Bratislava 15. septembra (TASR) - V júni 1909 vyšiel básnický debut Ivana Kraska Nox et solitudo. Svetozár Hurban Vajanský mal veľkú radosť z toho, že na našej literárnej scéne sa objavil nevšedný básnický talent. Ako sme už uviedli v predchádzajúcej časti tohto cyklu, bol "krstným otcom" tejto zbierky.

Detailne poznal jej rukopis a pred jeho odovzdaním do tlače autorovi všeličo poradil. Bez váhania napísal do nej krátky úvod a po vyjdení knižky aj recenziu. Vyšla v Národných novinách 29. júla 1909. Baťko Vajanský ju začína takto: "Malá, vkusne vydaná knižtička, formálne korektná, typograficky a vzhľadom na jazyk ideálne bezúhonná, práve opustila tlačiarenský stroj. S radosťou konštatujeme, že je ona skutočne vzácnym obohatením slovenskej lyrickej poézie." A potom na príklade básne Moje piesne takto hodnotí Kraskove básnické schopnosti: "... samý obraz, a obrazmi hovorí pravá poézia, obrazmi a zvukmi. I obrazy sú tu jasné, náhľadné, krásne, i zvuk piesne čistý, metalický, sladký. Z hmly všednosti, ktorá srdce poetu najväčšmi tiesni, on uteká do prírody, od ľudí k ružiam, k modrote neba, k riave, kvetom, topoľom. To sú všetko ozóny prvej mladosti, časom nezotreté dojmy prvého precitnutia z hmly bezcitnej, bezpovedomej. Slovom - básnik. Perla zbierky Vesper dominicae veruže nepotrebuje ani komentára. To je už zrelý, bezvadný kvet i formálne i vnútorne. Patrí i bude patriť medzi najkrajšie, najpoetickejšie kvety v slovenskej literatúre. Cit - až k slzám - vibruje v riadkoch i medzi riadkami. ´Pokoj sadne pomaly, tíško, na sivú hlavu matičky mojej.´ On iste od sivej slovenskej hlavy starušky preletí i v dušu poetu."

Vajanský mal cit pre umenie a pre literárne umenie zvlášť. Jeho príbeh vzťahu s debutujúcim Ivanom Kraskom však hovorí aj o ľudskom rozmere Vajanského, o človečenstve jeho duše. Je chápavý, žičlivý a nežiarli na talent, ktorý ho môže aj prerásť. Za každým literárnym dielom, za každou básňou, za každým veršíkom vidí kultúrny a národný zdvih Slovákov a Slovenska. Preto tak vrúcne privítal Ivana Kraska, vlastným menom Jána Bottu, v slovenskej literatúre a vyzdvihol jeho básnický talent. Ako ukázali dejiny, nemýlil sa. A vôbec - Vajanský sa málokedy mýlil. Skôr sa mýlili budúci hodnotitelia jeho literárneho diela i kultúrneho pôsobenia.

Foto: TASR archív/František Kocian

V decembri roku 1909 vyšiel siedmy zväzok Vajanského "Sobraných spisov", do ktorého autor zaradil román Suchá ratolesť. Dodajme, že prvé vydanie Vajanského súborného diela malo celkom 12 zväzkov a jeho vydávanie bolo uzavreté ešte za autorovho života v roku 1913. Posmrtne potom súborne vyšli ešte dve vydania Vajanského spisov. Prvé posmrtné vydanie v dvanástich zväzkoch pripravil Spolok sv. Vojtecha v Trnave v rokoch 1924 - 1932, druhé posmrtné vydanie pripravila Matica slovenská v Martine v rokoch 1934 - 1939 a vyšlo v osemnástich zväzkoch. Obe vydania - trnavské i martinské - vyšli pod rovnakým názvom Zobrané diela Sv. Hurbana Vajanského. Ako vidieť, Vajanského literárne dielo rezonovalo v slovenskej spoločnosti ešte aj štvrť storočia po jeho smrti. Pred literárnymi historikmi a historikmi vývinu našej žurnalistiky však vyvstala, a do istej miery pretrváva dodnes, otázka zhodnotenia mimoriadne bohatej Vajanského publicistiky a rozkošatenej korešpondencie.

V novembri 1909 Vajanský už po deviaty raz navštívil Rusko a vari piaty raz Petrohrad. Táto jeho cesta mala však aj praktický ekonomický charakter. S pomocou priateľov - slavistov a oddaných slavianofilov spomedzi ruských intelektuálov sa usiloval získať finančnú výpomoc pre vydávanie Národných novín. Zo strany uhorského štátu nemohol očakávať nijakú pomoc a z predplatného či sponzorského vydavateľ išiel na doraz. Pritom bolo treba investovať do tlačiarenskej techniky a technológií, ktorých modernizácia sa prudko vyvíjala. Svetozár Hurban v Petrohrade pochodil, čoskoro na účtoch pribudli nejaké ruble. Zatiaľ nevieme koľko, no isté je, že pochopenie ruských sponzorov bolo veľké.

Okrem literárnovedných a literárnokritických publikácií, ako je, napríklad, príspevok k hodnoteniu Hviezdoslavovho básnického diela, či úvahová esej Umelecká kritika alebo nekrológy za Jánom Pravoslavom Leškom a Samuelom Czambelom, mu vyšli viaceré literárne diela v zahraničí. V Prahe v časopise Union vyšli po nemecky na pokračovanie jeho novely Kandidát a Husľa a v srbskom časopise Prosvjeta novela Hlásnik (Noćobdija).

V tom období si Vajanského a jeho dielo začali všímať aj viacerí literárni vedci a kritici. V Budapešti to bol Oszkár Asbóth, v Čechách František Votruba a v petrohradskom časopise Svet vyšla nepodpísaná stať "S. Gurban Vajanskij - očeň izvestnyj slovackij pisateľ". Najviac ho však potešilo ruské samostatné knižné vydanie jeho epickej básne Herodes (Irod). Do ruštiny ju preložil Vladimír Krivoš, vzdelaný Slovák pôsobiaci v Petrohrade, ktorý mal s Vajanským veľmi blízky vzťah. Ale to je už rozprávanie na viacero riadkov.