Bratislava 4. augusta (TASR) - "Baťko Vajanský, najhrdinskejšia postava mojej mladosti! Jeho plamenné srdce vedelo len milovať, alebo nenávidieť, strednej cesty nepoznalo, stredná, najpohodlnejšia cesta sa protivila jeho prirodzenosti. Si mojím priateľom alebo nepriateľom, a kto nie je so mnou, je proti mne. To bol celý Vajanský," takto si po rokoch v poetickej eseji Drahý náš baťko Vajanský zaspomínal na Svetozára Hurbana spisovateľ - prozaik Ján Hrušovský. Hoci sa narodil v Novom Meste nad Váhom, rodinne i profesijne bol po dlhé roky spriaznený s Martinom. Žiaľ, nemohol byť na poslednej rozlúčke s touto obdivovanou postavou svojho dospievania a mladosti, lebo bol na fronte Prvej svetovej vojny kdesi v Taliansku.

V uvedenej eseji pripomenul aj to, že "drahý náš baťko" bol v staršom veku dosť nedotklivý a precitlivený na akúkoľvek kritiku či kritickú poznámku voči svojej literárnej tvorbe - prozaickej, básnickej či publicistickej. Pre román Kotlín (1901) a polemické spory okolo neho to však neplatí. Na kritické hlasy jednoducho nereagoval. Zdá sa, že to celkom vedome, ba dokonca aj po vzájomnom dohovore prenechal Jozefovi Škultétymu. Ten napísal do Národných novín cyklus článkov Literatúra a obrodenie. Polemizoval v ňom s kritickými názormi hlasistov, najmä s Vavrom Šrobárom a Tomášom Masarykom, ktorý uverejnil kritiku Kotlína v časopise Naša doba. Škultéty v tej dobe určite netušil, že má do činenia s budúcimi veľkými osobnosťami dejinného vývinu Čechov a Slovákov.

Inými slovami - Vajanský to jednoducho pustil z hlavy. Mal pocit, že s tými "sopliakmi" si to celkom úspešne vybavil a tlačili ho celkom iné rodinné i pracovné starosti. Staršia dcéra mu povila druhú vnučku a mladšia sa išla vydávať. No a on písal, publikoval, redigoval a organizoval. Len čo dokončil román Kotlín a rukopis odovzdal Kníhkupecko-nakladateľskému spolku v Martine, ktorý na novú slovenskú prózu vypísal konkurz, ponáhľal sa na Tretí kongres slovanských novinárov v juhoslovanskom Dubrovníku. Tam si ho jednomyseľne zvolili za podpredsedu zjazdu. Priebeh, atmosféru a zákulisie zjazdu opísal hneď po návrate domov, a to v publicistickom cykle Tretí kongres slovanských novinárov a čo bolo okolo. Seriál má na viacerých miestach charakter cestopisnej reportáže. Napríklad aj v takejto zádrapčivej podobe: "Na záhrebskom nádraží, kde sme sa bavili pol hodiny, bolo počuť výlučne nemčinu a maďarčinu, túto poslednú s jerichovským akcentom, čašníci kričia ´kérem´ a vôbec - stanica nie je odchodnejšia od Vrútok. Ak by človek podľa záhrebskej stanice posudzoval Záhreb, ako mnohí, zvlášte českí cestovatelia podľa vrútockej stanice posudzujú Martin a vôbec Slovensko, nuž by prišiel na osudné lamento." Reportáž ako celok potom publikoval o rok neskôr (1902) v treťom zväzku ročenky Letopis Živeny, ktorý aj zredigoval.

Vajanského účasť na Treťom kongrese slovanských novinárov v Dubrovníku však mala ešte aj iný rozmer. Po prvé - Svetozár Hurban tam potvrdil svoju povesť a stal sa známym slovenským spisovateľom aj na Balkáne. Po druhé - začali ho vnímať aj ako politika, hoci nijakú politickú funkciu nezastával. V Dubrovníku Vajanský totiž postrehol sociálny a intelektuálny pohyb na Balkáne a vo viacerých publicistických poznámkach naznačil, že zmena sa začne tam. Iste nie náhodou v uvedenej reportáži venuje značnú pozornosť krajine Bosna a Hercegovina a jej hlavnému mestu Sarajevu. Zdá sa, že niekedy je možné dovidieť ďalej z provinčného mesta ako z hradieb metropoly.

Z juhoslovanských národov monarchie si Vajanského intelekt najviac všimli Srbi. V časopise Brankovo kolo, mesačníku pre zábavu, poučenie a literatúru, ktorý vychádzal v Sriemskom Karlovci v rokoch 1895-1914, veľmi priaznivo hodnotili román Kotlín a ako dôkaz Vajanského literárnych schopností v preklade uverejnili jeho novelu Svadobné šaty. Po ruských a poľských publikáciách Vajanského básní, poviedok i noviel to bola ďalšia krajina a ďalšie slovanské národy Európy, ktoré cez Vajanského literárnu tvorbu zaznamenali rast slovenského národného povedomia a emancipačné úsilia Slovákov.

Z roku 1901 ešte treba zaznamenať Vajanského hodnotiacu esej Dve veľké vydania. V prvej časti eseje píše o "Sborníku Literárnych Prác" Tovaryšstvo, ktorého tretí zväzok vyšiel rok predtým (1900) a o jeho reprezentačné vydanie sa opäť pričinil František Richard Osvald. Zborník chcel byť poctou bernolákovcom a ich Slovenskému učenému tovarišstvu a sledoval myšlienku "zástoja katolíckych spisovateľov v minulosti i súčasnosti", čo Vajanský vo svojom ekumenizme hneď pochopil. A pretože v štúrovskom duchu už dávno nadradil národný princíp nad konfesionálny, zborník privítal ako mimoriadny intelektuálny čin a významný vklad do pokladnice našich kultúrnych hodnôt. V druhej časti eseje privítal vydanie tretieho zväzku (oddiel epický) Zobraných spisov Pavla Országha Hviezdoslava. Z vydania mal úprimnú radosť. Veď bol to on, čo vytrvalo povzbudzoval Hviezdoslavov básnický rozlet až po geniálnu Hájnikovu ženu. Teraz to už bol básnik v najlepšom veku a v plnej zrelosti.