosť treba dodať, že tieto prejavy boli ešte za biskupovho života publikované ako separátne výtlačky, prípadne v Letopisoch Matice slovenskej.

Svetozár Hurban Vajanský v tejto štúdii charakterizuje nášho veľkého rodoľuba takto: „Jemný formou, hebký ako aksamiet, bol a zostal čírym Slovákom bez podmienky, bez oslobodzujúceho odtienku alebo prifarbenia! Ani najradikálnejší Slovák nebol viac Slovákom ako on. On bol celou, zakončenou, vykryštalizovanou, jednoliatou osobnosťou, a tá bola slovenská do posledného nervu. Nič ho nehatilo v slovenstve: ani biskupstvo, ani tajné radcovstvo, ani konfesia, ani svet, ani výhľad na vyššie hodnosti, ani láska, ani nenávisť, ani neprajnosť osudov. (...) Moyses vedel vo svojej ideálne zostavenej osobnosti spojiť dve vlastnosti, ktoré vedno jestvujú len u ľudí najrozvitejších: olympickú dôstojnosť, arcikňažnú distingvovanosť s pravou, vrelou, povedome demokratickou láskou k ľudu a národu nevzračnému, potlačenému, pohanenému. Pocítili to ľudia vždy a všade.“ A významný slovenský knihovedec, archivár a literárny historik Anton Augustín Baník po vyše poldruha storočí k tomu dodáva: „ Štefan Moyses ostáva pre všetky časy jagavým vzorom tej mravne pevnej odhodlanosti, ktorá i na vysokých a najvyšších miestach spoločenského, politického i štátnického postavenia smelo, priamo, dôsledne vie bojovať za prirodzené, historické a večné práva slovenského národa.“ Je to aj odkaz dnešným generáciám.